Hovoríme s deťmi o smrti

   Jednou z najťažších úloh rodičov je priblížiť svojmu dieťaťu skutočnosť, že všetko živé raz musí zomrieť. Žijeme v smrť popierajúcej a proti smrti bojujúcej kultúre. Ľahšie sa nám hovorí o počatí a príchode na tento svet, ale o konci života rozprávame omnoho menej. Neveríme, že dieťa je schopné pochopiť tragiku zániku pozemského života. Je predsa malé na to, aby pochopilo. Načo ho zaťažovať bolesťou, neprežije jej v živote ešte dosť?


Smrť v živote detí
   Smrť je prirodzenou súčasťou života a je okolo našich detí stále: zo stromu opadávajú suché listy, na chodníku leží mŕtva lastovička, cestou na nákup prechádzame okolo pohrebného sprievodu, v správach v rádiu alebo televízii počujeme o úmrtiach, nakoniec sa s ňou stretávame v rodine alebo blízkom okolí. Často predpokladáme, že deti nie sú pripravené pochopiť bolesť. Bojíme sa, že rozhovory o smrti a bolesti im bolesť iba znásobia a budú ich zbytočne trápiť. Literárne údaje aj naše skúsenosti v hospici potvrdzujú, že opak je pravda. Dieťa je pripravené pochopiť realitu smrti lepšie, než si myslíme. Smútok a bolesť, rovnako ako aj hra, plač, spánok alebo smiech, sú prirodzené súčasti detského života. Dieťa zvládne slzy, no nie zradu, zvládne smútok, ale nie podvod. Vyhýbanie sa téme smrti deti neochráni od bolesti, práve naopak, prinesie im do života chaos, znásobí ich strach a úzkosť, dá priestor na rozvoj bolestných fantázií, ktoré neodrážajú realitu. Smrť sa učíme chápať celý život. Od narodenia až do neskorej staroby. Ako a kedy s deťmi hovoriť, aby im rozhovor pomohol a bol im na prospech? Vo väčšine prípadov je dobré, ak sa dieťa dozvie o smrti a o bolesti skôr, než sa ho bytostne dotknú. Mnohé deti tak, ako rastú a dozrievajú, sa smrťou prirodzene zaoberajú. Veľmi často sa najmä v predškolskom veku pýtajú: „Mami, vtáčik, ktorý ležal na ceste, zomrel, aj náš Riki (andulka, pozn. autora) zomrie? A čo s ním potom bude?“ Spôsob, akým smrť dieťaťu vysvetlíme, respektíve popíšeme, má veľký vplyv na to, či dieťa tento jav v rámci svojich možností pochopí a prijme, alebo sa ponorí do úzkostných a strachom naplnených fantázií. Ak vycíti, že smrť napriek bolesti a smútku prijímame, má možnosť prebrať tento postoj od nás, naučiť sa zvládať bolesť a smútok a vnútorne rásť. Ak vycíti, že sa rozhovoru o smrti vyhýbame a smrť je pre nás neprijateľná a strašidelná, nebude sa už ďalej pýtať, pretože tuší, že rozhovor o smrti je pre nás bolestný. Deti nechcú, aby dospelí, najmä rodičia, trpeli, a usilujú sa ich chrániť. Ak dieťa pochopí, že smrť je strašiakom, naučí sa ju vytesniť, vyhýbať sa jej a ak sa neskôr dostane do jej blízkosti, bude prežívať veľkú úzkosť a strach. V dospelosti nebude pripravené postaviť sa jej tvárou v tvár a bude musieť prejsť bolestným procesom zrenia, aby zmenilo svoj postoj a prežívanie.


