Aj na trápenie s humorom

Lucia Kralovičová

 

   Tri roky pracovala ako učiteľka literárno-dramatického odboru v ZUŠ, venovala  sa deťom a mládeži  v nízkoprahovom centre MIXklub, v nemocnici navštevuje dlhodobo choré deti s divadelnými bábkami, tvorí rozvíjací dramatoterapeutický program pre deti s Downovým syndrómom, absolvovala kurz sprevádzania zomierajúcich detí a ich rodín v o. z. Plamienok, počas nedeľných bohoslužieb niekedy stvárňuje pre deti scénky na posolstvo biblického evanjelia...


Lucia, čomu sa  ešte venuješ? 
- Učím sa byť mamou a viesť domácnosť. Materstvo som si predstavovala úplne inak, než to je v skutočnosti. Snažím sa zosúladiť všetky svoje činnosti, aby neboli na úkor Matúška. A v januári tohto roku som bola pri pôrode – kamarátka si ma zavolala podporovať ju, lebo jej manžel sa na to necítil. Aspoň som si zopakovala ten jedinečný zážitok. Tiež sa usilujem tráviť viac času s priateľmi, chodím do spoločenstva...

 

Pôsobíš na mňa dojmom ženy, ktorá stojí pevne nohami na zemi.
- Hej? Prečo? Neulietam niekam?

 

Neľakáš sa smrti, chorých, postihnutých detí, rada a veľa sa smeješ, si veriaca, no myslíš aj kriticky, vieš, že okrem viery človek potrebuje aj psychológiu.

- Človek pracujúci v oblastiach ako ja potrebuje zastavenia, ktoré sú iné než pri modlitbe, keď spoznáva seba samého, svoje hranice, čo chce, čo už nie. Aj kresťan potrebuje sprevádzanie. I ja som pracovala pod psychoterapeutickým vedením. Práve aktivita v nízkoprahovom centre MIXklub vo Vrakuni bola pre mňa najväčším, najťažším a zároveň najvzrušujúcejším stretnutím človeka s človekom, lebo tie deti žijú bez bontónu, bez blahosklonnosti, bez servítky pred ústami ti „natrú“, čo si o tebe myslia. Bez supervízora môže práca v pomáhajúcej profesii človeka úplne pohltiť, až zničiť. Supervízor je osoba zvonka, má nadhľad, lebo tam nepracuje. Preto dokáže rozšíriť môj pohľad na vec. Okrem toho mi dal zažiť úctu, vzdal mi česť za moju prácu. Kto dnes vyjadrí napríklad lekárovi česť a psychickú podporu? Mám kamarátky, začí-najúce doktorky, ktorým sa nikto nevenuje. Funguje to asi takto: trebárs sa rozplačem nad hrozným osudom jedného dieťaťa, no supervízor mi povie: „Neboj, nie je to s ním také zlé, keď dokáže aj v takej situácii prežiť. Ty si s ním tu a teraz, za tri hodiny mu môžeš niečo dať, ale nespasíš ho.“ Čiže stále ma vracia do reality. Alebo nás učí tzv. čarovné formulky, napríklad, ako na dieťa, keď sa v tej chvíli nechce či nedokáže ospravedlniť. „V mene Igorka ťa prosím o prepáčenie, lebo on to teraz nedokáže.“ Veď vieme, že najagresívnejšie deti sú tie najzranenejšie.

 

No práve, ty vidíš do pozadia mnohých problémov a zostávaš veselá, optimistka.
- Nie som vôbec optimistka. Mám len zmysel pre absurdný humor – v krízových situáciách si robím žar-ty, ktorými ťaživú situáciu odľahčím. To je asi dar. Práca s ľuďmi  je pre mňa prirodzená, robím ju preto, lebo mám silný vnútorný pocit, že som veľmi veľa dostala a „kto veľa dostal, od toho sa aj bude veľa očakávať“. Okrem toho ma všetci tí ľudia obohacujú, môj pohľad na život je konfrontovaný s niečím úplne iným, a to je tiež zaujímavé.

