ISLAND – krajina farieb

   Človek odjakživa sníval o cestách za nové horizonty, spoznávať nespoznané, objavovať neobjavené. Odvážlivcom, dobrodruhom a úprimne hľadajúcim sa zámer aj podaril. V mojom prípade išlo o cestu za pokojom, oddychom, poctivou, čistou prírodou, na mnohých miestach úplne panenskou, ihrajúcou farbami, ktoré ovieva svieži oceánsky vietor.

 

   Krajina farieb – týmto krátkym nápisom je Island najčastejšie opisovaný v článkoch a literatúre. No je oveľa pestrejší, farebnejší a bohatší, než by sa neznalý našinec nazdal. Geografická poloha pri pohybe prstom na mape značne skresľuje. Položený voľne v Atlantickom oceáne na úrovni ľadového Grónska budí Island chladný pocit a už len pri pohľade na mapu zimomriavky, skutočnosť je však iná.
   Ocenil som svedomitú prípravu, pretože počasie na Islande je nevyspytateľné, ikskrát denne výdatne zaprší, ypsilonkrát denne uschne, počasie sa mení v zlomku sekundy. Krajinka meniaca nespočetnekrát svoj ráz a členitosť. Fascinujúce výhľady, čistý vzduch, učebnicový poriadok, vládnuce ticho a pokoj. Plynutie času je úplne zabudnuté, človek sa detsky teší, že je. Cestou peši naprieč islandskou pustatinou sa dá zažiť úplné ticho. Ticho, ktoré pretkáva nekonečné horizonty, horúce pramene, horské potoky, vodopády, panorámy, sírnaté polia, lagúny, fjordy, lávové polia, pastviny... V jednoduchosti je naozaj krása. A hĺbka vecí. A v nich pokoj a radosť.
   Tri dni na vlnách oceánu sa môžu zdať utópiou, je to však nezameniteľná skúsenosť a možnosť kúsok po kúsku odhaľovať našu krásnu planétu, stretávať sa s ľuďmi rôznych jazykov, opaľovať sa na palube či relaxovať pri pohľade na nekonečno oceánu. Až po prvé dotyky očí o siluety islandských hôr. Potom už stačí len s otvorenými očami vnímať, prijímať a kráčať do otvárajúceho sa priestoru. Ale pozor na optický odhad vzdialeností, nie všetko, čo sa zdá blízko, naozaj aj je blízko. Pri tamojšej čistote vzduchu, ktorá už na prvý pohľad priezračnosťou očarí ľudské oko, si všetky odhady vynásobte minimálne tromi. Náš sprievodca, keď už videl, že nevládzeme a nechce sa nám šliapať, s úsmevom povedal, v snahe motivovať nás: „Náš cieľ je tá hora, ktorú zatiaľ nevidno…“

 

   Island je krajina, ktorá sa rozkladá na ostrove v blízkosti severného polárneho kruhu. Zo severu ho obmýva Severný ľadový oceán a z juhu Atlantický oceán. Na rozlohe 103-tisíc km2 žije asi 270-tisíc ľudí, ktorých úradným jazykom je islandčina. Hlavným mestom je stotisícový Reykjavík, najvyšším bodom je Hvanna-dalshnúkúr (2 119 m n. m.), 80 % krajiny je pre nepriaznivé klimatické podmienky neobývaných. Najlepším obdobím na návštevu sú letné mesiace júl a august, z turistov navštevujú Island podľa mojich poznatkov najmä Francúzi a Česi. Vstupné víza nie sú potrebné, neodporúča sa ani nosiť priveľa potravín, pretože sa môže stať, že všetko, čo je nad povolenú dovoznú kvótu, colníci jednoducho „znárodnia“.

 

   Naša veľká islandská výprava sa začala vylodením na severovýchode v meste Sejdysfjordur, pokračovala po severe cez sopečnú krajinku a druhé najväčšie mesto krajiny – Akureyri. Nasledovalo pozorovanie veľrýb v Husaviku, prechod cez lávové polia popri sopke Krafla až po jazero Mývatn, najznámejší národný park Thingvellir, kde zasadal roku 930 prvý európsky parlament Alting, modernizujúci sa, ale stále príjemný Reykjavík, uprostred sopečnej krajiny schovanú Modrú lagúnu, neskutočné malebné a fascinujúce Dúhové hory, ľadovec Vatnajokul... a všade, všade pestrosť vodopádov od výmyslu sveta, že človek bol už unavený z ich dlhého vyslovovania. Časom sa teda zmenili pekne po islandsky na fossy (vodopády po islandsky). Kde foss, tu foss. A nielen obrazne, ale vskutku jeden krajší ako druhý.
   Písať o spomenutých skvostoch Islandu je náročné, lebo sú príliš odlišné od toho, čo máme doma. Každý večer som usínal s tým, že už ma nemá čo prekvapiť, že ťažko sa bude dať ešte čosi krajšie vidieť ako v oný deň, ale Islandu sa to hravo podarilo. Stanovanie má svoje čaro, pôvodne som sa obával veľkých chladov a silného nárazového vetra počas noci, ale ani tie sa neudiali, dokonca prvé dni cesty počas pešieho treku naprieč pustatinou som sa musel natierať proti silnému slnku. Odporúčanou šálkou čaju pred spaním by mohlo byť posedenie v termálnom prírodnom potoku v Dúhových horách, pokojne aj v daždi či vo vetre. V besedovaní a dobrej nálade s priateľmi, pekne posediačky po krk vo vode, sa dajú stráviť celé hodiny relaxu. Výhľad ani nespomínam, treba zažiť a ľahko zhlboka dýchať scenérie hôr a jasné sýte dúhy.