Vnímanie smrti u detí
   Predstavy detí o smrti sa vekom menia a majú svoju vývojovú postupnosť. Približne okolo ôsmeho – deviateho roku života deti vnímajú smrť podobne ako dospelí. Ak dieťa prirodzene dozrieva rýchlejšie ako väčšina vrstovníkov, napríklad, ak zažije smrť alebo vážnu chorobu v rodine, alebo samo trpí závažným ochorením, tento vývoj sa urýchľuje. Poznanie prirodzeného vývoja predstáv detí o smrti nám môže pomôcť pri hľadaní cesty, ako sa mu v rozhovore priblížiť. Novorodenci aj dojčatá si smrť, samozrejme, neuvedomujú, ale reagujú na stratu v rodine. Vnímajú smútok a úzkosť dospelých a môžu reagovať plačom, nervozitou, odmietaním jedla, poruchami spánku, vyprázdňovania a podobne. Vyžadujú zvýšenú pozornosť od rodičov, citlivo reagujú na stratu blízkosti. Malé deti si smrť neuvedomujú, ale prežívajú bolesť z odlúčenia, ktorá ju sprevádza. V predškolskom veku deti smrť vnímajú ako cestu alebo spánok. Veria, že z cesty je možné vrátiť sa a zo spánku zobudiť. Byť mŕtvy pre ne znamená byť menej živý. Môžu sa báť, že starému otcovi je v hrobe zima a je hladný, smutný a bojí sa tmy. Smrť je pre predškolské deti prechodný stav, život a smrť môžu byť zameniteľné. Byť mŕtvy znamená čakať na život na inom mieste. Po pohrebe sa môžu pýtať: „Kedy sa starý otec vráti späť? A bude tam jesť parené buchty ako my?“ Veria, že smrť môžeme spôsobiť tým, čo si myslíme alebo robíme. Môžu sa obviňovať, že starý otec zomrel preto, lebo neposlúchali a nechceli mu požičať hračku. Deti v tomto veku smrť často pripisujú náhode alebo násiliu. Môžu veriť, že ak sa budeme o seba starať, môžeme žiť večne. Aby neprežívali extrémnu úzkosť, potrebujú od nás opakované vysvetlenie, že mŕtvi už nedýchajú, nejedia, necítia, netrpia a už sa k nám domov nevrátia. Môže im pomôcť, ak opakovane zdôrazníme, že nič z toho, čo sme si mysleli, povedali alebo urobili, nespôsobilo smrť blízkeho. Deti približne od piateho do deviateho roku života chápu, že smrť je konečná, ale nemusia si uvedomovať, že aj ony raz musia zomrieť. Boja sa samoty a opustenia. Ak im zomrie niekto blízky, potrebujú rovnako ako aj mladšie deti uistenie, že nezostanú samy a vždy bude niekto nablízku, kto im bude oporou.
Deti staršie ako desať rokov chápu univerzalitu smrti a chápu ju podobne ako my dospelí.


