Telo verzus duša?

   Naša spoločnosť je plná extrémov a asi nik sa nevyhne tomu, aby to na nás to určitým spôsobom pôsobilo. Týka sa to aj postoja človeka k ľudskému telu, ku kráse, k starostlivosti oň. Vo svete vidíme, ako sa práve vonkajší vzhľad človeka neskutočne preceňuje, „in“ je ten, kto je krásny, sexi, s vyšportovanou postavičkou. Reklamy a plátna kín sa nás snažia ohúriť takmer dokonalými telami, často počítačovo upravovanými a vzdialenými od reality. Asi všetci, no najmä my ženy istým spôsobom podliehame tlaku vyzerať lepšie, štíhlejšie, krajšie… Depky, diéty, prehnané cvičenie, hladovky – a priberanie v konečnom dôsledku – sú často následkom tohto fenoménu. Skončíme pri tom, že smútok radšej zajedáme čokoládou, veď aj tak sa nikdy ani len nepriblížime k tým reklamovým kráskam. Tak načo sa snažiť? Dnešok je plný extrémov – na jednej strane je športovanie „in“, hádam každá celebrita má svojho osobného trénera, kladie sa dôraz na vypracované telo ako u mužov, tak aj u žien. Na druhej strane veľká časť ľudí namiesto pohybu sedí pred telkou či počítačom a na uliciach je ľudí s nadváhou hádam aj väčšina. Kde je problém? A kde je tá rozumná zlatá stredná cesta pre každého z nás?
   Môžem vám ponúknuť svoj pohľad na vec, svoju skúsenosť, prerod, cestu. Pôvodne moja reakcia na celé to vonkajšie besnenie okolo krásy tela a dôrazu na zovňajšok bola presne opačná – snažila som sa tento trend bojkotovať a budovať skôr vnútorné hodnoty, sústreďovať sa na to, čo sa týka duše, ducha, Boha… Áno, tam niekde tkvie pointa ľudského života a bolo by to celkom v poriadku, avšak akosi mi v tom celom unikalo, že človek predsa len má aj telo a ono je s dušou v istom súvise, prepojení. A tak mi časom došlo, že nie je múdre úplne ho ignorovať. Čítanie kníh, stretnutia s priateľmi, starostlivosť o rodinu – to všetko bolo pre mňa dôležitejšie a zaberalo veľa času, takže na nejaké športovanie ho už jednoducho nezostávalo. Ostatne, musím priznať, že sa mi ani veľmi nechcelo niečo robiť pravidelne, a tak bol pohyb skôr príležitostným, hoci príjemným vyplnením voľného času, ktorého najmä po narodení detičiek bolo už ozaj málo. Môj životný štýl, v ktorom som sa snažila rozvíjať to vnútorné a zanedbávala to vonkajšie, mal svoje následky. V 33 rokoch som sa našla s dvomi deťmi, s nadváhou, nespokojným manželom a pocitovo aspoň s desiatimi rokmi navyše v slepej uličke. Kondička nulová, fučala som už po vyjdení na prvé poschodie. Pohľad do zrkadla bol tabu. A moja duša?? Lenivá ako moje telo.
   A tak mi jedného dňa došlo, že to, čo sa snažím budovať vnútri, musí byť predsa vidieť aj navonok. Nežijem vlastne v nejakom omyle? Predsa ak sa snažím budovať vnútorné vlastnosti, prečo si neviem povedať a neviem prestať zaháňať smútok a depky čokoládou? Prečo som lenivá hýbať sa, zmeniť niečo, ísť ďalej? Kde je to skvele vybudované a mimoriadne „duchovné“ vnútro?
   Asi tam niekde bol začiatok novej cesty. Hľadania jednoty medzi duchom a telom. Uvedomila som si, že zanedbané telo nie je dobrou vizitkou duše. Aj Boh nás stvoril v tele, dal nám ho do správy, nie sme iba duchovné bytosti. Áno, trend prílišnej starostlivosti o svoj zovňajšok je prehnaný, avšak trend zanedbávania svojej telesnej schránky je extrémom na druhej strane. Oboje sa totiž ovplyvňuje navzájom, človek je jednota tela i duše, Boh nás nestvoril ako anjelov. Sme ľudia.
