Život s tancom

Slnko. Tieň. Dcéra. Duša. Anjel. Smäd. Bezdomovec. Strom. To je len krátky výber postáv, ktoré už stvárnila Lucia Števková na doskách javísk spolu s tanečným divadlom ATak.

 

Je podľa teba tanec šport?
- Do istej miery áno. Záleží však na tom, čo človek chápe pod pojmom šport. Pokiaľ šport chápeme iba ako nejaké vybitie energie alebo fyzickú aktivitu, tak áno. Vo mne šport evokuje niečo silové, pričom tanec  v sebe nesie ladnosť, jemnosť a možnosť vyjadriť svoje emócie. Šport má určité pravidlá, ktoré sa musia striktne dodržiavať. Tanec má síce techniku, ale nemusí mať presné pravidlá, človek sa môže vyjadriť tou neverbalitou presne, ako chce, ako to cíti, ako ide hudba. Čiže do istej miery ako fyzická aktivita má tanec niečo spoločné so športom, ale tanec je pre mňa úplne iná, špecifická kategória. Napríklad spoločenské tance sa považujú za šport, ale ja ich veľmi za šport nepokladám, nevidím tam nič také vyslovene športové.

 

Aký je vlastne rozdiel medzi klasickým a moderným tancom?
- Pod pojmom klasický tanec sa skôr chápe balet, čiže v prípade tanečníc ide o tanec na špičkách. V modernom tanci existujú rôzne techniky, ako napríklad technika džezu, Hortona, Grahamovej či José Limóna a, samozrejme, iné. Nedá sa to však úplne oddeliť. Vždy ide o pohyb tela a vyjadrenie neverbálne, len sú pri tom použité rôzne štýly hudby či techniky. To je presne ako v hudbe – džezová, klasická, popová a iné. A pokiaľ ide o akýkoľvek tanec, technika klasického tanca je naozaj veľmi po-trebná, pretože dotvára celkovú ladnosť a jemnosť pohybu.

 

Kedy si začala tancovať a ako si sa dostala k tancu?
- Ja som začala tancovať, už keď som bola v brušku (smiech). Ale nie. Keď som mala asi 5 rokov, naši ma dali na gymnastiku, lenže tam nevideli veľkú budúcnosť, preto som ako 6- alebo 7-ročná začala tancovať v súkromnej základnej umeleckej škole. Bol to taký mix ľudových tancov, klasického tanca a podobne. No a keďže ma tanec veľmi chytil, postupne som prešla rôznymi tanečnými súbormi a zoskupeniami, napríklad divadlo Bralen, Elledanse, Tanečná škola Viery Sádovskej. A, samozrejme, ATak.

 

Nerozmýšľala si aj nad profesionálnou dráhou tanečnice?
- Jáj, to určite nie. Tanec milujem, fakt ma veľmi baví, ale nikdy som ho nebrala z nejakého profesionálneho hľadiska. Beriem to ako svoj koníček, svoje hobby, čo ma naozaj napĺňa. A má to nejaký zmysel. I keď, na druhej strane, veľmi ma baví tanec aj učiť.

 

Musí mať aj tanečník nejakú pravidelnú pohybovú prípravu, aby sa udržoval v kondícii?
- Určite, aj tanečník potrebuje tréning. Keď napríklad týždeň necvičím alebo netancujem, tak to cítim – jednak kondične nezvládam náročné choreografie a jednak aj svalstvo na to zareaguje, že sa postupne sťahuje. Tým, že človek stále tancuje alebo stále cvičí, je s tým spojený kondičný tréning, ale aj správna technika tanca. Takže napríklad, keď mám mesiac pauzu, veľmi dlho mi trvá, kým sa znova dostanem tam, kde som bola predtým, čo sa týka techniky. Takisto ako športovec, aj tanečník musí mať každý deň tréning, keď chce tancovať na profesionálnej úrovni. Celý tréning je prispôsobený tomu, akú techniku chce človek cvičiť, ale vždy je to najskôr nejaké rozohriatie, potom nosná časť a napokon uvoľnenie, strečing.

 

Čo musí človek robiť, aby bol dobrým tanečníkom?
- Musí sa minimálne s nejakým talentom narodiť a potom, samozrejme, ho v sebe pestovať. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí sa narodili s talentom, ale ďalej ho nerozvíjali, čiže upadol v podstate do zabudnutia. Ale poznám aj opačné prípady. Napríklad Janko Špoták nikdy netancoval a v nejakých trinástich rokoch, keď prišiel do ATaku, si zaumienil, že bude tancovať. Bol neuveriteľne vytrvalý, chodil na rôzne tanečné tréningy, techniky a teraz tancuje v profesionálnom súbore vo Švédsku. Takže človek musí mať aj talent, ale aj vytrvalosť a chuť do tanca a lásku k nemu, lebo bez toho to nejde.

 

A v tvojom prípade to bolo ako?
- Neviem, či som sa narodila s talentom, ale minimálne vytrvalosť mám (smiech). Ja som si povedala, že sa len tak ľahko nevzdám.

