Život je hľadaním dôvery

Rozhovor s pátrom Petrom Hockenom

 

Ako môžeme chápať smrť? Je smrť pre nás dobrá, alebo zlá?
- Vo Sv. písme sa  odohráva v chápaní otázky smrti veľký vývin. V staršom období Izraela, nazývanom obdobím patriarchov, sudcov a podobne, neexistovalo porozumenie toho, čo nazývame nesmrteľnosťou. Židia často chápali smrť ako spánok a poznali stav nazývaný šeol, ktorý bol „nebytím“, akousi existenciou v podobe tieňa.
   V podsvetí si nikto nebude na teba spomínať a v šeole ťa nik nebude chváliť. (Ž6, 5)
   V období prorokov sa začína objavovať viera vo vzkriesenie tela v posledný deň. Nachádzame to v Dn 12 a 2 Mak pár storočí pred Ježišom.
   Ani v Ježišových časoch všetci Židia neverili v život po smrti. Farizeji tomu verili, saduceji nie.
   V Starom zákone je smrť vždy jasne predstavená ako dôsledok hriechu.
   V Gn 3 sa opisuje pád Adama a Evy a smrť sa deje ako automatický trest. Prach si a na prach sa obrátiš. Smrť sa chápala ako niečo, čo sa jednoducho stáva, ale nie je tu presvedčenie, že po smrti človek má príležitosť prísť k Bohu.
   V Mojžišovom zákone boli prísne a presné pravidlá, ako zaobchádzať s mŕtvym telom. Keď niekto zomrel, všetci v jeho prítomnosti boli považovaní za rituálne nečistých na istý čas. Pre Židov to platí až podnes a je to vyjadrením toho, že na smrti je niečo negatívne. A predsa, existovala tu silná mesiánska nádej, ktorú odovzdávali svojim potomkom. Preto bolo pre Židov také dôležité mať potomkov, lebo oni zdedia prisľúbenia.                
   V Novom zákone máme celú Ježišovu službu, pri ktorej vzkriesil zo smrti niekoľko ľudí. Aj v Starom zákone prorok Eliáš vzkriesil mŕtveho. Máme aj proroctvo o vzkriesení v údolí mŕtvych kostí v prorokovi Ezechielovi. Ide o kosti izraelského ľudu, teda mŕtvych, ktorí budú vzkriesení k životu.
   Ježiš zomrel na kríži. S obnovou biblickej teológie v minulom storočí sa objavujú aj teologické texty o smrti. Jeden z teológov, ktorý sa venoval tejto téme, je Karl Rahner. Hovorí, že kresťan pri umieraní môže urobiť rozhodnutie, že chce ísť k Bohu. Že samotný akt umierania môže byť aktívnym odovzdaním sa Bohu. V poslednom okamihu zhŕňame celý svoj život, všetky svoje životné rozhodnutia. Ide o akési strávenie svojho života. Ježiš zomrel, aby prišiel k Otcovi. Bol to skutok jeho slobodnej vôle. Povedal: „Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“ S Ježišom sa začal nový spôsob umierania. Takto prichádza myšlienka, že smrť je niečo naše, že to nie je niečo, čo sa nám iba stane. To je nový postoj k smrti a opakuje sa v príbehu o prvom mučeníkovi. Štefan odovzdal svojho ducha do Ježišových rúk – ide o ten istý vzorec. Modlí sa: „Ježišu, prijmi môjho Ducha.“ Smrť sa stáva niečím novým, je to cesta k Bohu.
   Smrť je trestom za hriech, ale kresťania ho prijímajú, lebo si uvedomujú, že sú hriešnici. Tento trest však namiesto nás prijal Ježiš tým, že sa identifikoval s naším hriechom, hoci sám bol bez hriechu. To znamená, že aj my môžeme umierať podobne ako Ježiš, odovzdajúc sa do rúk Boha s dôverou, že ideme k Otcovi.
   V Novom zákone je myšlienka paschy ako Ježišovho prechodu do smrti. Objavuje sa to u Lukáša pri premenení, keď Ježiš diskutuje o svojom exode s Mojžišom a Eliášom. Toto je spojené s poslednou večerou, ktorá je jeho prípravou na paschu a eucharistiu. Ježiš aktívne prijíma na seba smrť, nie je to niečo, čo sa mu iba akoby prihodilo.