   Mňa zobudila moja vlastná nespokojnosť samej so sebou a nespokojnosť môjho manžela (nadváha ozaj nevyzerá pekne), a tiež zlá fyzická kondícia. Vedela som, že mám, musím niečo zmeniť. Že to, čo tvrdím, že žijem vnútri, musí byť vidno aj navonok. Je dobrá vizitka duše tučné telo? Alebo lenivosť a pohodlnosť? Alebo nekontrolované jedenie sladkostí? Toto je to „duchovno“, za ktoré som sa skrývala?
   Rozhodla som sa schudnúť, hýbať sa, zmeniť životný štýl. Áno, aj táto cesta sa začala najskôr v mojom vnútri. Musela som sa pozrieť pravde, svojej životnej realite priamo do očí. Musela som sa Bohu postaviť tvárou v tvár, nájsť odvahu stáť pred ním nahá. Nájsť odvahu prijať bolesť, pripustiť si bolesť, ktorá ma trápila. A vykročiť. To už bolo veľmi praktické – naštudovala som si zdravé stravovanie, začala som ho praktizovať, začala som sa hýbať – najprv len pešo s kočíkom, neskôr som pridala bicykel, domáce cvičenie a nakoniec aj fitko. Ostali tu aj príležitostné športy v zime či v lete dostupné, ako je lyžovanie, turistika, prechádzky s deťmi. Túto jar mám v pláne pridať aj beh. Pochopila som, že pohyb by mal byť mojou súčasťou tak ako dýchanie, a to nie iba z času na čas, ale najlepšie denne. Možností je neúrekom, tou najobyčajnejšou je chodiť pešo všade, kam sa dá, a nájsť si nejaký druh športu, ktorý mi je blízky, či to už je zumba, aerobik, plávanie, kalanetika, beh, posilňovanie alebo hocičo iné, a venovať sa mu aspoň trikrát do týždňa. Ja viem, my maminky s deťmi a rodinami, či už sme na materskej, alebo chodíme do práce, máme pocit, že na to nemáme čas. Je to ale naozaj tak? Ja vidím sama na sebe, že keď sa hýbem, stihnem toho oveľa viac, mám viac energie, trpezlivosti pre deti, domáce práce idú akosi rýchlejšie, mám viac vnútornej pohody a spokojnosti. Každý si môžeme vytvoriť svoj vlastný životný štýl, ktorý nám bude vyhovovať a robiť nám radosť. Hoci to bude najmä na začiatku vyžadovať vykročiť zo zabehaných koľají a premôcť svoju pohodlnosť. Myslíte si, že je nereálne nájsť si za týždeň nejaký čas na šport? Myslíte si, že je nesprávne nájsť si takýto čas? Že tak ochudobníte svoju rodinu, deti, manžela o svoju prítomnosť? Že budete príliš sebecké, keď si nejaký čas ukradnete „iba pre seba“?
   Ja si myslím niečo iné. Schudla som vyše 30 kíl, hmotnosť si udržiavam už 3,5 roka životným štýlom, ktorý zahŕňa zdravé stravovanie a dostatok pohybu. Cítim sa skvele vo svojom tele, vyzerám skvele, kondičku mám lepšiu ako pred desiatimi rokmi, aj z veku mi tuším ubudlo. A pribudla mi schopnosť a vôľa popasovať sa aj s negatívnymi životnými okolnosťami, ísť ďalej, aj keď sa nedarí, nevzdávať sa, vždy nanovo sa zdvíhať z prachu. A efekt pre moju rodinu? Oveľa spokojnejší manžel, deti, na ktoré je maminka o dosť trpezlivejšia, keď je spokojná sama so sebou. a má lepšiu náladu, lebo aj viac vládze a stíha. Zdá sa, že tá moja starostlivosť o telo skutočne pomáha aj duši, hoci vnútorné nastavenie ozaj má ostať na Boha a veci mimo tohto sveta. Myslím si, že ide najmä o nájdenie tej správnej vyváženosti a harmónie, cesty, pravdy aj o nás samých. Toto hľadanie je na každom z nás a môže nás tak ako aj každé iné posunúť zas o kus ďalej dobrým smerom.