 

Čo ti tanec dáva?
- Tanec je pre mňa všetko. Pre mňa je to fyzická a psychická aktivita, ale hlavne psychická, ktorá dokáže naplniť moje vnútro. Pri tanci si nesmierne oddýchnem, môžem ním vyjadriť akékoľvek emócie, ktoré prežívam, všetko, čo vnútri mám, môžem vyjadriť v pohybe. Tá neverbalita je úžasná, lebo pohyb nemá limit.

 

Takže používaš tanec na vlastnú psychohygienu...
- Presne tak. Keď netancujem deň alebo dva, už to vyslovene cítim, že sa potrebujem niekde vybiť, jednoducho, že niečo vo mne vrie...

 

Máš nejaké svoje obľúbené tanečné štýly? A je tanec, ktorý naozaj nemusíš?
- Keďže som veľmi expresívna, milujem energické štýly, jednoducho tie, kde sa môžem totálne vybiť.
A čo fakt nemusím? Mám síce rada klasický tanec, ale nikdy mi nešiel, lebo nie som taká „vytočená“. A potom asi hip-hop (smiech). Nemám nič proti tomuto tancu, ale mne osobne veľa nedáva, nič mi nehovorí.

 

A máš radšej párové tance alebo individuálne?
- Individuálne. Ale milujem duetá s chalanom, máme ich skoro v každom predstavení.


Učíš aj v tanečnej škole. Aké veľké deti učíš?
- V minulosti som učila osem rokov v materskej škole, čiže to boli 4- až 6-ročné deti. Teraz som postúpila na vyšší vek, takže učím 7- až 8-ročné.

 

Je ťažké učiť malé deti tancovať?
- Nie je ťažké učiť ich tancovať, ale je ťažké ich zaujať. Je dôležité, aby systém hodiny bol dobrý, teda aby sa deti nevyrušovali, aby nevrieskali a podobne. Ja som si už našla nejaký svoj systém a nemám s tým absolútne žiadne problémy. Čiže ja mám detičky veľmi rada a ony ma asi majú rady tiež (smiech), a potom to funguje. Samotný tréning je už v pohode, lebo deti sa veľmi rýchlo učia.

 

Máš nejakú veselú historku s deťmi?
- Raz na vystúpení malo jedno dievčatko prísť na scénu a začať tanec otočkou a až potom sa mala k tomu pustiť hudba. Lenže hudba nefungovala, lebo technik mal nejaký problém, a dievčatko sa krútilo po javisku asi 5 minút, ale neprestalo. Pred vystúpením som tomu dievčatku hovorila, že sa musí točiť, až kým nepôjde hudba. Ale nepredpokladala som, že sa bude točiť päť minút. Ale zvládlo to bravúrne.

 

V akom veku môžu vlastne deti začať s tancom?
- Už od narodenia (smiech). Ale nie. K tomu rytmickému cíteniu alebo precvičovaniu, strečingu sa môžu detičky viesť už naozaj od útleho veku. Keď som robila tanečnú v materskej škole, tak som si veľmi dávala pozor, aby mali minimálne päť rokov, lebo vtedy už je ukončená osifikácia kostí. Keď ešte nie je ukončená osifikácia, tak je veľmi dôležité dbať na správne vykonanie a niektoré cviky radšej vynechávať. Takže tancovať môžu, ale treba dbať na tieto zdravotné hľadiská, aby sa im nejakým spôsobom neuškodilo.

 

Keď sme už pri tých deťoch, dala by si aj ty svoje deti na tanečný krúžok?
- Jasné, určite, už od malička budú tancovať!

 

A keby chcelo tvoje dieťa robiť vrcholovo nejaký šport, dovolila by si mu to?
- Nemôžem povedať, že určite nie alebo určite áno, hlavne by záležalo, do akej miery by malo naozaj ten talent a hlavne vášeň ho robiť. Ale rozhodne by som mu nechcela brániť. Brániť deťom absolútne nemá význam, lebo dieťa si k tomu cestu v budúcnosti určite niekedy nájde a nechcela by som, aby mi potom vyčítalo, že som mu to nedovolila. Takže asi by som mu nebránila, aj keď by sa mi to možno nepáčilo. Som zástancom toho, že človek má ísť za tým, čo vnútorne cíti, za svojou vášňou.

 

Je nejaký šport, ktorý fakt nemusíš?
- V podstate som nerobila skoro žiadny šport, tak to neviem posúdiť. Ale hovorím, že na každom športe niečo bude a sto ľudí, sto chutí. Napríklad som vyskúšala golf a ten ma nebaví (smiech).

 

Kde a ako najradšej relaxuješ – okrem tanca, samozrejme?
- Veľmi rada chodím do prírody, zregenerovať sa. Škoda, že tu v Bratislave je tak málo možností. Keď som bola napríklad v Dánsku, tam som bola od rána do večera v prírode. Dánsko je nádherná krajina, to je normálne balzam na dušu. Prišla som odtiaľ ako znovuzrodená.