 

   Na záver by som si dovolil jedno krátke venovanie a poďakovanie. Spolucestujúcim a celej úžasnej partii priateľov vrátane sprievodcovského tímu a pána šoféra. Opäť sa potvrdila stará známa a večná pravda, že človek kráčajúci správnou cestou, kamkoľvek vstúpi, prináša svetlo, pokoj, radosť a všetko, čoho sa dotkne, prosperuje...

Jaroslav Lenár

Tak už viem prečo!

(Fejtón)

   „Tak už konečne viem, prečo som stále slobodná! Lebo si parkujem auto sama!“ Napísala si Lea do denníčka. Že vám to nedáva zmysel? Ale áno, áno, dáva, len čítajte ďalej a uvidíte.
   Lea to pochopila len nedávno. A oči jej otvorila priateľka Naďa. Keď sa spolu rozprávali, Lei zrazu napadla zvedavá otázka. „A ako ste sa vy dvaja vlastne spoznali?“ Mala na mysli jej manžela. Naďa sa usmiala potmehúdskym úsmevom. „No, asi sa ti to bude zdať trochu neuveriteľné... Ale vďačím za to svojim šoférskym schopnostiam.“ Lea na ňu udivene pozrela, lebo každý poznal Nadine šoférske (ne)schopnosti. Trochu si povzdychla a pokračovala: „Raz som mala v meste dôležité rokovanie. Nerada chodím do centra autom, lebo je tam vždy problém s parkovaním, lenže vtedy som mala málo času, preto som sa vybrala autom. Parkoviská boli, samozrejme, všetky obsadené, tak som zamierila do podzemnej garáže. S kolegom som v nej už viackrát bola, preto som si povedala, že to nie je problém, to zvládnem. Vojsť som zvládla. Ale až ako šofér som si uvedomila, že tie parkovacie miesta vnútri sú akési úzke – dokelu, ako tam trafím??? Kolegovi to išlo vždy úplne hladko a bez zaváhania, preto som si ani neuvedomila, že v tom môže byť nejaký háčik. Odvážne idem teda zaparkovať. No, prvý pokus nevyšiel... Skúšam druhý... uf, aj za mnou sú autá... Kde sa tu zobrali?! Na tretí sa už konečne moje auto zmestilo do vyhradeného priestoru, čo ma nesmierne potešilo. Síce som nemohla vystúpiť cez svoje dvere, keďže som zaparkovala príliš blízko susedného auta, ale čo na tom – vyliezla som cez spolujazdcove. A potom som už rýchlo bežala na rokovanie.
   Keď som sa vracala, dobre naladená, oblial ma studený pot pri myšlienke na svoje zaparkované auto. Pevne som dúfala, že susedné auto a najlepšie ani žiadne iné tam už nebude. Ale bolo... Tak som opäť vliezla cez vedľajšie dvere dnu, preliezla na svoje sedadlo a naštartovala. Lenže keď som sa posunula pár centimetrov, zistila som, že zadok môjho auta je podozrivo blízko toho susedného... Spanikárila som a nevedela som sa viac pohnúť ani dopredu, ani dozadu. Čo teraz? Zostala som bezradne sedieť a premýšľať. Domov síce môžem ísť autobusom, lenže po auto sa aj tak musím raz vrátiť. Mohla by som ešte počkať, kým odídu ostatné autá – lenže to môže trvať hodiny či dni!!! Napadlo mi len jedno rozumné riešenie – poprosiť niekoho, nech mi auto vyparkuje. Tak som vystúpila (resp. vyliezla) z auta a našťastie som si všimla, že dovnútra práve vošiel pán v elegantnom čiernom obleku. Bolo mi to trápne, ale požiadala som ho, či by mi mohol vyparkovať auto. Najprv sa trochu zadivil, ale keď uvidel moje našikmo zaparkované auto, pochopil. S mierne pobaveným úsmevom vliezol dnu cez spolujazdcove dvere a o pár sekúnd už auto stálo pekne predo mnou. Vďačnosťou som sa priam rozplývala.
   O týždeň som išla znova okolo tej istej garáže, tentoraz už pešo. A zrazu z nej vyšiel ten istý mladík. Spoznal ma a so smiechom sa spýtal, či tu nemám auto. Mierne som sa začervenala a odpovedala, že nie, a chcela pokračovať v ceste. No zrazu na mňa vyvalil otázku, či ma môže pozvať na kávu. S cudzím chlapom by som nikdy na kávu nešla, ale zrazu mi už nepripadal cudzí, veď šoféroval moje auto... Tak som šla. No a teraz je mojím manželom.“ Zakončila svoje rozprávanie Naďa.
   „Tak toto je, podľa mňa, riadna haluz! Takéto veci sa predsa nestávajú v skutočnom živote, ale iba vo filmoch!“ pomyslela si znechutene Lea. Ale nedalo jej to. Najbližšie dni jej stále vŕtala v hlave neodbytná myšlienka: „A ja si, hlúpa, auto parkujem vždy sama...“ Zrazu ju pochytil bláznivý nápad – predsa to môže vyskúšať!
   A tak si pri najbližšej ceste autom zaumienila, že hoci s parkovaním problém nemáva, teraz sa bude tváriť, že má. Našla si v meste úzku uličku a hľadala nejaké voľné – ale malé – miesto na zaparkovanie. Aha, toto je dobré! Akože sa snažila zaparkovať tam a potom zostala „nešťastne“ sedieť. Vtom si všimla chrbát nejakého mladého muža, čo kráčal po ulici. Vehementne vystúpila a dychtivo ho oslovila: „Prosím vás...“ On sa otočil a až vtedy v ňom spoznala svojho vlastného brata...