Martina

Prvý maratón

„Nikdy nehovor nikdy.“

   To boli moje prvé myšlienky pri štarte Košického medzinárodného maratónu mieru. Ani nie mesiac predtým som bojoval v 36-stupňových horúčavách na svojom prvom polmaratóne a v duchu sa zaprisahával, že tak toto už nikdy viac! Horúčava, slabá príprava, prepálené tempo na prvých kilometroch sa pretavilo do trápenia s víziou doplaholčiť sa od jednej občerstvovacej stanice k druhej – až do cieľa. V tých okamihoch so mal vo veciach jasno. Toto je môj prvý aj posledný polmaratón a že som niekedy dokonca uvažoval o maratóne? Človek v živote rozmýšľa nad kopou hlúpostí. Endorfín po dobehnutí zjavne robí zázraky. Veľmi rýchlo som sa otriasol a rozhodol sa zopakovať si to v Košiciach. O to väčšie bolo sklamanie, keď som zistil, že uzavreli registráciu. Presne v ten deň, keď som sa chcel prihlásiť! Smola. Pokusy o dodatočnú registráciu zlyhali a mne takto v noci, ako píšem tento monológ, jemne potužený alkoholom, skrsla v hlave myšlienka: Čo takto posunúť latku vyššie? A bolo rozhodnuté. A tak som stál na štarte a hovoril si „nikdy nehovor nikdy“.
   Príprava zase nebola ideálna. Za tie 4 týždne som stihol odbehnúť päť tréningových behov, preťažiť kolená a ochorieť. Ako spieva Nohavica „… príprava není vše“. S Dadou, spolubežkyňou, ktorá išla polmaratón, sme dorazili na štart na poslednú chvíľu a odprataní k vozičkárom a korčuliarom sme čakali na štartovný výstrel. Najprv odštartovali vozičkárov a korčuliarov. A potom sa to začalo. Tým, že sme prišli na poslednú chvíľu, zaradili sme sa dopredu. Poučený z polmaratónu, snažil som sa držať pomalé tempo. Prvé kilometre ešte pomalšie, zvlášť, keď sme nestihli rozcvičku. Rád pretekám. O to bolo väčšie utrpenie nechať sa predbiehať celým davom rýchlejších bežcov a krotiť tempo. Prvé kilometre sme bežali spolu s Dadou. Cítil som sa skvele. To je ten falošný pocit, že takto predsa môžem utekať večnosť. Prvá kríza prišla na piatom kilometri. Rozboleli ma kolená. Už to vyzeralo, že nedobehnem ani prvé kolo, ale našťastie to po kilometri zázračne prešlo. Možno v tej chvíli som sa dostal na správnu prevádzkovú teplotu. Čo som zanedbal na praktickej príprave, to som pridal na teoretickej. Mal som naštudované všetky možné odporúčania, v Exceli som si naplánoval priebeh behu. Ten som potom každý kilometer overoval a prepočítaval v hlave. Cieľ bol jasný. Dobehnúť v časovom limite 5 hodín. Optimisticky skúsiť pokoriť 4:30. To sa ukázalo ako nereálne. Už pred koncom prvej polovičky som začal spomaľovať a preťal polovicu pretekov v čase 2:13. To ma ešte na cieľovej rovinke stihli predbehnúť prví traja bežci, ktorí na rozdiel odo mňa dobiehali druhé kolo. Chvíľku som sa pohrával s myšlienkou nasadiť životný finiš a dobehnúť zarovno s prvým, ale zostala vo mne štipka sebazáchovy. Zaťal som zuby, držal naďalej svoje pomalé tempo a po Etiópčanovi Yirdawovi ostala len spomienka a tenká ohnivá čiara. Na začiatku druhého kola sa trať vyľudnila. Ešteže mi Dada dala svoju výživnú tyčinku, ktorú som do seba natlačil. V dohľade vpredu dvojica bežcov a jeden v diaľke za mnou... Vraj sa maratón láme na 35 km. Naozaj som mal toho plné zuby, ale pravda je tá, že som sa trápil menej ako na Budapeštianskom polmaratóne. Menej intenzívne, ale o to dlhšie. Našťastie, vždy som mal niekoho v dohľade. To ma motivovalo. Ak môžu a zvládajú bežať oni, zvládnem to aj ja! Nohy a hlavne chodidlá ma boleli. Boleli pri behu, boleli aj pri chôdzi. Už to z mojej strany nebol beh, ale ťarbavý pok-lus, ktorý som na občerstvovacích staniciach kombinoval s chôdzou. Na jednej strane chôdza toľko neunavovala, aj keď bolela, na druhej strane poklusom rýchlejšie ubúdali kilometre a rýchlejšie sa blížila vidina cieľa a oddychu. Trikrát mi nohou prebehol kŕč, našťastie, vždy okamžite odznel. Posledných 6 km, to je ako môj tréningový beh z Devínskej na Devín. Potom 3 km. Nakoniec kilometer dlhá cieľová rovinka na hlavnom námestí. Tie posledné metre stáli za to. Zmorený, ale šťastný.
   A či pôjdem znovu? Nikdy nehovor nikdy. Ale ak pôjdem, tak už jedine po serióznej príprave a s vyššou métou ako len DOBEHNÚŤ.
   Ľudia majú často strach, ktorý ich obmedzuje v snoch. Strach, že to nedokážu, a tak to radšej ani neskúsia. Možno nahradia ten sen iným, možno ho zatlačia do úzadia. Škoda, možno keby sme ho zlomili, bolo by viac maratóncov nielen v športe, ale aj v bežnom živote.

