Prečo nás dobrý Boh necháva trpieť?

   Utrpenie nie je problém, ktorý by bolo možné obsiahnuť teoretizovaním. Človek, ktorý sa s ním stretáva tvárou v tvár, ho môže chápať viac než teológ, ktorý ho skúma z odstupu. Avšak uvažovanie o utrpení aj v období, keď sa nám darí dobre, má svoj význam a môže nám byť niekedy v budúcnosti oporou.
   V prvom rade je dôležité nič neprikrášľovať či zatajovať. Utrpenie – a práve utrpenie nevinných zostáva pre rozum pohoršením. Všetky pokusy o jeho vysvetlenie sú len čiastkové a tak k nim treba aj pristupovať.

 

BOŽÍ TREST A LIEK?

   Dávnou tézou o utrpení bolo jeho poňatie ako Božieho trestu a lieku. Hoci obsahuje zrnko pravdy, lebo boli aj sú ľudia, ktorých prežité utrpenie posilnilo, nemožno ju používať paušálne, lebo by nás mohla priviesť k pasívnemu postoju. Veď trest treba znášať a liek prijať. Sám Ježiš však počas celého svojho pozemského účinkovania proti utrpeniu bojoval! Na otázku učeníkov, či zhrešil slepý od narodenia alebo jeho rodičia, odpovedal: „Nezhrešil on ani jeho rodičia.“ (Jn 9,1.3) Preto aj my musíme rozlišovať medzi rozličnými druhmi utrpenia a odstraňovať tie, ktoré sa z nášho života alebo zo života našich bratov a sestier odstrániť dajú. Paul Claudel túto pravdu vystihol v peknej modlitbe: „Bože, daj nám odvahu zmeniť to, čo sa zmeniť dá, daj nám silu prijať to, čo sa zmeniť nedá, a daj nám múdrosť,aby sme odlíšili jedno od druhého.“

 

VEČNE AKTUÁLNA KNIHA JÓB

   Jób ako predstaviteľ všetkých trpiacich celého sveta, skúšaný chorobou, biedou, úmrtím vlastných detí, kričí na Boha svoje výčitky. Navštívia ho traja priatelia a plní účasti s ním zotrvávajú. Ani my často nemôžeme trpiacemu v našej blízkosti ponúknuť nič viac... Po istom čase však začnú priatelia Jóbovi dohovárať. Nepatrí sa predsa obviňovať Boha za všetko zlo sveta, Jób sa musel niečím prehrešiť! Jób však ešte úpenlivejšie presviedča o svojej nevine... Na scénu vystupuje Boh a zahlcuje Jóba priam ironickými otázkami o nebi a zemi. Zdanlivo ide o poukázanie na ľudskú bezmocnosť proti Božskej zvrchovanosti: „Ja sa budem pýtať, ty ma poučíš. Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol...“ A množstvo ďalších podobných otázok. Pod povrchom týchto na pohľad drsných slov sa však Jóbovi prihovára Božia prozreteľnosť plná lásky. Jób si nemôže myslieť, že pozná všetky Božie zámery, že prehliadol všetky jeho „karty“!
   A na záver celkom prekvapivo kára Boh Jóbových priateľov tvrdými slovami za to, že o ňom nehovorili náležito ako jeho služobník Jób.
   „Aj keď naše prečo zostáva často nezodpovedané, smieme Bohu dôverovať, lebo jeho možnosti, nie sú našimi možnosťami.“

 

CENA LÁSKY

   Kto túži po láske, musí druhému poskytnúť slobodu. Boh túži po láske. Ponúka svoje srdce, riskuje odmietnutie, nezáujem, urážky. Poslal na svet svojho Syna, ktorý dobrovoľne prešiel krížovou cestou, aby ľudia uverili jeho posolstvu: Boh nás miluje. Daroval nám slobodu, lebo chce našu slobodnú lásku. Človek však často namiesto láskavého konania ubližuje.
   Ale aj odpoveď, že sloboda je cenou za lásku, je len čiastková, pretože existuje mnoho ľudských bied a utrpení, ktoré človek svojím konaním nezapríčiňuje.
   Nevieme zodpovedať, prečo sú tu utrpenia spôsobené chorobami či prírodnými katastrofami. Môžeme ich len spoločne klásť pod kríž a zotrvávať v nádeji.

