Tréningový plán

alebo Urob niečo pre seba

   C'est la vie. Taký je život. Niekto si ním pohodlne pláva, vždy svieži, fit a v kondícii a niekto sa musí o každý gram úspechu úporne snažiť. V detstve a tínedžerskom veku je ešte človek pomerne aktívny a mnohé nežiaduce nánosy sa mu podarí zo seba ľahšie striasť. S pribúdajúcim vekom to však ide čoraz ťažšie.
   Pre mňa osobne nastal veľký zlom počas materskej „dovolenky“. A to najmä v období, keď bývali deti často choré. V nútenom domácom väzení. Týždeň, dva aj tri, aj štyri. Preplnená na prasknutie. Nie jedlom, ale myšlienkami, ktoré sa nedajú tak ľahko stráviť. Lebo tento článok nehovorí o obezite, ale o pochmúrnych náladách, nepríjemnom správaní, zaužívaných myšlienkových stereotypoch, stereotypoch v komunikácii, stále znovu sa opakujúcich zlozvykoch a tak by som mohla pokračovať donekonečna...
   Škoda, že cesta k úspechu je taká namáhavá. Že neexistuje zázračná pilulka na chudnutie ani žiadne univerzálne riešenie v prášku s okamžitým (a najmä trvácnym) účinkom.


„Prah domu – najväčšia hora.“
   Impulz niečo pre seba urobiť nastal v jednom rodinnom tábo-re. Kňaz, ktorý tam bol s nami, dosť presne vystihol a pomenoval našu situáciu. Poznala som ju aj sama: práca, povinnosti, stále dokola. Navariť, nakŕmiť, upratať. Odviesť do škôlky (školy), na krúžky, napísať úlohy, uložiť do postele. Perspektívne najbližších 10 – 15 rokov (v závislosti od počtu detí). Nie je čas na život, na Boha, na oddych, na modlitbu. Zmena asi nepríde sama od seba. Treba sa o ňu trochu pričiniť. Nezabúdať na seba. Na svoje telo, ducha, ale aj dušu. Ak treba, požiadať o pomoc. Vtedy sme dostali ponuku duchovného sprevádzania.
   Tréningový plán v mojom prípade bol pomerne jednoduchý: 15 minút pravidelnej modlitby denne, viac si všímať to pekné a dobré, čo od Pána Boha dostávam, viac dôverovať, hrať pingpong s dotieravými negatívnymi myšlienkami a obmedziť konzumáciu z pestrej ponuky médií.
Ide však o veľmi individuálnu záležitosť. Niekomu inému možno postačí zamyslieť sa nad sebou a zodpovedať si na otázku, ktoré stránky osobnosti je potrebné posilniť, ktoré potlačiť. Možno blízka osoba alebo niekto, kto je spoľahlivou duchovnou autoritou, poradí, na čom popracovať vo vzťahu k Bohu a blížnemu. A potom sa začne tréning.

 

„Jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“ (Flp 3, 13)

 

   Uháňam, hm... Skôr pokrivkávam. To je na tréningu najhoršie. Treba stále trénovať. Často sa mi nechce modliť. Nemám na to náladu. Nenachádzam slová. Nevládzem hrať pingpong a odrážať spŕšku protivníkových úderov. A hoci ma potom bolí brucho, mám chuť dať si poriadny hlt z mediálnej chladničky. Niekedy to vzdávam. A potom si spomeniem na úryvok z požehnania Urbi et Orbi, ktorý pápež pravidelne vyslovuje na veľké sviatky:

 

„Daruj nám srdce vždy ochotné zmeniť sa...“

 

   Nemôžem zmeniť svet a okolnosti. Iba svoje srdce. To, čo potrebujem, je tá neustála ochota a odhodlanie na zmenu. Pomerne nedostatkový tovar. Kým ho aspoň trochu vlastním, trénujem ďalej. Dúfam, že sa neminie a nedostaví sa jojo-efekt.

Zdenka Šujanová