Ján Hrúz

Fyzikárka

   S pribúdajúcim vekom človek obvykle viac zabúda. Veci, ktoré bežne zvládal s prehľadom, zrazu trvajú dlhšie často preto, lebo zabúdame, čo sme chceli povedať, urobiť, kam sme si niečo odložili... Mám známu učiteľku pred dôchodkom, ktorá zabudla, že na hodine vyvolala žiaka, a o chvíľu ho vyvolala na tej istej hodine druhýkrát.
   Väčšinou sa sami na seba hneváme a vyvoláva to v nás pocity neschopnosti. Ale táto prirodzená skutočnosť sa dá zvládať aj inak, ušiť na seba kontrolné mechanizmy alebo ju jednoducho prijať...
   Sedela som v čakárni u zubára. Dnu vstúpila staršia pani, v ktorej som spoznala profesorku fyziky z gymnázia. „Pani profesorka, vy ešte žijete?“ vyhŕklo zo mňa prekvapene a skôr, než som si stihla uvedomiť, ako nevhodne to môže vyznieť. Našťastie, viac ako osemdesiatročná pani nadviazala so smiechom: „Predstavte si, aj ja sa tomu čudujem.“ Fajn, v duchu som si vydýchla a nahlas som pokračovala: „Pani profesorka, práve som nedávno rozmýšľala, že si  z fyziky absolútne nič nepamätám.“ „Nič si z toho nerobte, ani ja nie a keby som mala ísť učiť, musela by som najprv znova študovať.“ Zasmiala som sa: „Potom môžem byť úplne pokojná. A, mimochodom, vyzeráte výborne, naozaj ma potešilo, že vás vidím v takej dobrej kondícii. Ako sa mávate?“ „Ááále, v podstate dobre, len veľmi zabúdam.“ „Veď na to predsa už máte právo, ja tiež zabúdam,“ upokojovala som ju. „Napríklad idem do obchodu a na polovicu vecí, čo som chcela kúpiť, zabudnem,“ pokračovala. „A lístok ste si neskúsili napísať?“ „Veď aj sestra mi toľkokrát hovorila, napíš si lístok, až som sa dala nahovoriť. Raz som si teda ten lístok napísala a či som ho nezabudla doma? Druhý raz som doma nezabudla lístok, ale zabudla som si okuliare na čítanie. Tretí raz som mala aj okuliare, aj lístok a keď som podľa lístka kúpila prvú vec, hneď som ho stratila... Tak som si povedala, písať si lístok v mojom prípade je zbytočná robota. Najprv kopu času rozmýšľam, čo tam napíšem, a nakoniec ho aj tak stratím. Zasa chodím do obchodu bez lístka a keď niečo zabudnem kúpiť, buď sa bez toho zaobídem, alebo idem ešte raz. Aspoň sa prejdem, veď času mám dosť.“
   Nikdy som si nemyslela, že u zubára mi raz bude takto veselo a už vôbec nie, že to bude zásluhou fyzikárky, o ktorej sme si vždy mysleli, že je suchár...

Gerda