Človek stratený vo svete médií

   Vzájomné dorozumievanie je jedna zo základných vlastností človeka. Latinský výraz communicio alebo communicare znamená spojiť, prípadne vytvoriť spoločenstvo. Človek, ktorý nekomunikuje, je čudák. Žije v ústraní a tí ostatní ho považujú za niekoho, kto je na okraji spoločnosti.
   Obdobie francúzskej revolúcie koncom 18. storočia nebolo iba obdobím boja o moc a zmenu spoločenského usporiadania. Bolo to aj obdobie, keď vznikla žurnalistika. Zároveň vznikol pojem propaganda. V roku 1792 vznikol z rozhodnutia Národného parlamentu špecializovaný orgán na politickú propagandu Section de l´Esprit. Nie náhodou Esprit. Toto slovíčko by sme do slovenčiny ťažko prekladali jedným výrazom. Označuje niečo veľmi príjemné, s čím sa vnútorne stotožňujeme. A práve o tom kvalitná propaganda je – nie  násilné rozhodnutie o tom, čo si majú tí druhí myslieť, ale predstaviť im svoje myšlienky a zámery spôsobom, ktorý bude príjemný a zabezpečí vnútorné stotožnenie verejnej mienky s mojimi názormi.
   Z tohto pohľadu je asi zrejmé, prečo sú súkromné médiá pre určité finančné skupiny také dôležité. Investície do nich sa teda nevrátia iba v podobe konkrétneho výnosu, ale aj nastavením verejnej mienky v prospech záujmov vlastníka média.
   Poďme ale poporiadku. Idem si kúpiť noviny. Čo rozhodne o tom, aké si kúpim? Všetky hlásajú, že sú nezávislé a objektívne. Pri najlepšom možnom scenári môže byť pravda, že sú objektívne, teda dajú možnosť vyjadriť sa proporčne všetkým zúčastneným stranám, o ktorých informujú. Nikdy však nebudú nezávislé. Patria totiž konkrétnemu vlastníkovi. Žiadne médium nie je a nikdy nebude nezávislé! Štátne, súkromné či cirkevné. Vlastnícke právo sa vždy odzrkadlí minimálne na výbere obsahu daného média.
   Kúpil som si teda denník. Čo rozhodne, ktorý článok si prečítam? Neexistuje asi človek, ktorý by denne prečítal všetky články v novinách. Titulok je prvý ukazovateľ. Vo veľkých a renomovaných svetových denníkoch sú na plný úväzok zamestnaní ľudia, ktorí vymýšľajú titulky. Ich úlohou je vytvoriť titulok, ktorý upúta alebo, naopak, neupúta. Seriózne noviny nepoužívajú v titulkoch takmer nikdy (a sú také, ktoré nepoužívajú nikdy) na konci interpunkčné znamienka. Nenájdeme v nich teda výkričník, otáznik, tri bodky. Práve tieto znamienka totiž útočia na city a sú charakteristické pre bulvár.
   Dôležitá je aj farba titulku. Úplne inak vnímame čiernu, červenú či dúhovú farbu.
   Ďalším faktorom, ktorý rozhoduje o tom, či daný článok budem čítať, alebo nie, je tzv. perex. Ide o prvý odsek článku. V ňom sa dozviem najpodstatnejšie fakty – kto, čo, kedy, kde, prečo. A až potom prichádza v článku samotné ako.
   Nezanedbateľnými faktormi sú, samozrejme, aj fotografie a umiestnenie článku. Úplne iný efekt na čitateľa majú články na prvej strane ako tie, ktoré sú ukryté vnútri novín, na vnútornej strane dolu.
   Bulváru nikdy nepôjde o pravdivosť, ale o senzáciu. Spomeniem iba príklad bulvárneho denníka, ktorý pred finále 2. kola Slovensko hľadá SuperStar priniesol na prvej stránke bombastickú informáciu – Poznáme tajný scenár finále. Večer sa ukázalo, že to tak nebolo. Čakali by sme, že denník, ak sa neospravedlní, bude aspoň s pocitom hanby mlčať. Na druhý deň titulok hlásal – Zmenili tajný scenár. Prečo?
   V televízii je dôležité, aké informácie sa dostanú do hlavných správ. Odborne sa to nazýva agenda setting. To sú informácie, o ktorých sa bude na druhý deň v spoločnosti diskutovať. Sú tzv. hard news, teda správy, ktoré budú vo všetkých médiách, lebo sú celosvetovo alebo celoslovensky mimoriadne dôležité. Na strane druhej sú tzv. soft news, ktorými sa jednotlivé médiá odlišujú. Tie závisia od šikovnosti redaktorov alebo záujmu vlastníka. Ďalším dôležitým faktorom je tzv. soundbites. Odborníci tvrdia, že ide o 7,2 sekundy, ktoré rozhodnú, či danú informáciu budem vnímať aktívne, alebo pasívne. Práve preto je zahlásenie správy a jej uvedenie moderátorom tak veľmi dôležité.
   Možností, ako sa učiť prijímať a spracovať informácie, je veľa. Ponúkol som iba niekoľko z nich na zamyslenie. Aby sme mohli byť slobodní. Pre médiá i od nich.

Jozef Kováčik