Jana Májeková

Som žena

Cesta každej z nás

 

(Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2010)

 

   Keď som siahla po tejto knižke (má prekvapivo obyčajný názov, však?) a začala v nej listovať, hneď na piatej strane ma zaujali slová: „Venované pamiatke pápeža Jána Pavla II., môjho duchovného otca...“ Autorka je duchovnou dcérou Jána Pavla II. Vau! To si musím prečítať! A tak som sa začítala...
   „V kútiku každého ženského srdca sa skrýva túžba po niečom viac. ,Som iba matka? Iba manželka? Iba učiteľka či ošetrovateľka? Ak nie som len toto, kto vlastne som?‘
   Objaviť v ženskom srdci a duši ten najhlbší zmysel pre identitu sa nedá na prvýkrát. Je to cesta. Ženy si v rôznych fázach svojho života stále znova kladú otázku: ,Kto som?‘, pretože identita ženy nie je stojatá voda v jazierku. Je ako dravá rieka, čo sa rúti od jedného ohybu k ďalšiemu a vytvára si čoraz hlbšie a širšie koryto.“
   Áno, reč bude o ženskej iden-tite. Katrina J. Zeno, vychádzajúc z vlastného životného príbehu, opierajúc sa o Božie slovo a tiež o spisy Jána Pavla II., hľadá a objavuje cestu každej z nás. (Ako zrozumiteľne a podporne dobre sú začlenené citáty z teologických dokumentov či apoštolských listov: Ako muža a ženu ich stvoril, Génius ženy, Evangelium vitae, O dôstojnosti a povolaní ženy, List ženám...)
   Knižka pohladí ženskú dušu, poeticky nám pripomenie, že tkáme zložitý vzor života... „Prežívať ženskosť naplno je náročné. Najprv sa musíme naučiť chápať samy seba ako dcéry Otca, uvedomiť si podstatu génia ženy a zaceliť rany, ktoré paralyzujú a deformujú našu ženskú identitu. A keď si myslíme, že sa pred nami črtá koniec cesty, uvedomíme si, že rieka tečie ďalej.“
   Veľmi podnetne sú zaradené na konci každej kapitoly Otázky na zamyslenie a diskusiu (dobre poslúžia jednotlivcom i skupinkám).
   Táto prevažne ženám adresovaná štúdia však nenecháva mužov bokom. O ich jedinečnosti a poslaní píše autorka v 7. kapitole. A ak ste zvedaví, aký názor má na kňazstvo ženy, nalistujte si 8. kapitolu.
   Katrina J. Zeno uzatvára svoju knihu spomienkou na osobné stretnutie s Jánom Pavlom II. na audiencii 16. júna 1992. Cez požehnanie, ktoré vtedy od neho dostala, zakúsila Boží dotyk. (V tom čase sa vyrovnávala s anuláciou svojho manželstva.) Pán ju naplnil novou milosťou a viedol bližšie k sebe objavovaním pravdy o jej identite. Dnes Katrina vedie prednášky o teológii tela, píše a ponúka ženám poradenstvo. V knižke Som žena pootočí náš pohľad na ženskú identitu o ďalší uhol, spriatelí nás s ňou a tiež ukáže, že z cesty je možné mať potešenie.

Ľubomíra Záhorová

Básne

Uspávanka

 

tak si zavri svoje očká
nech ti sníček hladí tvár
nech ti v noc rozprávočka
vyhladí tých vrások pár
čo ti sadli na tvár v smútku
a priniesli poznanie
že je radosť aj v zármutku
a milosť víta svitanie

 

Monika

 

 

Sobotné ráno

 

Čvirik! Vstávaj!
Čivi-čim!
Sladko znejú vtáčie žalmy
zatiaľ čo ja
v hniezde v spálni
ešte sladšie
tuho
spím.

 

Rodina

 

Na to sú jablone
aby nám voňali
volali do tône
jabĺčka počali

 

Deti

 

Aký pekný púčik
krehký
strapatý je
Slniečko ho láska
stará jabloň kryje

 

Ľubica Holická