Zo zákulisia Katolíckych novín

(Reportáž)

   Jednoposchodový rodinný dom na kopci v príjemnej, pokojnej štvrti Bratislavy. Vitajte v redakcii Katolíckych novín.

 

Krátko z histórie
   Katolícke noviny (KN) oslávili pred dvoma rokmi svoje 160. narodeniny. Prvé číslo, ktoré zredigoval Šimon Klempa, vyšlo 7. novembra 1849 v Pešti. Noviny načas síce zanikli, ale obnovené boli opäť v roku 1940 vďaka biskupovi Michalovi Buzalkovi. Odvtedy vychádzajú bez prerušenia až dodnes.

 

Trochu čísel a počtov
   V súčasnosti majú KN obvyklý rozsah 32 strán. Týždenne sa predá v priemere 80-tisíc kusov, z čoho 54 % tvoria predplatitelia. Štatistiky hovoria, že jeden kus novín majú v rukách 3-4 ľudia, čiže dokopy zoberie týždenne do rúk KN asi 300-tisíc ľudí na Slovensku. Preto nie div, že sú dlhodobo šiestym najčítanejším týždenníkom na Slovensku.
   A koľko ľudí sa podieľa na ich výrobe? Na čele stojí šéfredaktor, zástupkyňa a vedúca vydania, ďalej sú tu štyri redaktorky, jazyková redaktorka, korektor, dve grafické redaktorky, ale tiež ekonómka, asistentka šéfredaktora, správca siete a správca budovy. Nesmieme však zabudnúť ani na ďalšiu dôležitú súčasť KN, ktorou je oddelenie distribúcie a marketingu, kde pracuje ďalších šesť ľudí.

 

Ako noviny vznikajú?
   Je utorok ráno. V redakcii sa začína obvyklý týždenný kolobeh. Píšu, redigujú a zalamujú sa články – to všetko až do pondelka večera, keď je definitívna uzávierka. Kolobeh je nasledovný: Redaktorka zrediguje príspevok (ktorý napíše alebo získa od externého prispievateľa) a posunie ho jazykovej redaktorke. Tá jej ho vráti s opravenými gramatickými a štylistickými chybami, ktoré do článku zanesie, príspevok posunie korektorovi a ten zas šéfredaktorovi. Šéfredaktor rozhodne, či sa príspevok uverejní, alebo nie. Ak je príspevok schválený, putuje ďalej na výrobný sekretariát a začína sa proces výberu fotografií a zalamovania u grafičiek. Zalomený príspevok sa vráti k pôvodnej redaktorke, ktorá ho skontroluje a upraví a kolotoč začína po druhýkrát znova.
   V pondelok večer je všetko nachystané a noviny odchádzajú prostredníctvom internetu do tlačiarne. V noci noviny vytlačia a ráno ich dovezú na oddelenie distribúcie a marketingu. Tam noviny balia a okolo obeda už putujú na poštu. Každú stredu si ich predplatitelia nájdu vo svojich schránkach, prichádzajú balíky na fary a začína sa distribúcia cez novinové stánky a obchodné reťazce.
   Nosné témy každého čísla sa však vymýšľajú už dlho dopredu. Po veľkonočnom čísle sa chystajú letné čísla, po lete sa už rozbieha vianočné číslo atď. Témy prinášajú hlavne redaktori, ale podnety prichádzajú aj od čitateľov.

 

No poďme sa porozprávať priamo s ľuďmi z redakcie.

 

Ivan Šulík (šéfredaktor)


- Aká je vízia KN?
Vízia je veľmi hutne vyjadrená v podtitule novín „Tradičné noviny súčasného kresťana“. Čiže nechceme písať spôsobom spred päťdesiatich rokov, ale chceme písať jazykom, ktorý je aktuálny dnes. Chceme byť súčasní, aktuálni a našou víziou je tiež to, že chceme osloviť aj ľudí, ktorí hľadajú a nehlásia sa otvorene k viere, ale keď náhodne otvoria noviny, tak ich tam niečo zaujme, osloví.


- Ako vidíte KN o 10 rokov?
Určite by sme nechceli, aby nejakým spôsobom ustrnuli. Chceme držať krok s dobou a s problémami ľudí a reagovať na ne. Ak by sme o 10 rokov mali ten počet čitateľov, ktorý máme dnes, tak by sme boli veľmi spokojní.


- Aké sú reakcie čitateľov?
Stretávame sa s rôznymi názormi – koľko ľudí, toľko chutí. Jasné je, že nemôžeme vyhovieť všetkým. Sú to noviny, ktoré sú určené pre celú rodinu – od najmenších po storočných a je nemysliteľné všetkým vyhovieť na 100 %. Keď si v nich každý nájde nejaké 3-4 strany týždenne, už aj tak splnili svoj účel.
   Zvyčajne sa však ozývajú čitatelia, ktorí sa potrebujú vyrozprávať, ponadávať si, vykričať sa do telefónu, vyhrážať sa. Mnohí ľudia nie sú absolútne tolerantní; a to sú pritom veriaci ľudia, ktorí pravidelne čítajú KN. A človek, ktorý má pozitívnu reakciu, ju väčšinou nenapíše, zostane ticho. No na druhej strane, chvalabohu, že sú nejaké reakcie, zle by bolo, keby ľudia nereagovali vôbec.

 

Martina Grochálová (zástupkyňa šéfredaktora; v KN 8 rokov)


- Ako ste sa dostali k písaniu?
Vyštudovala som žurnalistiku a nemčinu, ale neplánovala som robiť v médiách, myslela som, že sa moja cesta bude uberať smerom k jazykom. No nakoniec som začala robiť v časopise Rebrík a neskôr som prišla do KN.


- Čo je pre vás na tejto práci najzaujímavejšie?
Asi to, že sa človek stretáva s mnohými ľuďmi a témami a dostane sa do prostredí, kam by ináč nikdy nevkročil. Tvorivá práca je určite zaujímavá, no aj v novinách je veľa rutiny, tak ako všade.


- A, naopak, najťažšie?
Termín, ktorý nad človekom ustavične visí.


- Bez čoho si neviete predstaviť svoj pracovný stôl?
Vždy tam musím mať nejakú vodu alebo čaj.

Zuzana Artimová (vedúca vydania; v KN 5 rokov)


- Prečo ste sa ocitli práve v KN?
Ak veríme v Boží plán v našom živote, je táto otázka bezpredmetná. Všetko v živote so všetkým súvisí a čím ďalej, tým viac sa presviedčam o preúžasnej Božej milosti vo svojom živote.


- Čo vás na tejto práci najviac baví, napĺňa?
Všetko. Pracujeme s ľuďmi a pre ľudí, pravdaže, všetko na väčšiu česť a slávu Pána Ježiša. Nie na našu ani nikoho iného.


Marta Majerčáková (redaktorka; v KN 20 rokov)


- Baví vás práca v redakcii?
Veľmi. Smejem sa, že psychológovia by si na mne v syndróme vyhorenia nezgustli. Táto práca si vy-žaduje celého človeka a nemá konca. Často aj pri varení rozmýšľam nad titulkom príspevku alebo aj pri bežnom rozhovore s ľuďmi mi niečo zasvieti: Aha!, to by bola dobrá téma, ktorú by som mohla po-sunúť aj čitateľom.


- Čo bolo pre vás doteraz najsilnejším zážitkom?
Stretnutie s Matkou Terezou v roku 1994 na Svetovom stretnutí rodín v Ríme. Určite aj stretnutia s Jánom Pavlom II. Najcennejšie sú však pre mňa zážitky s tými obyčajnými, nenápadnými ľuďmi, ktorí odhalia svoje vnútro a ukážu, ako sa vo svojom živote stali tichými morálnymi víťazmi. Také poznanie mi táto práca priniesla. Veľké celebrity beriem s rezervou, ale tí „obyčajní“ ľudia, keď objavujem ich vnútornú krásu, ma privádzajú do úžasu.