 

Už 13 rokov tancuješ v tanečnom divadle ATak. Čo ťa v ňom tak dlho drží?
- Dôvod, čo ma tam drží, sú ľudia. Nie sme len spoločenstvo, kde si prídeme zatancovať a tým sa to končí, ale sme neskutoční kamaráti. A obzvlášť aj to, že je to netradičné tanečné divadlo, pretože sa snažíme tými predstaveniami podávať nejaké posolstvo. Jednoducho, že to nie je len o tanci, ale že to má nejakú myšlienku, posolstvo, ktoré môže osloviť druhých ľudí. Že môžeme týmto spôsobom evanjelizovať, lebo to v dnešnej dobe dosť chýba v rôznych tanečných zoskupeniach.

 

A myslíš, že sa vám to darí? Máte nejaké pozitívne ohlasy?
- Určite sú aj ľudia, ktorým sa nepáči náš štýl tvorby. No máme veľmi pozitívne ohlasy. Niektorých ľudí sa to dotklo až natoľko, že niečo vo svojom živote zmenili, resp. začali viac premýšľať nad svojím životom.

 

Vďaka ATaku si si zahrala už veľa postáv. Je nejaká, ktorá sa ti hrala najlepšie?
- Milujem Zlodeja, to je pre mňa srdcová záležitosť. Ale v každom predstavení si k tej postave nájdem vzťah. Lebo aby som mohla niečo dať divákovi, musím sa s tou postavou stotožniť. A potom mám rada každú postavu. Ale priznám sa, že omnoho lepšie sa mi hrajú negatívne postavy (smiech).

 

Ako sa cítiš na javisku?
- Úžasne. Ten pocit je neopísateľný. Keď viem, že som na javisku len ja a ostatní tanečníci a diváci sledujú len nás. Veľmi si to vychutnávam.

 

Mávaš pred vystúpeniami trému, stres?
- Je to zaujímavé, ale vôbec. Ono, hovorí sa, že primeraná miera stresu burcuje k výkonom. Ja však stres nemám a pohyb na javisku si maximálne vychutnávam (i keď pred takými trinástimi rokmi to bolo iné, vtedy som mala taký strach, že som vždy pred predstavením strávila dosť dlhý čas na toalete :-)).

 

Chodievate hrávať aj do škôl v rôznych kútoch Slovenska. Ako vnímajú žiaci vaše vystúpenia?
- Je to také rôznorodé. Záleží na tom, do akej miery sú žiaci schopní a ochotní pochopiť symboliku tanca a pohybu ako takého. Vzhľadom na to, že v našich predstaveniach nerozprávame, je náročné uchopiť myšlienku a dej, pokiaľ človek nie je zvyknutý na tento druh vyjadrovania. Už sme mali možnosť vystupovať pre viaceré školy. Napríklad v Lendaku, tam sú úžasné deti, je tam pani učiteľka, ktorá sa im venuje, alebo naposledy v Novom Meste nad Váhom, tam je jedna skvelá sestrička. Sama je umelkyňa, a preto to tým deťom dokáže aj sprostredkovať, ukazuje a učí ich, ako čítať symboliku tanca. No a keď deti takéto niečo nikdy nezažili, potom je veľmi ťažké pre nich uchopiť myšlienku, a teda sa nudia. Čiže si myslím, že je to vecou toho, ako a kto s nimi pracuje. V dnešnej dobe sú však deti až príliš atakované rôznymi televíznymi programami pasívneho charakteru, kde človek len nasáva obrazy, zvuky a bezduché myšlienky a potom nemá priestor na rozvoj svojho estetického cítenia a vnímania.

 

Kto je pre teba Boh?
- Boh je pre mňa niečo neuchopiteľné, ale zároveň niečo úžasné. Niečo, čo ani neviem slovami opísať. Je to niekto, kto mi pomáha, a vlastne za všetkým hľadám Boha. Čokoľvek pozitívne alebo negatívne sa stane, tak viem, že to má nejaký zmysel. Lebo ja nemusím všetkým veciam rozumieť, ale viem, že tu je niekto iný, kto vie presne, prečo to tak prebieha.

 

V afrických krajinách je zvykom tancovať pri bohoslužbe. Myslíš si, že by to bolo reálne aj na Slovensku?
- Myslím, že je to spojené s danou kultúrou, tradíciou a zvykmi. My sme boli odmalička učení, že v kostole sa treba slušne správať, že sa musíš pekne obliecť a obuť a v kostole treba v tichosti sedieť. Takže si to v našich podmienkach neviem celkom predstaviť, avšak bol by to tiež úžasný prejav lásky voči Bohu vyjadrený iným spôsobom.

 

A bol by ti blízky taký spôsob slávenia bohoslužby?
- Určite áno, ale skôr by som si to vedela predstaviť niekde vonku, kde máš tú slobodu, kde je voľný priestor, že tam nie je to posvätné vnútorné chrámové. Ale asi áno, vedela by som sa s tým stotožniť ako s prejavom radosti a vzdávania vďaky Bohu.

 

   Ak chcete vidieť tancovať Lucku Števkovú naživo, neváhajte a choďte na niektoré predstavenie ATaku. Program vystúpení nájdete na ich stránke: www.tdatak.sk.

Jana Májeková