 

O čom hráte deťom v nemocnici? A ako na vás reagujú?
- Občianske združenie Bábky v nemocnici to celé postavilo tak, že sa snažíme prísť za deťmi s interaktívnou hrou  (ročne je na Slovensku hospitalizovaných okolo 170 000 detí). Bábka je dobrým komunikačným prostriedkom, zmierňujúcim napätie v dieťati. Dieťa totiž povie bábke to, čo nikomu inému, alebo cez ňu vyjadrí svoje pocity nudy, strachu a pod. Začíname vždy pesničkou, aj na želanie – podľa veku pacienta. Chodíme vo dvojici – jeden hrá na hudobnom nástroji, prípadne aj deťom roz-dáme prinesené nástroje. Spev uvoľní atmosféru. Hneď nato ponúkame hru s bábkami. Využívame príbehy či  rozprávky o zvieratkách, ktoré majú nejaký zdravotný problém, napríklad, ako si psíček poranil labku. Cieľom je, aby dieťa videlo svoju situáciu z nadhľadu a aby si ju aj zahralo. Na konci deti povzbudzujú zvieratko – bábku, aby sa nebála injekcie alebo vyšetrenia, čím vlastne dodávajú odvahu sebe. Zažila som jedno dievčatko, ktoré s nikým nehovorilo. Až keď si navlieklo na ruku bábku, začalo hrať komandujúcu učiteľku, rozdávajúcu príkazy. Sestričky žasli, toto nečakali. Dievča sa skrylo za bábku. Alebo iné dievča nám po pesničke porozprávalo, ako sa v nemocnici nudí.

 

Kedy a čím si získali tvoje srdce deti s Downovým syndrómom? Čo všetko sa dá s nimi podnikať?
- Všetko ako s deťmi. V prvom rade sú to deti, majú tie isté potreby, nálady, hoci aj svoje špecifiká. Pracujem s nimi už štvrtý rok. Majú úžasných rodičov, ktorí s nami krásne spolupracujú. Aj ich zdraví súrodenci sú pri našich dramatoterapeutických stretnutiach v  materskom centre Hojdana. Fantastické je, že pracujem s kolegom – mužom – kombinácia muž a žena vo vedení skupiny podľa mojich skúseností vždy výborne funguje. Pretože deti majú vhodné komunikačné vzory. Čiže venujeme sa upravenej dramatickej výchove, ktorá je zakončená raz do roka verejným predstavením divadla Dúhadla – tak sa naša detská „herecká“ skupina volá. Pri príležitosti piateho výročia o. z. UP-Down syndrom budeme mať premiéru v divadle Aréna. Po nej nasleduje recepcia. Čiže všetko musí mať istú úroveň. Najmä predstavenie. Nechcem, aby vznikal dojem, že týmto deťom tlieskame z pocitu ľútosti, ale za dobrý výkon. Na skúškach sme občas dosť prísni, správame sa k deťom normálne, hovoríme s nimi aj o ich nedostatkoch, hoci prvotná musí byť láska. Oveľa dôležitejší je proces vzniku predstavenia, nie až tak samotné predstavenie. To je potom oslavou, darom pre všetkých, zážitkom úspechu. Tieto deti si ma proste získali. To, čo im možno chýba v intelekte, to majú pridané v emocionálnej sfére. Týka sa to aj pozitívneho, aj negatívneho, samozrejme, hoci toho pozitívneho je u nich viac. Ale aj ony vedia robiť zle.

 

Rozmýšľala si niekedy, prečo sa rodia takéto deti?
- Asi aby bol život zaujímavejší, pestrejší. Určite to pre nich aj pre nás prináša výzvy. A hádam nás to učí obetovať sa, láske bez podmienok? Podľa mňa existujú dva scestné pohľady na postihnutie – jeden tvrdí, že je to prekliatie, druhý dokonca, že dar. Oboje je od veci. Čo najviac tieto deti potrebujú, je prijatie. A prijatie je rozhodnutím a procesom. Mám skúsenosť, že práve prijatie takéhoto dieťaťa a život s ním čomusi podstatnému naučili celú rodinu.

 

Nízkoprahové centrum MIXklub a aktivity v ňom. Čo považuješ za najväčší úspech svojej práce tam?
- Za päť rokov v MIXklube a MIXáčiku vo Vrakuni som zistila, že úspech som schopná najlepšie vidieť až vtedy, keď žiaden neočakávam. Nesmiem očakávať, že deti mi budú vďačné za to, že ich mám rada. Prečo by mali? V MIXklube sa žije prítomnosť. A nedávam len ja, aj tie deti sa prirodzene dávajú. Za úspech považujem aj to, keď nám raz istý chalan ukradol pingpongové rakety po perfektnom zápase a po dvoch hodinách ich sám od seba prišiel vrátiť, že ich vlastne nechcel zobrať. Alebo sa stane, že po roku práce sa dieťa naučí dodržiavať nastavené klubové pravidlá, čo je často ťažké, lebo mu nemusia byť prirodzené z domu. Úspechom je tiež, ak si s dieťaťom vybudujem taký vzťah, že medzi nami vznikne dôvera. Potom niekedy aj porozpráva, čo sa deje zlé – často s tým nemám šancu urobiť nič priamo, ale môžem mu povedať, na čo má právo, alebo napríklad, že nikto mu nemôže ubližovať, ani dospelý. Doteraz mu to možno nikto iný nepovedal.

