Identita – Hľadanie strateného obrazu

   V súčasnosti zažívame krízu identity – ľudia sa chcú podobať na tých druhých. Svet, médiá, reklama, kolektív tlačí ženu aj muža do určitej formičky. V časopisoch máme doslova predpísané, ako sa obliecť, nalíčiť, obuť, niekedy aj správať, aby sme boli in. Ak vyzeráš inak, správaš sa inak, „nie si náš“. Jedinec so svojou neopakovateľnou jedinečnosťou sa stáva obeťou uniformity – „buď ako my všetci!“ Pestrosť Božieho stvorenia sa tak stáva sivou hmlou a aj naša krajina stráca potenciál, ktorý by Boh mohol použiť na budovanie svojho kráľovstva.
   Psychológia definuje identitu takto: „Identita je individuálna jednota a ucelenosť, v ktorej jedinec prežíva sám seba a pociťuje, že sebou zostáva v rôznosti stavov, ktoré postupne prežíva v priebehu svojej existencie.“ Táto definícia vychádza zo psychologických prístupov, evokuje niečo postupne vybudované, predpokladá teda identifikáciu (t. j. stotožnenie) človeka s určitými charakteristikami.
   Latinský termín idem = to isté, totožné tvorí základ termínu identitas a má dva významy. Prvý hovorí o rovnakosti a ten druhý o osobitosti, ktorá je stála a pretrváva v čase.
   My sa chceme pozrieť na identitu z pohľadu kresťanského, na identitu Božieho dieťaťa. Kto som, kam idem, prečo som tu na zemi?
   Najdôležitejšou vecou pre nás, našu službu a všetko ostatné, čo v živote robíme, je otázka našej identity. Otázka toho najvnútornejšieho, najhlbšieho, čo nás robí tým, čím sme, nie je to, čo robíme, ale to, kým sme. Našou identitou nie je ani to, čo robíme pre Boha, ani to, že sme matkou či otcom. Na to, aby sme spoznali, kým sme, potrebujeme zostúpiť veľmi hlboko a pozrieť sa aj na veci, ktorých sa možno bojíme. Ak chceme vedieť, kto sme, potrebujeme poznať Boha a seba, lebo to bude určovať celý náš život. Ak sa niekto vidí ako neschopný, nešikovný, malý, tučný a škaredý, tak sa podľa toho bude aj správať. Ježiš je naším vzorom, naším majstrom. Od neho sa učíme. On veľmi dobre vedel, kto je on i kto je Boh Otec. Preto robil to, čo robil, a nikto ho od toho nevedel odhovoriť. Keď mu prišli do cesty rôzne prekážky, nezastavili ho.
   V knihe Sudcov 6, 11-16 sa píše: „Tu prišiel Pánov anjel a sadol si pod dub pri Efre, ktorý patril Abiezeroveovi Joasovi, keď práve jeho syn Gedeon mlátil pšenicu na lise, aby ju zachránil pred Madiánčanmi. Pánov anjel sa mu zjavil a prihovoril sa mu: ,Pán s tebou, udatný hrdina!ʻ Gedeon mu odpovedal: ,Prepáč, môj pane! Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo? A kde sú všetky jeho divy, o ktorých nám rozprávali naši otcovia, keď hovorili: Pán nás vyviedol z Egypta? Teraz nás Pán opustil a vydal do ruky Madiánčanov.ʻ Pán sa k nemu obrátil a povedal: ,Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z ruky Madiánčanov! Posielam ťa!ʻ On mu odvetil: ,Prepáč, môj pane! Čím mám vyslobodiť Izrael? Veď moja rodina je najbiednejšia v Manassesovi a ja som najmenší v dome môjho otca!ʻ Pán mu povedal: „Keď som ja s tebou, tak Madiánčanov porazíš ako jediného muža!ʻ“ Gedeon bol muž, ktorý mal strach. On sám o sebe hovorí, že je najbiednejší a najmenší. Boh ho však napriek tomu oslovil „udatný hrdina“. Prečo? Chcel sa Gedeonovi vysmievať, ponížiť ho alebo si nebodaj robil žarty? Nie. Boh ho takého videl. Videl v ňom silného a udatného bojovníka, ktorého chcel použiť na vyslobodenie Izraela od nepriateľov. Gedeonova identita sa menila tým, ako na neho dopadal Boží pohľad a povzbudenie. Ako vidíme v tomto biblickom príbehu, našou identitou by nemalo byť to, čo si my myslíme o sebe alebo druhí okolo nás, ale čo si myslí Boh. Nedostatok vedomia našej identity, ktorú nám dáva Boží pohľad na nás, spôsobuje oslabenie osobnej úcty, pocit menejcennosti, neužitočnosti, pochybovania o sebe. Naša identita sa buduje už v ranom detstve, doma, v rodine. Každé dieťa je jedinečná osobnosť, má inú povahu a podľa toho k nemu treba pristupovať. V rodine potrebuje získať dôveru v seba samého. Ak ju nemá, stáva sa neistým, čo sa v jeho živote môže prejaviť dvoma spôsobmi:
   Po prvé, je zakríknuté, bojazlivé. Viac vníma negatíva svojej osoby ako pozitívne stránky. Hodnotí seba na základe tých vecí, ktoré mu nejdú, a nedokáže vidieť svoje pozitívne a silné stránky osobnosti. V rodine bolo napríklad málo povzbudzované alebo lásku dostávalo len podmienečne, a to vtedy, keď sa mu niečo podarilo. Takýto človek ťažko buduje vzťahy, je hanblivý, skôr tichý a neprejavuje sa v spoločnosti.
   Druhý prípad je typ chvastúňa, ktorý sa cíti stále akosi nad vecou. V skutočnosti má strach zo samého seba, z toho, čo sa skrýva v jeho vnútri, preto vynakladá veľa energie na to, aby to zakryl. Je ustrašený a vnútorne slabý, pred sebou to však nemôže priznať, preto navonok ukazuje presný opak. „Nikdy sa nemýli“ a viní všetkých okolo za svoj neúspech. Ovláda druhých, stavia sa nad druhých, neznesie kritiku. Ťažko buduje vzťahy, lebo nikto nechce mať za priateľa takýto typ človeka.