Hľadáme cestu k dieťaťu
   Všeobecný rozhovor o smrti, ktorá sa dieťaťa bytostne nedotýka, môže byť dobrou prípravou na čas, keď stráca alebo stratí milovaného blízkeho. Môže potom lepšie porozumieť tomu, čo sa v rodine aj v jeho vnútri deje, a zvládať vnútornú bolesť o niečo ľahšie. Aj pre nás dospelých je jednoduchšie pomôcť dieťaťu začleniť smrť do života a byť mu oporou v situácii, keď neprežívame vlastnú bolesť zo straty blízkeho človeka. Odporúča sa, aby sa dieťa po prvýkrát dotklo smrti v atmosfére pokoja, bezpečia a prijatia. Príroda nám ponúka veľa možností, ako pochopiť tajomstvo smrti bez veľkých zranení. Ponúka príbehy života a smrti (padajúcich listov, chrobákov, vtákov a iných zvieratiek), ktoré dieťa neohrozujú ani veľmi neevokujú úzkosť. Ak v nás deti cítia oporu, blízkosť a úprimnosť, dokážu prijať jednoduchú, priamu a pravdivú informáciu o smrti, ktorá rešpektuje ich vývojo-vú úroveň a koncept smrti.
Dieťa sa postupne potrebuje naučiť rozlíšiť realitu od fantázie. V mnohých hrách aj rozprávkach víťazí život nad smrťou (napr. Snehulienka a sedem trpaslíkov, Červená čiapočka). Je to naše tajné prianie, želajú si to nielen deti, ale aj my dospelí. Čím skôr prijmeme, že v živote niektoré javy a procesy nemožno meniť, tým menej energie neskôr vydáme v boji za to, čo nie je reálne. Realita smrti nás učí prijímať nezmeniteľné a investovať energiu do toho, čo meniť môžeme. Nie je vhodné prirovnávať smrť k bežným javom ľudského života – napr. k spánku alebo k ceste. Je to popretie smrti, resp. polopravda, a deti zavádza. Môžeme u nich potom vyprovokovať úzkosť a strach z noci a zo spánku, ako aj strach z akéhokoľvek vzdialenia od rodičov. Môžu sa báť, že v spánku zomrú aj ony, a keď odídu preč z domu, už sa nikdy nevrátia. Polopravdy často komplikujú život. Neodporúča sa dieťaťu hovoriť nič, čo sa bude musieť neskôr odnaučiť. Napr. „Starý otec bol dobrý a odišiel na dlhú cestu.“ Dieťa môže vyrozumieť, že musí byť zlé, aby neodišlo, a bude čakať, kedy sa starý otec z cesty vráti. Deti niekedy premýšľajú viac ako dospelí. Zaoberajú sa aj tým, čo bude po smrti, a niekedy položia priamu otázku: „A čo bude potom?“ Koncepty posmrtného života môžu byť rôzne. Je na nás dospelých, aby sme hľadali citlivý spôsob, ako dieťaťu tieto myšlienky sprostredkovať, aby si nevytvorilo fantázie, ktoré budú naplnené strachom a úzkosťou. Koncept duše a tela, neba a pekla môže byť najmä pre menšie deti náročný na pochopenie. Môžu sa pýtať: „Ak starý otec pôjde do neba, tak prečo ho dali do hrobu?“ Možno je potrebné dodať, že duša išla do neba a telo do hrobu, a mať pripravenú jednoduchú a názornú odpoveď, ak sa dieťa bude pýtať, čo je to duša. Niektoré deti pri cestovaní lietadlom môžu hľadať nebo a milovaných blízkych a keď ich nenájdu, hnevajú sa a obviňujú rodičov, že im klamali. Výnimočne môžu premýšľať aj o výhodách vlastnej smrti, pretože v nebi, v ktorom je život krásny a bezbolestný, budú môcť žiť radostne a šťastne s milovanou osobou, ktorá im chýba. Ak hovoríme s deťmi o šťastí v nebi, ale prežívame beznádejnú konečnosť v srdci, buďme opatrní. Smrť a utrpenie sa neodporúča spájať s potrestaním ani s odmenou. Deti potrebujú počuť, že zomierajú aj mladí, aj starí, aj dobrí, aj zlí. V bežnom živote nám deti často kladú otázky, na ktoré nepoznáme odpovede. „Mami, prečo máme dve uši, ale iba jedny ústa?“ Ak im odpovieme pravdivo, naučia sa, že na niektoré otázky nemáme odpovede alebo si ich môžeme časom nájsť sami pre seba tak, aby nám odpovede dávali zmysel a pomáhali žiť. Priznanie nevedomosti a neistoty je znak zrelosti. Hlboké pravdy sú vždy spo-jené s tajomstvom, nevedomosťou a neistotou. Ak sa dieťa opýta: „Prečo bol malý Jurko chorý a musel zomrieť?“ môžeme úprimne povedať: „Zomrel, pretože bol chorý. Neviem, prečo bol chorý. Niektoré choroby lekári nevedia vyliečiť. Jurka nedokázali zachrániť. Ale nikdy na neho nezabudneme a nikdy ho neprestaneme mať radi.“

 

Hľadáme slová, ako s deťmi hovoriť o smrti


(podľa E. A. Grollman: Talking about Death. A Dialog between Parent and Child )
Ľudia rozmýšľajú o smrti rôznym spôsobom. Nikto nemá správnu odpoveď. Tak to v živote je.