 

A čo podľa teba potrebujú deti počas svätých omší?
- Zase len cítiť sa prijaté spoločenstvom, že aj ony patria už od narodenia, ba od tehotenstva mamy do farnosti, že tam majú svoje miesto. A to je v našej cirkvi niekedy problém. V kostole majú často pocit, že sú tam len trpené. Zo strany kňaza i ľudí. Samozrejme, netreba dávať dieťa ani na vyšší piedestál, musí byť vychovávané k poslušnosti a poriadku, trebárs ja som proti jedeniu počas omše aj proti hrač-kám či rušivému, hlasnému džavotaniu. Keď, tak knižky. S týmto zas majú niektoré mamičky problém. Prispôsobiť sa má dieťa, nie dospelý. V Katolíckej cirkvi býva na škodu, ak dieťa objaví kostol až v čase prvého svätého prijímania. To je neskoro. Od pocitu prijatia sa odvíja všetko ostatné –  nakoľko dať deťom počas omše priestor a ako. Musí sa to diať po dohode s kňazom. Každá farnosť to robí inak. Sú fary, kde deti vôbec nechodia do kostola, rodičia sa vystriedajú na omšiach, a sú farnosti, kde rodičia chcú chodiť s deťmi. A na toto by mal farár a ostatní ľudia zareagovať podľa Ježišových slov: „Nechajte deti prísť ku mne.“ Lebo aj deti majú svoju spiritualitu. Pre dospelých sú ich reakcie povzná-šajúce, tak prečo by sa deti s nimi nemali podeliť? Detské prosby vlastnými slovami počas omše sa veľmi dotýkajú aj srdca dospelého. Ak si definujeme, že niektorá omša je detská, mal by kňaz istú časť kázne venovať deťom, a to vhodným slovníkom a fyzickým postojom – zostúpením na úroveň detí. Ak tento dar nemá, čo nemusí prekážať, požiada o pomoc laika. Bohužiaľ, ešte stále panujú argumenty: „Aj my sme sa museli kedysi prispôsobiť, buchnátovali nás, museli sme ticho sedieť...“ V dnešnej dobe sa nemotivuje strachom, ale snažíme sa byť deťom partnermi. Aby nám v kostoloch ostali! Inak zažijú prijatie inde. A ja sa len pýtam, či toto chceme. Koľko mladých medzi 15. a 23. rokom je dnes v kostoloch?


Väčší priestor deťom dávajú kostoly spravované rehoľami než diecézne. Prečo?
- Asi ony sami dostali väčšiu slobodu. A z vlastnej skúsenosti musím povedať, že aj ako dospelú ma niekedy osloví viac kázeň „detská“.

 

A prečo Plamienok – organizácia, v ktorej sa najviac uplatnia asi lekári? Čo môžeš ponúknuť neliečiteľne chorým a postupne odchádzajúcim ty?
- Som dobrovoľníčkou v dennom centre, ktoré sa venuje tzv. rodinám v smútení, ktorým už dieťa zomrelo. Zatiaľ čo rodičia konzultujú so psychológom alebo sociálnym pracovníkom,  ja trávim čas so súrodencami – kreslíme si, hráme sa, pričom využívame kreatívne materiály ako hlina, prstové farby a podobne. Toto je spôsob, ktorým môžu deti symbolicky vyjadriť svoje pocity po strate súrodenca. Ich uvoľnením dochádza k uzdraveniu.

 

Ako sa na tvoje aktivity díva manžel? 
- Absolútne ma podporuje. Mišo je muž, ktorý dáva žene absolútny priestor. Vôbec si nemyslí, že žena má byť len v domácnosti. Je to i preto, lebo sám pracuje v pomáhajúcej profesii – je sociálny terapeut pre mentálne postihnutých dospelých klientov.

 

Čo je jeho srdcovkou?
- Punková a alternatívna hudba, menšinové umenie nekomerčného charakteru.

 

Dá sa z vašej práce vyžiť?
- Vykonávanie činností, ktoré máme radi, je pre nás veľmi dôležité. Robiť to, čo nás baví a napĺňa, hoci sa musíme v inom možno uskromniť, je pre nás hodnotou. Život máme len jeden a robiť niečo napoly, bez srdca, je jeho veľkým plytvaním.

 

   Luciu i Miša si pre ich postoje vážim a zo srdca im prajem, aby ich Boh požehnával aj materiálne, aby mohli zostať pri „svojich“ ľuďoch.

Alena Ješková