Výroky detí

Bola som so 4-ročným synom 1. 11. na cintoríne. Žasol nad každým hrobom, chodil od jedného k druhému s komentárom: „Aj tu niekto zomrel, aj tu, aj tu niekto zomrel, aj tu.“ Potom ma vyzval, aby som mu čítala mená ľudí: „A tu kto zomrel?“ Nuž asi na 20 hroboch som mu musela prečítať mená. Pri hrobe mojej babičky sa usadil na lavičku a zahĺbil sa. Keď som ho zavolala, že už ideme, vysvetlil: „Modlil som sa za moju prababičku Ľudmilu, aby v tom hrobe vydržala.“ Potom zdvihol ruku na pozdrav: „Tak čau!“

 

Nebol ani Sviatok všetkých svätých, nebola reálna príležitosť, keď sa Adamko vo svojich 4 rokoch spýtal: „Mami, keď ja vyrastiem, vy zomriete?“ Snažila som sa mu vysvetliť, že všetci raz musia zomrieť. „A keď vy zomriete, tak mňa kto pochová?“ Nuž som ho ubezpečila, že jeho žena alebo jeho deti.


Elenka mi príde ukázať obrázok a hovorí: Mama, pozri, to slniečko má oči, nos, ústa... Skrátka slnko, aké má byť!

 

Na trhu: Robinko, toto je mrkva a toto sú slivky a toto zas pomaranče...
Robinko: Ale nehovor!

 

Marek ma objíme, vypusinkuje a hovorí: „Mama, ty si moja... ty si moja motorečka. “

 

Adamkovi sa raz čosi nepodarilo, na čo zopakoval to, čo ja hovorievam: „Mám z toho také nervy!“ Alebo keď som ho požiadala, aby zodvihol kúsok rajčiny, čo mu práve spadol na zem, zareagoval: „Vieš čo, kašlem na to.“


Dnes sa chystá variť obed tatinko, lebo pre alergiu nemôže ísť s nami von.
T: Huginko, čo si prosíš na obed?
H: Rybacie kura!
....
po obede (mali sme bravčové rezne) chváli Hugi tatinka
H: Tatinko, ty si výborný varič!