 

DRUHÁ STRANA MINCE

   Ako už bolo spomenuté, sú utrpenia, ktoré môžeme a máme odstraňovať (hlad, útlak nespravodlivosť...). Sú však utrpenia, ktoré odstrániť nemožno, pretože patria k ľudskému bytiu. K zrodeniu človeka patrí bolesť, odriekanie, obeť. Umenie starnúť je nemysliteľné bez rozlúčky s mladosťou a povolaním. Veľké veci sa v našom ľudskom svete rodia predovšetkým v utrpení.
   Pohoršenie však stále zostáva. Existuje príliš mnoho utrpenia, ktoré nás ani druhých ničomu nenaučí.
   Toto „príliš mnoho“ chceme niesť v ústrety Veľkému piatku a Veľkej noci.

 

„NESTE SI VZÁJOMNE BREMENÁ“ (Gal 6,2)

   Uvažovanie o utrpení nás nesmie pohltiť natoľko, aby sme zabudli na praktickú činnosť – účinnú pomoc, lásku, súcit. Ako píše sv. Pavol: „Neste si vzájomne bremená.“
   Môžeme sa pýtať sami seba, či sa dostatočne angažujeme, či sme solidárni a podľa svojich možností nápomocní trpiacim vo svete, ale aj v našom najbližšom okolí.
   Kainova otázka: „Či som ja strážca svojho brata?“ u Boha neobstojí.


PRELOMIŤ LOGIKU NENÁVISTI

   Je mnoho možností, ako sa navzájom zraňovať. Nie je ľahké odpustiť, zvlášť keď sme zraňovaní často. Keď Ježiš zomieral, odpustil svojim mučiteľom, a tým prelomil logiku nenávisti.
   Odpustenie je niečo iné ako potlačenie. Odpustenie nie je ani zabudnutie, ani naivita, ani indiferencia.
   Odpustenie je „odvážnym činom bdelého človeka“. Kto odpúšťa, odkrýva neplodnosť nenávisti. Odpustenie umožňuje vytvoriť nový vzťah.
   Ježišovo odpustenie však nemožno interpretovať ako odsúdenie oprávnenej obrany ani ako naivnú výzvu k utláčaným, aby sa zmierili so svojím osudom.

 

NASLEDOVANIE KRÍŽA DNES

   Kto chce žiť svoje kresťanstvo aj v súčasnosti autenticky, nemusí vykonávať žiadne špeciálne umŕtvovacie a asketické cvičenia. Nasledovanie kríža znamená stáť za urážanými a poníženými tohto sveta. Kto sa o to pokúša, toho utrpenie nevyhnutne čaká. V našej spoločnosti mu možno nezotnú hlavu, čaká ho však označenie za idealistu, stane sa nepopulárnym a vysmievaným.
   Nasledovanie kríža sa deje aj vtedy, keď sme postihnutí chorobou alebo nešťastnou udalosťou. Niekedy Boh v takomto nevýslovnom utrpení zmizne v temnote. Tam zostáva nám kresťanom jediné: pomáhať si modlitbou a vzájomnou spolupatričnosťou. „Pane, nerozumiem Ti, ale pomôž mi, aby som vytrval...“

 

MODLITBY V TEMNOTE

   Utrpenie možno odmietať (búriť sa proti nemu, zatrpknúť či rezignovať) alebo ho v kresťanskej nádeji prijať do svojho života. Toto aktívne prijatie utrpenia sa však neuskutoční bez prechádzajúceho vnútorného zápasu, otázok, sĺz a strachu. Každý kresťan môže volať na Boha svoje „prečo“, tak ako zomierajúci Ježiš na kríži. Tak ako Ježiš v Getsemanskej záhrade môže každý prosiť o oslobodenie od utrpenia. Táto modlitba sa však musí nakoniec odvážiť vysloviť „... ale Tvoja vôľa nech sa stane“. No nie ako výraz apatie, ale kresťanskej nádeje.

 

VZKRIESENIE

   A naša nádej spočíva v tom, že kríž nie je tým definitívnym koncom. Ježiš vstal z mŕtvych,  preto môžeme aj my očakávať naplnenie prísľubu zo Zjavenia apoštola Jána: „On im zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude...“ (Zj 21,4)

 

NÁDEJ

   Udalosti Veľkej noci nedávajú úplnú odpoveď na naše „prečo“, ale dávajú nám nádej. Nejde o to, upäť sa k budúcemu vzkrieseniu a rezignovať na tento svet, ale aktívne napredovať v ústrety večnému životu v spoločenstve blížnych, v ktorom sa navzájom milujeme a pomáhame si. A vždy, keď sa naše snaženia a naše túžby ocitnú zoči-voči našej smrteľnosti, môžeme v nádeji dúfať v zázrak Božej lásky. „V ten deň sa ma už nebudete na nič opytovať.“ (Jn 16,23)

Zdenka Šujanová
Spracovanie knihy „Prečo nás dobrý Boh necháva trpieť“. Autor Johannes B. Brantschen, dominikán a doktor teológie.