„Povedz mi, čo si o smrti myslíš ty. Ja si myslím, že...“
Keď zomrieme, tak sme mŕtvi.
Skús povedať slovo „ mŕtvy“.
Je to ťažké slovo, však?
Nie je až také ťažké ho vysloviť, ale je ťažké povedať ho za seba. Možno preto, lebo je to smutné slovo a trochu sa ho bojíme.
Povedzme ho znovu: Mŕtvy.
Nie je to, ako keď sa hráme.
Pif! Zastrelím ťa a si mŕtvy.
A potom sa môžeme hrať znovu.
Keď ľudia zomrú,
už nikdy nebudú živí.
Keď ľudia, ktorých milujeme, zomrú,
môžeme sa tváriť, že sa nič nestalo.
Nechceme veriť, že je to pravda.
Napadne nám: „Možnože sa naozaj vráti.“
„Možno sa doktor pomýlil.“
Ale klameme samých seba.
Keď zomrieme, nemôžeme znovu ožiť.
Čo znamená slovo mŕtvy?
Pamätáš si, keď sme videli vtáčika, ktorého zabilo auto?
Tuhý... Nedýchal... Nehýbal sa... Srdiečko mu nebilo.
Vtáčik sa už nikdy nebude hýbať ani dýchať.
Bol mŕtvy.
Tak je to aj s ľuďmi.
Telo je tuhé, tiché a pokojné. Nehýbe sa, nedýcha, srdce nebije. Necíti bolesť, nežije.
Ako listy, ktoré padajú zo stromu.
Všetko má svoje obdobie a čas a cieľ.
Je čas sa narodiť, je čas zomrieť,
je čas plakať a čas sa smiať.
Sú to slová z Biblie, ktoré nám hovoria, že pre listy zo stromov, ale aj pre nás:
„Je obdobie a čas pre všetko, čo žije, aby sa narodilo, rástlo, a potom zomrelo.“
Tak ako sa v živote radujeme, tak cítime aj bolesť.
Tak ako sme šťastní, tak aj plačeme.
Keď ľudia, ktorých sme mali radi a o ktorých sme sa starali, zomrú, sme smutní. Veľmi nám chýbajú. A môžeme aj plakať.
Čo je na tom zle? Nič.
Je to v poriadku, ak plačeme. Ukazujeme tým, akí sme smutní.
Bojíš sa?
Bojíš sa, že si urobil niečo zlé a starý otec zomrel preto, aby ťa tak potrestal?
Samozrejme, že nie!!!
Ľudia nezomierajú preto, že si o nich myslíme alebo im povieme zlé veci.
Neurobil si nič, čo by spôsobilo smrť starého otca.
Všetci raz musíme zomrieť.
Možno sa hneváš, že starý otec zomrel.
Možno sa pýtaš: Prečo sa to stalo mne?
Prečo práva mňa starý otec opustil a ani sme sa nerozlúčili?
Možno sa cítiš opustený a osamelý a možno aj trochu zranený.
Je to tak? Poďme sa o tom porozprávať.
Chcel by si mi povedať niečo o tom, čo ťa trápi?
Keď o tom rozprávame, môže nám to pomôcť.
Budem počúvať. A pokúsim sa pochopiť.
Si prekvapený, že dospelí nevedia odpovedať na všetky otázky o smrti?
Je to normálne. Smrť sa nedá pochopiť, ale môžeme sa o nej rozprávať.
Môžeš sa niečo naučiť odo mňa a ja zas od teba. Môžeme si pomôcť navzájom.
Keď človek zomrie, ľudia, ktorí ho mali radi, sa môžu stretnúť a spoločne spomínať.
Niektorí môžu plakať. A niekedy sa môžu aj smiať, keď spomínajú na smiešne časy, ktoré prežili spoločne. Je v poriadku, keď plačeme. Ale tiež je v poriadku, keď sa smejeme.
Áno, starý otec nám veľmi chýba.
Už ho nikdy neuvidíme. Už s ním nikdy nebudeme hovoriť. Ale aj tak je s nami – v našich spomienkach. Povedz mi, čo príjemné a tajomné ste spolu zažili. Nikdy nezabudneme na život a lásku, ktorú sme mohli prežiť spoločne.

MUDr. Mária Jasenková
výkonná riaditeľka Detského hospicu Plamienok, www.plamienok.sk