- Poznáte sa v redakcii všetci osobne?
Hej, sme kamošky (smiech).


- Bez čoho si neviete predstaviť svoj pracovný stôl?
Káva, pero a také všelijaké „silné“ sakrálne obrázky či kresbičky detí.


Mária Raučinová (redaktorka; v KN 13 rokov)


- Ako ste sa dostali k písaniu?
Vždy som veľmi rada písavala slohy. Pamätám si, ako mi raz učiteľka povedala, že ten môj sloh si nechá ako súkromný list adresovaný jej, zdal sa jej taký osobný, že ho ani neoznámkovala. Inak som pôvodne vyštudovala farmáciu, v odbore som pracovala viac rokov. Keď som menila prácu, vyskytla sa táto „rozmarná“ ponuka, ktorú som dočasne vzala. No nakoniec som k nej tak prilipla, že spätne ju vnímam ako Božie riadenie. Okrem toho som vyštudovala teológiu, čo súvisí s mojou rubrikou Duchovná obnova, v ktorej mám možnosť teológiu využívať.


- Čo je v tejto práci najkrajšie?
Keď niekto zavolá do redakcie a povie: Viete, prečítal som si tento článok a tak ma posunul alebo mi vyriešil životný problém; vlastne títo ľudia ďakujú za noviny, niektorí povedia, že ich prečítajú od A do Z. No cítim za tým prácu najmä Ducha Svätého, ktorý toto slovo rozmnožuje medzi ľudí a dáva im aj schopnosť prijať ho a pochopiť. Toto ma nesmierne teší.


- Bez čoho si neviete predstaviť svoj pracovný stôl?
Bez telefónu. Samozrejme, počítač, ale vlastne dá sa písať aj perom. Ale neviem si ho predstaviť bez kníh, pretože bez štúdia nemôže človek písať.


   Ďakujeme za možnosť nahliadnuť do zákulisia Katolíckych novín a prajeme veľa tvorivosti pri práci a spokojných čitateľov!

Jana Májeková

Andělé strážní měli pohotovost

   Vše začalo poměrně prostě. Naše pozemky a polnosti leží na kamenité půdě a pro potřeby kultivační je třeba dovézt odněkud dostatek dobré hlíny. Nejlépe v množství jedna tatrovka nebo dvě, budou dobré obě dvě.
   Podtrženo, sečteno: hlínu, kterou my potřebujeme, momentálně na skládce nikdo nepotřebuje a kamarád ji přiveze za cenu nafty. No, nekupte to. Tomu se říká zboží v akci. Ujednáno, domluveno a my s netrpělivostí očekáváme tatrovku se zásilkou vytoužené hlíny. Dlužno podotknout, že to „my“ znamená já a děti. Manželka byla odvelena mimo domov, protože ta fůra hlíny, převázaná růžovou mašličkou, má být pro ni milým překvapením. Přála si ji totiž, a velmi.
   Dočkali jsme se. Tatrovka, vrchovatě naložená zemitým pokladem dorazila, šofér stáhl okénko a bodře zavolal: „Tak kam to bude, šéfe?“ Ukázal jsem na prázdné místo na zahradě, řidič bravurně zacouval, zvedl korbu a náklad vysypal na místo určení. Až potud neměla celá akce jedinou vadu na kráse. Když se o něčem říká, že se to objevilo jako blesk z čistého nebe, netušili jsme, že se cosi podobného může v příštích vteřinách přihodit i nám.
   Jenom pro úplnost musím uvést, že přes zahradu vedly od posledního sloupu na louce do nástřešáku na našem domě dráty elektrického vedení. Náklaďák zvedl korbu a vysypal obsah až za dráty. Pak se ale z nějakého nepochopitelného a dodnes nevysvětleného důvodu rozjel i se zvednutou korbou. A v příští vteřině přišel onen blesk z čistého nebe. Korba zachytila o dráty, dráty se otřely o sebe a z auta byla naráz vánoční prskavka. Děti to velice rozveselilo. Všechny byly totiž na zahradě, protože příjezd nákladního auta je událost, kterou si přece nemohly nechat ujít. Méně důvodů k veselí už ale měl náš přítel zahradník, který stál na stupátku sršící tatrovky a křičel na řidiče, že nabral dráty. V té chvíli bylo jasné, že kdyby můj životem sršící přítel ztratil na stupátku rovnováhu a dotkl se země, já ztratil přítele. Naštěstí se tak nestalo.
   Řidič měl teď na vybranou. Buď bude couvat a snažit se zbavit nějak drátů, nebo se tatrovka rozběhne a uvidí se, kdo bude silnější. Řidič zvolil bez vysvětlování druhou variantu a prudce se rozjel na plný plyn. Zůstal jsem zhypnotizovaně stát, neschopný pohybu jako králík před anakondou a jen jsem němě zíral. Nikdy bych nevěřil, jak pružný dokáže být nepružný železný drát. Tatra už ujela hodný kus cesty, dřevěný sloup elektrického vedení se ohýbal jako třtina ve větru se klátící, dráty byly napjaté jak tětiva v rukách Robina Hooda a jen místo šípu vězel v tomto podivném luku zběsile uhánějící náklaďák. První, kdo povolil brutální síle, byla naše chatrná střecha, za niž byl ocelovým lanem ukotvený na trámu přívod elektřiny a naše nebohá stříška opustila (i když jen o malý kousek) místo, které jí původně tesař určil. V té chvíli se podařilo ze stupátka vysokofrekvenčního náklaďáku šťastně seskočit i příteli zahradníkovi a oddechl si, že to nejhorší má za sebou.
   Jak hluboce se mýlil. Příští okamžik totiž ukázal, kde je nejslabší článek této příšerně napjaté situace. Masivní železný nástřešák už dál nevydržel nelidské natahování na skřipec, utrhl se a na vzdálenost téměř padesáti metrů prosvištěl těsně kolem přítele, jehož krásná mladá žena doma netušila, že mohla být v průběhu několika vteřin už podruhé krásnou mladou vdovou. Nestalo se tak a tatrovka zmizela v dáli, aby se už nikdy neukázala. Což v praxi znamenalo, že dovoz byl sice zdarma, ale doprovodné náklady na likvidaci následků jednoho menšího kopečku rašeliny pro muškáty půjdou do desetitisíců. Posunutá střecha, rozbité tašky, vyrvaný přívod elektřiny do domu, všude okolo potrhané dráty. Tahle spoušť byla všechno jiné, jenom ne dáreček s růžovou mašličkou, přichystaný pro maminku. Štěstí, že u toho nebyla, protože bychom si možná museli nakonec ještě hledat i nějakou náhradní mámu.
   Když se děti, chvíli zkoprnělé údivem nad nevídanou podívanou vzpamatovaly, vydaly se ohledávat důkladně místo činu. Běhaly mnohem veseleji než já sem a tam a zkoumaly a prohlížely. Jedenáct dětí v terénu, to už je docela slušný pátrací oddíl. Moje hlavní starost ale byla sehnat co nejrychleji elektrikáře a dát věci do pořádku, jak nejlépe to v dané chvíli půjde. Trvalo to sice jen necelou hodinku, než dorazil, ale mě stačil ve vteřině spolehlivě dorazit strohou informací, že v hlavním rozvaděči nevypadly všechny pojistky a některé dráty jsou pořád ještě pod proudem.
   Tím pádem byl pod proudem i plot okolo naší zahrádky, na který dráty spadly a kde děti celou hodinu vesele skotačily a skákaly panáka i přes další dráty, taky na zem spadlé. Když jsem po čase požádal jednoho svého přítele matematika, aby za použití rovnice teorie pravděpodobnosti vypočítal, jaké byly šance dětí, aby se za tu hodinu některé z nich drátů nebo plotu nedotklo, řekl, že podle neúprosných matematických výpočtů měl od této události stát se vší jistotou ušetřit na přídavcích na některé z našich krásných dětí. Proti vší vědecké logice se tak nestalo.
   Když se dnes ohlédnu zpět, poté co byly odstraněny škody a čas zahojil noční můru po tomto neveselém zážitku totální bezmocnosti, zůstaly už jen vzpomínky na příjemnější stránku věci. Máme novou střechu, čistou a bez nástřešáku, elektřina vede k domu pod zemí, takže děti můžou pouštět draka beze strachu a muškáty na oknech kvetou díky rašelině nádherně každý rok. Stejně tak je bohatá úroda manželčiny karotky na záhonu a ovocných stromků a rybízu v zahradě. Proto bych rád touto cestou ještě jednou upřímně poděkoval onomu sboru andělů strážných, kteří měli toho dne pohotovost: „Byli jste fakt skvělí! Díky.“

