Stres a rovnováha

   Vyhnúť sa pesimistickému mysleniu, udržiavať živé vzťahy s priateľmi, ktorí nás rozosmejú, venovať sa aktívne niektorému svojmu koníčku, pravidelne cvičiť, prípadne ísť na masáž, naučiť sa zhlboka dýchať, udržiavať si nádej aj v ťažších chvíľach, opakovať si silné motivačné vety – to všetko sú cesty k vnútornej rovnováhe a odbúravaniu stresu.

 

   Pojem stres poznáme veľmi dobre. Hovoríme o vyčerpaní, príliš rýchlom životnom tempe, nedostatku času, chorobách spôsobených stresom... Zdá sa, akoby stres bol jeden z hlavných problémov dnešnej doby. Snažíme sa s ním vyrovnať, ako najlepšie vieme. 
   Naše telo je vybavené dômysleným systémom, ktorý nás v situácii ohrozenia dokáže veľmi rýchlo dostať do stavu zvýšenej pohotovosti. Prudšie sa nám rozbúcha srdce, rýchlejšie dýchame, napínajú sa nám svaly, zostrujú sa zmysly, pomalšie vnímame plynutie času, prestávame vnímať bolesť. Sme napätí a pripravení reagovať dvoma základnými spôsobmi – bojovať alebo utiecť. Na tento účel slúži nabudenie nervového systému do stavu zvýšenej bdelosti, vyburcovanie svalov do okamžitej schopnosti výkonu a pripravenie veľkého množstva energie na okamžité použitie. 
   Udržiavanie pohotovosti nás stojí ďalšie množstvo energie, ktorú telo stiahne zo zásob a niektoré telesné pochody fungujú inak. Stresová reakcia býva spúšťaná hormonálne a autonómnym nervovým systémom je vyvažovaná protichodným systémom, ktorý pohotovosť organizmu ukončuje a privádza telo do bežného režimu.
   Situácie fyzického ohrozenia života, napríklad nečakaný útok zvieraťa, vyhnutie sa padajúcemu predmetu, odskočenie pred rýchlo sa približujúcim autom, sú väčšinou jednoznačné, krátko trvajúce a dokážeme ich mobilizáciou organizmu vyriešiť. Do rovnakého nabudenia organizmu sa však dostávame aj v situáciách sociálneho alebo citového ohrozenia. Náš mozog si totiž pri silnej citovej nepohode zapamätá kľúčové okolnosti danej situácie a bude sa snažiť nás varovať, aby sme sa jej v budúcnosti vyhli tým, že spustí stresovú reakciu. Môže sa spúšťať aj v iných „nevinných“ situáciách, keď sme pod časovým tlakom či sami sa nastavíme na veľký výkon, lebo nám na to veľmi záleží. Stresová reakcia sa spustí napríklad aj pri zahanbení, tvrdej kritike, stretnutí s „dôležitými“ ľuďmi, ak sa nám v určitej situácii stane niečo veľmi nepríjemné.
   V situáciách ohrozujúcich náš život je rýchla mobilizácia veľmi účinná a zmysluplná. Problém nastáva, ak neustále vydávame telu pokyny, aby udržiavalo stav pohotovosti, pretože naďalej vyhodnocujeme situáciu ako ohrozujúcu a nedovolíme pohotovosť ukončiť. Tu už rýchle nabudenie tela do boja alebo úteku nie je také zmysluplné a účinné. Telo však vie reagovať len týmto automatickým spôsobom. Ak dochádza k spúšťaniu stresovej reakcie opakovane, môže dôjsť aj k stresom podmieneným stavom alebo až zdravotným problémom (žalúdkové vredy, srdcové záchvaty, autoimunitné ochorenia a pod.).


   Zistilo sa, že stresová reakcia sa znižuje, ak je situácia predvídateľná alebo ak máme v danej situácii možnosť niečo robiť či aspoň veríme, že v nej máme niečo pod kontrolou. Ďalej pomáha, ak máme k dispozícii dostatok zdrojov psychickej podpory, ak si v danej situácii môžeme uvoľniť prežívanú frustráciu a ak veríme, že veci pôjdu k lepšiemu. Opak spôsobuje, že sa miera mobilizácie organizmu stresovou reakciou zvyšuje, zvlášť to platí, ak veríme, že veci sa stále zhoršujú. Všetci ľudia prechádzajú životom plným stresu, ale ich dosah na ich zdravie sa významne líši aj podľa toho, cez aký filter vnímajú okolitý svet. Okrem predvídateľnosti okolností a kontroly danej situácie, ktoré sú v tej chvíli dané zvonku, závisí miera prežívaného stresu od psychického nastavenia voči danej situácii.