 

Aký je „správny postoj“ kresťana voči smrti?

- V Novom zákone pretrváva myšlienka, že smrť nie je nič pozitívne, ale Ježiš to prijal a premenil na prostriedok pre Boha. Aj pre kresťaňa zostáva smrť niečím negatívnym, trestom za hriech. Nie je to niečo dobré samo osebe. Iba Boh umožnil, aby to v sebe malo niečo konštruktívne.
   V 1 Kor 15,26 svätý Pavol hovorí, že ako posledný nepriateľ bude zničená smrť. Vyjadruje sa tým ten negatívny aspekt. Aj v liturgických omšových textoch pri premenení je zvolanie: svojou smrťou si porazil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním si obnovil náš život.
   V princípe, v duchovnej realite Ježiš už zničil smrť svojou smrťou a zvíťazil nad ňou. Ale my ešte len čakáme na to, aby sa to stalo realitou aj pre nás. To sa stane až na konci, keď smrť bude definitívne porazená.
   Hebr. 2,14: Aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže Diabla.
   Zničením toho, ktorý nás zotročoval smrťou, Ježiš porazil smrť a zabránil tak nášmu definitívnemu zničeniu. Druhý aspekt je, že Ježiš zničil strach zo smrti, a toto sa nás týka už teraz. Môžeme žiť bez akéhokoľvek strachu zo smrti a mali by sme tak žiť.
   Vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. (Hebr. 2,14-15)


Aká je súvislosť medzi smrťou a kresťanskou nádejou?
- V ďalšej dôležitej pasáži z Písma 1 Sol 5,4-10 sa  hovorí o dni Pánovho príchodu.
   Ale vy bratia nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej...
   Odtiaľ vyplýva, že kresťania by nemali mať rovnaký postoj voči smrti ako neveriaci.
   Nádej má veľa vrstiev. Vyplýva z Božích prisľúbení prvým ľuďom, Abrahámovi, ďalším patriarchom a prorokom. S príchodom Ježiša došlo k naplneniu a prehĺbeniu prisľúbení a pridaniu nových. Treba si uvedomiť, že proroctvá boli dané národom, nie iba jednotlivcom. Prisľúbenia boli dané Izraelu a neskôr cirkvi, nie iba cirkvi namiesto Izraela. A týkajú sa celej cirkvi pozostávajúcej z kresťanov, Židov aj pohanov spolu, ako je to v Ef 2.
   Jeden prvok nádeje je nádej na spasenie – že budeme oslobodení od všetkého zla, každého utrpenia, od všetkých pokušení a zmätkov. Keď Ježiš príde v sláve, všetkým týmto veciam bude koniec. Ďalej je tu nádej na večný život – vzkriesenie tela a život s Bohom naveky. Po smrti nebudeme žiť v nebi ako duše bez tela, ale budeme celistvé ľudské bytosti aj s osláveným telom. Telo patrí k človeku ako jeho podstatná časť. Naše spasenie nevyhnutne zahŕňa aj vzkriesenie tela v posledný deň. A ešte je tu nádej v návrat nášho Pána Ježiša, o ktorom dúfame, že príde skoro. Rim 5,2.5: My sa radujeme v nádeji na Božiu slávu, pretože ju budeme vidieť aj zakúšať.
   Nádej v prisľúbenia znamená, že porazíme smrť. A úplné víťazstvo nad smrťou je až vzkriesenie tela. Toto je dôležitá časť v učení sv. Pavla o vzkriesení. Najprv bol vzkriesený Kristus, potom tí, ktorí mu patria, a nakoniec, ako posledný nepriateľ, bude porazená smrť. Ježiš porazil smrť v jej podstate. My ostatní nie sme vyňatí z podrobenia sa smrti, budeme musieť zomrieť. Ale naša smrť má byť nasledovaním Ježišovej cesty smrti. My kresťania sa pozeráme na smrť realisticky, ale máme nádej. Vieme, že všetci zomrieme, ak, pravda, Pán nepríde skôr... ale na druhej strane môžeme umrieť idúc k Otcovi. Máme nádej na život po smrti, ale aj na definitívne prekonanie smrti vzkriesením tela. Preto tu nie je priestor na strach. Sme povolaní dôverovať Pánovi.
   Byť kresťanom znamená spoznávať Otca, ktorý nás vedie, Ježiš je náš Dobrý pastier a Duch svätý nás sprevádza. Často to pre nás nie je ľahké, ale náš život má byť o dozrievaní v dôvere voči Bohu – nakoniec aj tým, že mu zveríme seba samého skrze smrť a po smrti. Tu sa naša viera ukazuje skutočnou, ukazujeme, čomu vlastne veríme. Ježiš podstúpil tú najťažšiu smrť. Bol zradený, nespravodlivo odsúdený, mučený... ale on sa aj tak nespoliehal na ľudský súd, iba na Otca.  A k tomu sme pozvaní aj my, aby sme boli tiež schopní takto to urobiť na konci našich dní.


Môžete trochu viac objasniť úlohu tela a stvorenia v našej kresťanskej spiritualite?
- Keď Boh stvoril človeka, vzal prach zeme – naše telo. Vdýchol doň ducha – naša duchovná stránka. Byť človekom znamená pozostávať z tejto dvojakosti. Naše telo predstavuje podobnosť s fyzickým svetom okolo nás, so zvieratami a s prírodou. V duchu zdieľame podobnosť s Bohom a skrze neho sme spojení s anjelmi a celým duchovným svetom. Ľudské bytosti kombinujú fyzický a duchovný svet a obe stránky sú podstatné. Preto aj naše spasenie, teda oslobodenie od všetkých dôsledkov hriechu, musí sa týkať ducha aj tela. Ježiš porazil hriech, ktorý spôsoboval smrť. Ak by nedošlo k vzkrieseniu tela, smrť by nebola úplne porazená. Máme istotu z odpustenia hriechov, pretože Ježiš vstal z mŕtvych. Sk 13.14.
   Toto je podstatné.


Ako je to s telom? Niekedy sa v Písme hovorí, že je zlé a inokedy dobré...
- Musíme sa učiť rešpektovať svoje telá. V našom padlom stave hriešnikov sa do našich životov dostal neporiadok, chaos. Preto potrebujeme byť uzdravení, posväcovaní v túžbach svojho tela. Nesúrodé túžby však nemusia byť iba telesné, ale aj psychické, trebárs túžba dominovať nad druhými, túžba po moci alebo samotná pýcha,  ktorá je opísaná ako hlavný satanov hriech. Nesmieme na svoje telo pozerať ako na v podstate zlé. Problém je, keď náš duch nie je pánom, ale je ovládaný telom. Máme nezriadené telesné, psychické, ale aj duchovné túžby.
   V Novom zákone sa používajú dve grécke slová, keď sa hovorí o tele – „sarx“ a „soma“. Soma má vždy pozitívny význam a objavuje sa vo všetkých textoch, kde sa hovorí o cirkvi ako o tele Kristovom. Slovo sarx sa niekedy používa v kontexte, ktorý nie je negatívny, a niekedy v negatívnom zmysle. Musíme vždy pozerať na kontext, lebo samo osebe negatívny význam nemá. Pozitívny význam má napríklad  v Jn 1,14 –  a slovo telom sa stalo. Tým sa hovorí, že Ježiš vzal na seba telo s ľudskými slabosťami. On bol bez hriechu, ale prežíval našu ľudskú slabosť a potreby, musel jesť, spať a mohol zomrieť. Slovo sarx sa objavuje aj v omšových textoch pri premenení, keď sa zdôrazňuje, že Ježiš vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť, aby sme my mohli prežívať jeho božskú.
   Slovo sarx je použité v negatívnom zmysle u Pavla v Listoch Efezanom a Galaťanom, keď ho dáva do kontrastu s duchom. Používa slovo katasarxa – žiť podľa tela. Sarx je padlá ľudská prirodzenosť vo vzbure voči Bohu. Opakom je žiť podľa ducha, nechať zomrieť skutky tela, nechať sa viesť Duchom.