 

   Boh stvoril človeka ako telo, dušu a ducha. To však ešte nie je hotový človek s tou najhlbšou identitou. Boh to plánoval tak, že v duchu človeka bude prítomný Duch Boží. Keď prichádza do nášho ducha Duch Boží – Duch Svätý, až vtedy sme naplno dostali svoju identitu. Stávame sa takými, akými nás Boh Otec plánuje mať. Preto potrebujeme poznať Boha, aby sme vedeli, kto sme. V Rim 8, 29 je napísané, že máme dorásť do podoby Syna Ježiša Krista. To je to najhlbšie, kým máme byť. Tým sa završuje naša identita, tým sa završuje to, kým sme. Podobať sa s Ježišom Kristom je naša najhlbšia súčasť, naša najhlbšia identita. Ľudia vždy potrebujú mať svojho Boha. Preto sa mnohí stávajú okultistami, lebo vedia, že byť iba telo, duša a duch nie je všetko. Naháňajú ešte niečo, čím bude zasiahnutý ich duch.
   Ako sme už spomínali, našou identitou je to, čo si o nás myslí Boh. Niektorí hovoria, že našu osobnosť, naše vnútro tvorí to, čo sme zdedili. Iní tvrdia, že to, kým sme, závisí od toho, ako nás vychovali a od prostredia, v ktorom sme vyrástli. Pravda je, že to, kým sme, určuje len Boh, nie my. On to zariadil tak, že keď sa s ním stretávame, keď ho prijímame do života, keď máme jeho milosť, vtedy sa stávame skutočnými ľuďmi. Naša identita je vo vzťahu s Bohom. Ak teda On určuje našu identitu, potrebujeme vedieť, čo si o nás myslí. A keď budeme vedieť, čo si o nás myslí, staneme sa slobodnými a na tomto základe budeme aj konať.
   Čo si myslíš o sebe vo svojom najhlbšom vnútri? Ktoré z vás, ženy, si myslíte, že ste škaredé, len to nedávate najavo a snažíte sa to všelijakým spôsobom maskovať? Koľké z vás si myslíte, že ste nešikovné, lebo vám to hovorili rodičia alebo ste to prijali samy za svoje?
   Viete, čo si o sebe myslia týrané a zneužívané deti? Že si to zaslúžia, lebo asi ony sú zlé. Keď ich rodičia – ich autority odmietajú, mlátia alebo zneužívajú, tak asi uvážili, že je na nich niečo zlé, a preto ich trestajú. Niekedy si tieto deti myslia celý život, že sú zlé. Prijali to ako svoju identitu a na základe toho konajú. A raz, hoci by si vzali najdokonalejšieho partnera, už mu nikdy neuveria, že sú úžasné, krásne, dobré a bude sa im zdať divné, že sa k nim ich partner správa milo. Viete, ako sa správajú takéto ženy v manželstve? Podvedome vyvolávajú hádku a krik a snažia sa vyprodukovať hnev muža. Veď predsa ony sú zlé, ony si zaslúžia, aby na nich muž kričal, aby ich trestal. Až takto hlboko ovplyvňuje to, čo si o sebe myslíme, naše konanie.
   Našou identitou je, že sme Boží priatelia. Náš Otec, ktorý je v nebi, sa s nami delí o všetko, čo má. Myslíš si, že Boh sa pomýlil, keď ťa stvoril? Ako mohol stvoriť takú „šeredu“? Mnohé si to o sebe myslia. Žijú v lži a budú sa neustále snažiť zapáčiť Bohu, svojim blízkym, až sa zoderú. Urobia čokoľvek, len aby ste sa na ne usmiali a pochválili ich, lebo nemajú svoju identitu. Vidia sa ako zlé a pokúšajú sa nejakým spôsobom presvedčiť, že nie sú až také zlé.
   Ale keď viete, že vás miluje Pán sveta, keď viete, že vašou najhlbšou identitou je to, že vy ho potrebujete a že ste vo vzťahu s ním, že On je pri vás, to vás robí slobodnými. Keď sa na vás pozerá, vraví: „Ty si moja milovaná. Ľúbim ťa. Mám z teba radosť, teším sa, že si.“
   Teraz je rad už len na tebe, aby si si vybrala. Potrebuješ vedieť, kto si. Môžeš poslúchnuť tých, ktorí ti čosi do nemoty opakovali, alebo poslúchnuť to, čomu si sama uverila vo svojom živote a čo si prijala za pravdu, alebo môžeš uveriť tomu, čo ti hovorí Boh, že si, že ťa má veľmi rád. Nemusíš sa snažiť robiť niečo pre neho, aby si vyzerala pred ním lepšia. Môžeš pre neho pracovať, môžeš mu robiť radosť, ale len preto, že sa tešíš, že je, že ťa má rád, že mu chceš byť vďačná, že mu chceš s niečím pomôcť.
   Iba ľudia, ktorí milujú a vedia, že sú milovaní, dokážu konať zázračné veci. Boh ťa volá k zázračným veciam.

Spracovala Soňa Jančíková
(Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina)