Kulturistika

   Bol máj 2008. Pripravoval som sa na majstrovstvá Slovenska v kulturistike v Banskej Bystrici. Nechcem teraz opisovať celú svoju cestu ku kulturistike, to by bolo nadlho, podelím sa však s vami o zásadnú skúsenosť z tejto súťaže, o to, akú úlohu zohrala podpora mojej manželky v momentoch krízy mojej športovej kariéry. V tréningovom pláne som urobil, čo bolo v mojich silách. Poctivo som sa pripravil. V deň majstrovstiev, tesne pred nástupom mojej kategórie, som dostal závrat a nebol som schopný nastúpiť. Bol to kolaps spôsobený radikálnou diétou, ktorú som mal v príprave. Rozdýchaval som to na zemi. Bol som z toho úplne na dne. Zničený, frustrovaný, bola to moja osobná hanba. Odišiel som do šatne. Bol som natretý súťažnou farbou z USA. Nebola to lacná záležitosť, ani celá príprava. Bola v tom kopa peňazí a energie. A zrazu sa všetko skončilo. Bol som v šatni, v sprche a zmýval som zo seba okrem farby aj všetko, čo som do seba investoval v priebehu piatich mesiacov. Bol to strašný stav. Obliekol som sa a doslova som utekal zo športovej haly. V tom však zaúradovala moja manželka. Nedovolila mi odísť z haly. Začala do mňa „hustiť“, či som to robil zbytočne, či to všetko bolo kvôli tomu, aby som to teraz vzdal? Ja som nevidel riešenie, ale jej to bolo jasné. „Nastúpiš do ďalšej kategórie.“ To znamenalo do kategórie do 80 kg. Ja som mal 67 kg, takže postaviť sa na pódium s takmer o 10 kg ťažšími bolo veľmi odvážne, ak nie drzé. No a s najväčšou pravdepodobnosťou aj nemožné, lebo ma čakala procedúra vybavovania a presviedčania tých, ktorí o tom rozhodovali. Pomohol mi však môj bývalý tréner a ten všetko potrebné vybavil za mňa. Poznal sa s hlavným rozhodcom a nakoniec sa to akoby zázrakom podarilo. Kúpil som si novú farbu, tam na mieste, a šiel som na to. Nakoniec som získal štvrté miesto, čo bol pre mňa obrovský úspech. Ale bez svojej manželky by som toto nedokázal. O rok nato – v roku 2009  som v Piešťanoch už získal titul majstra Slovenska, a tak sa splnil môj obrovský sen. V Bratislave som v roku 2010 ukončil svoju súťažnú púť štvrtým miestom. Vzhľadom na povinnosti a ďalšie aktivity som už nemohol tak často trénovať, ale bol som spokojný aj s týmto umiestnením vzhľadom na veľkú konkurenciu a kvalitu pretekárov.
   Mať dobrý tréning a stravu je dôležité, ale mať zázemie a podporu najbližších je niekedy viac ako čokoľvek iné. Moja manželka bola v tomto smere to najúžasnejšie, čo ma mohlo postretnúť. Poznala moju túžbu, môj cieľ a verila, že to môžem dosiahnuť. Dávala pozor, aby som v strave nerobil kompromisy. Cítila sa spoluzodpovedná, niečo ako môj tréner.
   Mnoho mužov má svoje koníčky, svoje záujmy. Nemusia to byť vrcholové športy ani súťaže. No zápal a ich efekt je podobný ako vo vrcholovom športe. Mám doma psa. Staffbullteriéra. Keď mu dám vonku riadne zabrať, je doma ako baránok. Možno divné podobenstvo, ale podobne to funguje aj s nami mužmi. Ak muž cíti, že jeho manželka má porozumenie pre jeho koníček, cíti sa akceptovaný. Má pocit, že svojej manželke nie je ľahostajný. Možno sú to šachy v pondelok či stredajší futbal, alebo plávanie každý piatok... Je to investícia. Musí to, samozrejme, fungovať aj spätne. Aj ona má mať svoj deň, svoje koníčky a má vedieť, že nemusí bojovať a zakaždým presviedčať manžela, aby jej to akceptoval. Bez pravidiel a vzájomnej dohody to fungovať nebude. Je dôležité, aby svoje očakávania partneri vyslovili nahlas. Aby nenastalo napätie, keď sa blíži čas odchodu na tenis, no zároveň treba byť ochotný posunúť čas alebo aj odložiť tréning, ak to situácia v rodine vyžaduje. Je to o rozhovore, o úprimnosti. Koníček, záľuba, šport je pre muža to isté ako pre izbovú kvetinu voda. Vydrží chvíľku bez nej, ale dlhší čas ho zadusí a prinesie frustráciu. Uzavretosť. Podvedome začne bojovať alebo chradnúť. Začne mu prekážať na partnerke to, čo dovtedy bez problémov toleroval. Podráždenosť sa vystupňuje a začnú vznikať konflikty, ktoré dovtedy nepoznali. Je preto dobré počúvať. Načúvať svojmu partnerovi a spoznávať jeho záujmy, túžby, sny, potreby. Ani práca, ani deti, ani starosti nie sú dôležitejšie ako potreby nášho partnera. Ide o harmóniu toho všetkého. Ak sa upneme na jednu oblasť nášho života, nastane nerovnováha. Prehnaná naviazanosť na deti, na prácu, ale aj na šport a svoju záľubu bez toho, že ma zaujíma, aké sú potreby tých druhých, sa zákonite musí skončiť krachom. Je to ako základy domu. Nedá sa postaviť krásna strecha na labilných priečkach. Treba na to čas. Investovať do základov. Osobných hodnôt a princípov života. Načúvať tým, s ktorými žijeme, a tolerovať všetkých bez rozdielu. Pre mňa ako kresťana je dôležité, aby môj život a moja rodina patrila Bohu, aby naše hodnoty a smer boli v súlade s jeho slovom, jeho vôľou. Je to celoživotný proces. To, ako sa tomu učíme, si budú naše deti pamätať a budú v tom pokračovať aj vo svojich rodinách. Treba začať. Potom sa každá záľuba aj koníček, každý úspech aj starosť rozloží na všetkých a rodina sa tak stane jedným nepremožiteľným sceleným tímom.

Richard Čanaky