Túžba po posmrtnom živote je veľmi silná. Môžu nám pomôcť naše predstavy o živote po smrti?
- Vo všeobecnosti tu pre nás naša predstavivosť nie je veľmi užitočná. Kazatelia často používajú obrazy pekla a neba a dosť sugestívne ich využívajú. Ľudia mávajú rôzne obrazy a zjavenia... Toto však nie sú obrazy Sv. písma. V Písme je hlavne používaný obraz oslavy, slávnostnej hostiny. V Iz je text: Na tomto vrchu Pán usporiada oslavu pre všetky národy a tu definitívne odstráni závoj, ktorý pokrýval všetky národy a zničí smrť. Toto je jeden z najstarších obrazov Biblie. V Mt 8 je obraz kráľovskej hostiny – prídu všetci z celého sveta stolovať spolu s Abrahámom, Izákom, Jakubom a Mojžišom. Potom sa objavuje obraz svadobnej hostiny, ktorú kráľ chystá pre svojho syna, a toto sa opakuje aj v Zjavení sv. Jána. Tieto biblické obrazy sú o spoločenstve, poukazujú na to, že posmrtný život nebude osobným šťastím jednotlivcov s Bohom, ale bude to prebývanie Božieho ľudu s Bohom (Mt 22).


Sú tieto obrazy relevantné pre posledný súd alebo sa týkajú aj posledného dňa každého človeka?
- Týkajú sa oboch. Rozdiel medzi osobným a posledným súdom je v tom, že to prvé sa týka iba mňa, ale potom podľa sv. Pavla sa pripojím k zástupu svedkov. Druhý príchod Ježiša sa týka všetkých ľudí. V Knihe zjavenia sú aj iné obrazy – chór spievajúcich a oslavujúcich Boha sediaceho na tróne alebo obraz zástupov držiacich palmové ratolesti. Každý obraz zdôrazňuje nejaký aspekt. Vysvetlenie je, že zvlášť pri našej oslave Boha v eucharistii sa spájame s celým zástupom nebeských chórov, ktoré už oslavujú Boha v plnosti. Potom je tu obraz Baránka, ktorý bude napájať svojich prúdmi živej vody. Všetky tieto obrazy hovoria o živote v plnosti. Myslím, že by sme sa mali na tieto obrazy zamerať a duchovne sa nimi živiť. Pretože ak ľudia, ktorí nečerpajú z Písma a nie sú formovaní biblicky, začnú hovoriť o duchovných veciach, hlavne o posmrtnom živote, tak prinášajú veľa podivných  názorov.


Aký je váš osobný postoj k smrti? Mení sa nejako v priebehu života?
- Je prirodzené, že ako starneme, viac si uvedomujeme, že okolo nás ľudia umierajú a že ani my tu nebudeme naveky. Starší človek o smrti uvažuje častejšie ako mladý zdravý človek. Ľudia vyššieho veku zažívajú, že im v okolí zostáva veľmi málo rovesníkov. Na druhej strane je požehnaním dožiť sa vysokého veku. Nie je zdravé, keď deti izolujeme od smrti a umierania. Ovplyvňuje to negatívne ich vývin, lebo sa so smrťou nestretávajú ako s niečím, čo patrí k životu. Keď zomierajú starí rodičia, deti by nemali byť držané bokom ani by ich nemali prestať navštevovať. Deti väčšinou netrpia tak veľmi, ako sa obávame, sú oveľa odolnejšie.

Zhovárala sa: Monika Ginzeriová