Kým je čas...

   Moja tridsaťšesťročná priateľka Klára začala svoj bežný pracovný deň. Vyprevadila manžela, do práce, naložila svoje tri deti do auta a vyrazila z čerstvo zrekonštruovaného domu do školy. Cestou zazreli hlúčik zvedavcov a prenikavo blikajúcu záchranku. Na chodníku ležal človek. Bol mŕtvy, prikrytý bielou plachtou. Vyzvala deti na krátku modlitbu za tohto človeka. V tej chvíli netušila, že sa prihovárajú za svojho otca a milovaného manžela.
   Životná realita odchodu partnera je jedna z najťažších skúšok. Zasahuje nás hlboko a bolestne bez ohľadu na to, či jeho smrť bola náhla a tragická, alebo po dlhšom trápení v chorobe, vo veku mladom alebo pokročilom. Spočiatku cítime trpkosť, žiaľ, možno hnev a výčitky. Postupne sa rana v srdci pomaly sceľuje, no spomienky zostávajú. Premýšľame o tom, čo všetko sme mu ešte chceli povedať, možno aj v ten deň, keď sme ho videli naposledy. A často nás mrzí to, čo sme povedali možno v zlosti, vyčítavo, necitlivo a zbytočne. Slová, čo náš vzťah nebudovali, ba priam podkopávali základy manželskej lásky a prijatia. Slová, ktoré nemožno vziať späť. V zhone a povinnostiach bežného dňa si ani neuvedomujeme, že partner je pre nás obrovským darom, taký, aký je, nie taký, akého by sme ho mi chceli mať. Skutočnosť smrti nám pripomína, že na vzťahu treba denne pracovať. Malými krôčikmi milých slov, drobných gest lásky, trávenia spoločného času a pochopenia potrieb človeka, ktorý je pre nás v manželskom živote najdôležitejší.
   Nedávno som sa viezla so svojím manželom v aute. Bolo to po hádke. Atmosféra bola dusná, obaja sme sa domnievali, že sme v práve. Zrazu som intenzívne vnímala malichernosť nášho sporu vo svetle smrti kohokoľvek z nás v tejto chvíli pri havárii. Podala som svojmu mužovi ruku a on mi ju pohladil. Veď čo keď práve táto zákruta, táto chvíľa je naša posledná?

Eva Nipčová