Ľuboš Nágl

Káhirské návraty

   Sú takmer tri hodiny ráno a ja unavená, no nadšená a zvedavá nasadám s ospalými deťmi do taxíka na káhirskom letisku. Práve sme takmer po dva a pol roku opäť vkročili na rodnú hrudu našich dvoch synov. Mám zvláštny neopakovateľný pocit – akoby sme zase boli doma. Do očí sa mi tisnú slzy od dojatia, že sme opäť tu. V metropole, niekoľkomiliónovom kolose na oboch stranách Nílu, kde sme prežili kus nášho života a kde prvýkrát uzreli svetlo sveta naši chlapci. Určite aj preto mi je to všetko také vzácne a návrat prežívam veľmi intenzívne.
   Z okna taxíka, v ktorom zaznievajú arabské melódie, pozorujem nadšene míňajúce sa ulice, budovy, mešity, minarety, všetko, čo k tomuto veľkomestu patrí a tvorí jeho atmosféru. Po niekoľkých kilometroch sa pred nami objaví Níl v celej svojej kráse a veľkosti. Loďky na ňom, kluby, reštaurácie a hotely na nábreží sú farebne vysvietené a hoci je skoré ráno, niektorí ľudia sa stále promenádujú po mostoch. Mám rada tento pohľad na nočný rozsvietený Níl, akoby zrazu zmizol v tme ten neporiadok a špina, ktorú si cez deň asi máloktoré oko nevšimne.
   Po takmer trištvrtehodinovej jazde, našťastie vcelku plynulej a nespomalenej žiadnymi „zachmami“, čiže dopravnými zápchami, sa dostávame do časti Dokki, kde sme kedysi bývali. Vítajú nás jej malé uličky, po ktorých sme sa často prechádzali. Nezmenili sa, aspoň nie na prvý pohľad. Sem-tam nová budova či obchod, všade ako kedysi veľa zaparkovaných áut. Vystupujem z taxíka a podávam šoférovi vopred dohodnutých 80 egyptských libier. Neviem, či je to veľa, či málo, ale keďže som unavená, nemám chuť sa dojednávať o cenu. Ako to býva s káhirskými taxikármi, aj tentoraz dotyčný šofér nemal ani šajnu, kam vlastne chcem ísť, a tak som ho po prejdení Nílu do cieľovej zastávky navigovala ja. V tejto nekonečnej spleti bulvárov, ulíc a uličiek by bolo asi nad sily každého normálneho človeka poznať ich úplne všetky.
   Taxikár mi pomáha s batožinou a s deťmi vstupujem do budovy, kde sme bývali a máme tráviť našu krátku dovolenku. Premkne ma zvláštny pocit. Akoby sme tu boli stále a vôbec medzičasom neodišli... Všetko tak dôverne známe. Po vybalení najnutnejších vecí a uložení chlapcov tuho zaspávam. Intenzita prvých dojmov po prílete ma úplne zmohla. Pred nami je niekoľko dní, aké budú?
   Prvé dni trávime zvítaním so známymi, ktorí v Káhire ešte stále žijú alebo pôsobia. Privítali nás všetci milo a s prekvapením, keďže o našej návšteve málokto vedel. Moje aké-také znalosti hovorovej arabčiny majú zelenú. Bez tuhého rozmýšľania sa mi dostávajú na jazyk slová, prepla som automaticky. Naozaj sa cítim ako kedysi, keď sme tu žili. Známe miesta, tváre, vône a zvuky, hlavne zvolávanie muezínov na modlitbu. Deti tiež nemajú problém s adaptáciou. V ich pamäti, hlavne toho staršieho, sa povybavujú rôzne zážitky z minulosti.
   Program na ďalšie dni nie je príliš bohatý, vzhľadom na horúce počasie, ktoré momentálne v Káhire ešte stále je.