 

Ako môžeme zvládať stres?
   Napätý stav je výnimočný a nemôže trvať donekonečna, potrebujeme dostať do svojho života znovu rovnováhu.
   Najúčinnejšie je poskytnúť telu v tej chvíli možnosť fyzickej aktivity. Pravidelné cvičenie pomáha dlhodobo zlepšovať psychickú kondíciu. (Napríklad v sede môžete cvičiť nohami, prípadne bežať na mieste, chodiť po schodoch, kráčať rýchlym krokom, urobiť si krátku rozcvičku.)
   Pomáha aj masáž (aspoň 15-minútová). Masáž dočasne dokáže tlmiť bolesť, pomáha relaxovať a lepšie sa potom sústredíme na ďalšie činnosti.
   Účinkuje aj dlhšie trvajúce prehĺbené dýchanie. Dostaneme sa zo stavu rýchleho povrchného dýchania pri úzkosti do stavu lepšej regulácie dýchania pri jeho pomalšom tempe. Už 3 minúty pomalého hlbokého dýchania dokáže znížiť tlak zvýšený pôsobením intenzívneho stresora. (Najprv úplne vydýchnite a pomaly sa nadychujte nosom. Nadýchnite sa najprv do brucha, potom do dolnej časti pľúc, dodýchnuť do hornej časti hrudníka, zadržať dych. Potom pomaly vydychovať, nakoniec vytlačiť vzduch aj z brucha. Takto dýchať pár minút a sústrediť sa na zvuk vdychu a výdychu.)
   Pomáhajú aj psychologické techniky, ale žiadna nie je zázračná. Niektoré je náročné sa naučiť, iné sú len zdôraznením toho, čo robíme intuitívne aj sami.
   V prvom rade pomáha vnímanie nepríjemností ako samostatných udalostí. Potrebné je vyhnúť sa pesimistickému zovšeobecňujúcemu mysleniu, ktoré vníma takéto udalosti ako súčasť trvalého, všetko zahŕňajúceho vývinu svojho života alebo okolitého sveta. Ak sa na to pozrieme tak, že sú to len jednotlivé udalosti, ľahšie sa nám budú zvládať.
   Na uvoľnenie momentálnej alebo dlhodobej frustrácie je vhodný koníček. Pri ňom sa človek preladí aktívnou tvorivou činnosťou. Nie je dobrá pasívna zábava typu pozerania televízie, pri nej totiž človek zotrváva pri svojich myšlienkach. Aktívna pravidelná činnosť (kreslenie, ručné práce, tvorba hudby, vychádzky po prírode alebo šport), na ktorú si vyhradíme čas. Pomáha aj modlitba, ale je to individuálne, každý si nájde to, čo mu najviac sedí a pri čom sa najlepšie uvoľní a preladí.
   Najúčinnejšie je v stresovej situácii hľadanie podpory v sociálnych vzťahoch. Iste, sú situácie, do ktorých nás neodprevadí nikto, kam s nami nikto nemôže ísť, ale ako spoločenské bytosti potrebujeme a sme schopní si navzájom poskytovať podporu. Práve dnes, keď sa čoraz viac správame izolovane, je uvedomovanie si, budovanie a rozvíjanie podporných vzťahov veľmi dôležité. Priatelia, ktorí nás preladia, rozosmejú, podporia, sú tým najväčším darom. Sem patria aj domáce zvieratá, ktoré tiež fungujú uvoľňujúco.
   Pri závažných, ťažkých až katastrofických udalostiach človeku pomôže udržiavať si nádej a zároveň si pripúšťať, že situácia dopadne inak, ako by si prial. Toto balansovanie medzi nádejou a beznádejou je náročné, ale pomáha nám uniesť ťažké bremeno a zároveň sa udržiavať v realite. Čakanie na zázrak pomáha prežiť, dáva krídla, ale úspešné prežitie sa buduje krok po kroku v spojení s realitou kráčania po zemi.
   Ak nás obťažujú myšlienky, ktoré sa stále vracajú a nikam nevedú – dá sa naučiť zastaviť ich. Môžeme si predstaviť, ako by sme chceli vykoľajiť vlak znepokojujúcich myšlienok tým, že im skríži cestu nejaká vtipná, múdra alebo nás osobne oslovujúca myšlienka, ktorá na nás platí a rýchlo nás dokáže uvoľniť. Môže fungovať veta, čo ma nezabije, to ma posilní! V búrke nezastavujem, ale veslujem ďalej. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje... a pod. Takto postupne môžeme začať spracovávať aj emócie – hnev, strach, úzkosť, neistotu, vinu či hanbu spojené s víriacimi myšlienkami. Posilňuje sa naše sebaovládanie a spoliehanie na svoje vlastné sily, to, čo sme v minulosti prekonali, to, o čom vieme, že sme v tom dobrí, a aj to, že si dodáme odvahu zvládnuť, čo je pred nami – pretože Boh dopustí, ale nás v tom neopustí!
   Nezabudnime, najlepšou obranou proti stresu, úzkostiam či obavám je hlavne spoznávať Boha ako skutočného milujúceho otca. Nielen to. Učiť sa mu dôverovať ako tomu, kto má nad nami ochrannú ruku a dáva udalostiam v živote zmysel, hoci priamo v tej situácii to často nevidíme. On stvoril vesmír aj nás, tak i náš život je v jeho rukách.
   Nie je to pozvanie k nejakej abstrakcii. Ťažkosťami aj bolesťami v tomto živote budeme prechádzať, či sme takí alebo onakí kresťania, alebo nie sme veriaci vôbec. Svoje miesto majú vhodné relaxačné techniky aj to, čo v prípade stresu môžeme robiť. Ide však o to, či tým budeme prechádzať sami, len svojimi silami, alebo s ním a s jeho pomocou. Boh je živý a  je pri nás. Veríme mu a dovolíme, aby nás viedol a sprevádzal?

Monika Ginzeriová
s použitím myšlienok z knihy: Joshi, V.: Stres a zdraví. Portál, Praha 2007. 156 s.