   Druhý deň podvečer sa mi chlapcov podarilo nalákať na plavbu na „felúke“ – plachetnici, na ktorej sa môžete previezť po Níle. Spolu s priateľkou a jej synom sme vyrazili do ulíc, aby sme chytili nejaký biely taxík. Prečo práve biely a nie napríklad čierny? Biele taxíky sú novinkou v káhirskej doprave. Jazdia na taxameter a môžete sa v nich pohodlne a v čistom prostredí odviezť tam, kam potrebujete. Môžete si zapnúť aj klímu či normálne otvoriť okno. Taxikár vám pritom nemusí ani podať odlomenú kľučku. Taktiež neriskujete, že si namiesto na sedadlo sadnete do diery alebo vás bude hádzať ako na trampolíne. Za odvezenie zaplatíte sumu, ktorú ukáže taxameter (v prevažnej väčšine prípadov, ak náhodou taxikár nemá drobné na výdavok, tak aj tak zaplatíte o niečo viac). Keď sme tu kedysi bývali, chodievala som čiernymi taxíkmi, kde sme si cenu vopred dohodli, respektíve častejšie som sa zjednávala s taxikárom až po uskutočnení jazdy.
   Keď už konečne sedíte v taxíku, môžete nerušene sledovať pulzujúci život veľkomesta a užívať si mnohokrát dobrodružnú jazdu po káhirských cestách a križovatkách. Platí zásada, že prvý ide ten, kto je asertívnejší. A tak sa všetky autá zhrčia na jazdných pruhoch dokopy, vytrubujú, šoféri ukazujú rukami smer jazdy a kto je dostatočne ofenzívny, prerazí. Kedysi možno fungujúce semafory, už dávno zapadnuté prachom a nefunkčné, len so smútkom pozerajú na tento dopravný chaos. Najlepšie je ho zažiť na vlastnej koži! Všetky tie moderné, staré, rozhegané, húkajúce, svetielkujúce, blikajúce dopravné prostriedky plné pasažierov a hlavne nerešpektujúce žiadne dopravné predpisy. Okrem toho tu zaiste uvidíte aj vozy ťahané koňmi či somármi, motorkárov – darcov orgánov, ba celé rodiny prevážajúce sa na motorke. Do toho všetkého ľudia prebiehajúci z jednej strany cesty na druhú, niektorí ledva unikajúci kolesám áut. Európan by nechápavo kýval hlavou nad touto dezorganizáciou dopravy. Ale akosi to všetko celkom dobre funguje a nikto s tým nemá problém, možno len turisti.
   Pomaly sa blížime k malému prístavisku felúk a už sa tešíme na pokojnú podvečernú plavbu po Níle. Mimo hluku a smogu z áut, ktorý tu cítiť neustále. Posedenie na plachetnici je pre nás výborným relaxom po celom horúcom dni a hlavne po jazde taxíkom. Pre deti sa felúka stáva úžasným spestrením vo forme hry na pirátov. Možno jediných na rieke Níl. Slnko pomaly zapadá a stráca sa za mrakodrapmi. A keď „žera guľavá“, čiže žeravá guľa slovami môjho mladšieho syna, úplne zmizne, všetko sa ocitá v zajatí tmy a nespočetného množstva svetielok. Plne si túto atmosféru vychutnávame, lebo onedlho sa naša plavba končí a opäť nás čaká tá menej pohodlnejšia po káhirských cestách.
   Počas našich pár dní v hlavnom meste mi tiež dobre padli večerné potulky obchodnými uličkami neďaleko centra pri Talat Harbe. Mám rada tú pre nás Európanov zvláštnu atmosféru nočného nakupovania. Obchody a obchodíky s obrovskými výkladnými skriňami plnými tovaru sú tu otvorené dlho do noci, ešte aj na prelome dní sa tu prechádza mnoho Káhirčanov. Nie všetci chcú nakúpiť, niektorí len so záujmom pozerajú do výkladov alebo si posedia v niektorej z množstva kaviarničiek. Turistov je tu pomenej, tí radšej nakupujú v drahších nákupných centrách alebo priamo v hoteloch.
   Predavači vás vždy milo privítajú a často sa aj opýtajú, odkiaľ ste. Zároveň nezabudnú pochváliť vašu arabčinu, hoci poviete len pár slov a základných fráz, ktoré už ovládate naspamäť. Sú ochotní poradiť, hneď vás začnú obskakovať, ponúkať a ukazovať svoj tovar. Konkurencia je obrovská, kupujúcich pomenej, a tak sa snažia vyjsť v ústrety aj najnáročnejšiemu zákazníkovi.
   Posledný deň dovolenky sa priblížil. Dovolenka v metropole na Níle nám ubehla ako voda a pomaly je čas pobaliť sa a rozlúčiť. Pred odchodom stíhame ešte navštíviť ostrov Zamálek a absolvovať večernú omšu v Kostole sv. Jozefa. Po nej naše kroky vedú do neďalekej kaviarničky, kde sme si s chlapcami pochutili na obľúbených medovo-lekvárových závinoch. Ako vždy nezabudli kúpiť ako darček chutnú a vkusne zabalenú pochúťku – datle v čokoláde.
   No a na záver ešte toto: Spomínate si na ulicu, po ktorej sme kedysi chodievali s deťmi do škôlky? Je to tá z Príbehu jednej káhirskej ulice, o ktorej som písala už dávnejšie. Zmenila sa. Oproti štátnej nemocnici práve otvorili novú elegantnú a iste aj drahú škôlku, pribudli dopravné značenia (či ich niekto rešpektuje, to je už druhá vec). Medzinárodná škola pri budove, kde sme bývali, sa presťahovala. Miesto je opustené a na neďalekom chodníku, kde sa ako-tak dalo chodiť, je smetisko. Obyvatelia ulice však ostali, spoznávam samozvaných posúvačov áut, podaktorí aj mňa a deti a usmejú sa na nás. Zakýva nám sympatický policajt, starý ujo v galabeji sa však neobjavil. Tiež patril ku koloritu ulice. Uvažujeme s deťmi, kde asi je. Možno stále žije skromne za múrmi nedostavaného domu alebo ho pritúlili nejakí dobrí príbuzní. Najväčšie prekvapenie nás čaká, keď zabočíme k bývalej škôlke. Na jej mieste sa nachádza prázdne priestranstvo. Dozvedela som sa, že škôlke sa skončil prenájom, a tak majiteľka musela nájsť iné priestory. Tie pôvodné zbúrali a ktovie, čo tu onedlho vyrastie. Na mieste, kde môj prvorodený syn prvýkrát začal navštevovať predškolské zariadenie a prežil veselé chvíle v kruhu detí a milých učiteliek. Aj tam je ukrytá časť našich spomienok.
   Veru, mesto sa zmenilo, no vo svojej podstate ostalo rovnaké. Stále pulzujúce životom, voňavé aj zasmogované, elegantné aj jednoduché, moderné aj pýšiace sa históriou. So všetkými svojimi krásami a zaujímavosťami, ktoré stojí za to vidieť. Som rada, že som tu žila a mala možnosť ho spoznať. A nielen Káhiru, ale aj celú krajinu. Má čo ponúknuť. Opúšťam ju s nostalgiou a vďakou za zaujímavo prežité chvíle. So spomienkami na ne sa už teraz teším, kedy ju opäť navštívime.

Simona Hudecová
Prvá časť rozprávania bola uverejnená v Miriam 1/2009

Lebo medveď

(Fejtón)

   „Nie, nedostaneš ešte jednu čokoládovú tyčinku! Ani náhodou!“
   „Uááá, si tá najhoršia maminka na svete! Chcem nejakú inú! A vôbec – už tu s vami nebudem! Odchádzam von! Čau!“
   „Opováž sa! Je po večeri, tak ani na krok!“
   Taká roztomilá scénka sa u nás (a dúfam, že nielen u nás) odohráva so železnou pravidelnosťou. Obdobie vzdoru sa začína akosi skoro a potom hádam pokračuje plynule až do puberty... Keď sa toto moje dieťa poriadne nahnevá, stále chce odo mňa niekam odchádzať. A ja?
   Ja, naopak, prichádzam. O nervy, o hlasivky, o tmavé vlasy... Skúšala som už naozaj všetko. Prosby, hrozby, dohováranie. Nepomáhalo zhola nič. Až raz...
   Detská ozdravovňa v Hornom Smokovci. Čerstvý vzduch, krásne počasie, Lomničák ako na dlani. A na príjme milá pani doktorka: „Bývajú detičky často choré? Aké lieky užívajú? No nič, u nás vyzdraviete... Budete veľa na čerstvom vzduchu – na túrach alebo tu na našom ihrisku. Len, prosím vás, nie po ôsmej večer. Chodí nám sem po zotmení ku kontajnerom medveď. Vyjedá jedlo, čo tam ľudia povyhadzujú. Už sme to hlásili, ale zatiaľ...“ dokončila veľavravne.
   Nášmu zlatíčku nebolo treba viac hovoriť. Od tej chvíle sa to začalo. Poslušnosť ako remeň. Už žiadne: „Uááá, bolia ma nožižky!“(po piatich metroch) Ale: „Chytím sa vás za ruky a pôjdem medzi vami.“ A na naše udivené: „Čo tak zrazu?“, ostýchavá odpoveď: „Viete, lebo ten medveď...“
   Skrátka – nastali nám zlaté časy. Už žiadne stokrát opakované prosby o tom, že treba ísť večer z ihriska domov spinkať. Už žiadne nedojedené obedy. A žiadne večerné scény o inej mame a okamžitom odchode z domu. Pýtate sa prečo? No, lebo medveď...

Zdenka Šujanová

Básne

Návrat

 

tak ako malá kvapka vody

ktorá sa v oceáne zrodí

a v prúde rieky navracia sa späť

 

tak ja človek jedinečný
navraciam sa k Tebe Večný
v prúde času domov späť

 

a tma už nie je taká čierna
veď Tvoja láska je mi verná

 

Eva Nipčová

 

 

Smrť prišla tak tíško, nečakane,
ležali tam bledí, skrehnutí.
V tej chvíli som chcela spoznať, Pane,
to tajomstvo, čo poznáš iba Ty –
   či po nich prišli anjeli,
   čo im ukázať mali Teba?
   Či im narástli biele krídla,
   aby mohli letieť do neba?
   A či už navždy budú veselí?
   Či po nich prišli anjeli?
Hodila som hrudu a chryzantémy –
dar posledný za všetky nedané,
a nádej krehučká vtom pošepla mi,
že už sa im nič zlé nestane,
   že po nich prišli anjeli...

 

Beáta Michelčíková