Spomienky na otca

   Je to zvláštne, niektoré okamihy života si pamätáme úplne realisticky, niektoré nám neutkvejú v pamäti vôbec a iné si po uplynutí času vybavujeme úplne inak, ako sme ich vnímali v reálnom čase.
   Myslím, že aj ja som v každom období života vnímala svojho otca inak. Keď som bola malá, bola som pre neho jeho dcérka, jeho milovaná princezná, ktorú chránil pred svetom a snažil sa plniť všetky jej priania. Spomínam si na vychádzky do lesa, ako sme spolu hľadali huby, pozorovali chrobáky a prírodu. Na to, ako ma držal za ruku svojou veľkou teplou dlaňou, ktorá znamenala ochranu. Sú moje detské spomienky iba idylické? Žiaľ, nie. Zažila som aj okamihy, ktoré sa snažím vedome vytesniť zo svojich spomienok. Niektoré sa však nedajú, ako napríklad tá, keď môj otec prišiel domov podgurážený, hádal sa s mamou a udrel ju tak, že jej tiekla z nosa krv. Tento obraz sa hlboko vryl do očí malého dieťaťa. Vďaka Bohu, že otec sa s príchodom môjho brata, v mojich šiestich rokoch, stal úplným abstinentom. Sám od seba, proste sa tak rozhodol, za to má tiež môj obdiv a vďaku.
   Potom prišlo tínedžerské obdobie. Myslím, že som nebola búrlivák, ale aj tak sa u nás doma občas strhla slovná potýčka. Najmä medzi mnou a maminou. Pamätám si, ako sa otec niekoľkokrát snažil o upokojenie atmosféry zmierlivými slovami. Ako tínedžerka som oceňovala to, že berie aj môj názor. Určite mal aj svoje očakávania, ako by som sa mala správať. Nikdy mi však nedával najavo, že by jeho uznanie bolo podmienené mojimi výkonmi. Z tohto obdobia sa veľmi rada vraciam v spomienkach ku chvíľam, keď otec rozprával príbehy z nášho rodinného života, ktoré sme všetci poznali, ale on mal svoju ikstú verziu a véééľmi sme sa vždy pri jeho podaní nasmiali. Rozprávačské nadanie mu ostalo dodnes a ja z perspektívy dnešných dní vidím, že je to pre mňa ozajstný dar. Veď nič na mňa nepôsobí uvoľňujúcejšie ako smiech.
   Keď premýšľam o tom, ako otec ovplyvnil môj život, vybaví sa mi jedna situácia, akoby to bolo dnes. Išlo o výber môjho povolania. Mala som 15 rokov. V našej obývačke sa zišla rodinná rada – moji rodičia a krstní rodičia. Vo vážnej debate padali argumenty. Snažili sa ma odhovoriť od mojej vysnívanej školy. Otec sa vtedy zásadným spôsobom postavil za môj výber a bolo rozhodnuté. Život ukázal, že voľba bola správna. Moje povolanie ma napĺňa a ja za to dodnes ďakujem obom otcom – pozemskému aj tomu nebeskému.
   Momentálne je môj vzťah s otcom pozitívny, bez výrazných ostrých trecích plôch. Otec je vekom zrelý muž. Viem, že sa s ním môžem poradiť, že ma rešpektuje. Môj otec je optimista, nikdy nehádže flintu do žita. Má rád mňa, manžela aj naše deti – svoje vnúčatá. Je precízny a praktický, dokáže opraviť rozličné veci, napríklad dáždnik, obuv, hračky. Vie prešiť veci aj upiecť palacinky či vianočné oplátky. Nazbiera bylinky, zoženie domáci med, lieky aj koreniny do polievky. Hlavné je však to, že to pre nás urobí rád a teší sa, že môže takto pomôcť. Stačí, že mu zavolám alebo osobne poprosím. Môžem sa spoľahnúť, že bude v dohodnutom čase na dohodnutom mieste, že naša dohoda platí, a to si ja osobne všeobecne na mužoch nesmierne cením.
   Život plynie, ja sa mením, môj otec sa mení, všetci sa posúvame v línii času smerom k večnosti. Keď sa v spomienkach obzrieme späť, nájdeme tam okamihy pekné aj tie, ktoré potrebujú uzdravenie. Ja i otec by sme možno z perspektívy času riešili niektoré veci inak. To sa však už nedá. Dôležité je, čo robíme teraz. Boh je otec, ktorý neláme palicu nad nikým. Verím, že každý otec sa môže zmeniť, každý vzťah uzdraviť. Modlime sa a prosme za našich otcov a otcov našich detí, aby boli blízko Ježišovi.

Terezka

Nedolúštená tajnička

   Detstvo do mojich deviatich rokov bolo čarovné a jedinečné, bez bolestí, ktoré by som si pamätala. Mám skvelých rodičov a mladšieho brata, podnikáme veľa krásnych výletov v lete i zime, sme často spolu, smejeme sa, budujeme bunkre, tancujeme, vystrájame, je nám proste dobre. S tým sú spojené návštevy u babičiek a dedkov a tiež sesterníc v našom veku, s ktorými sa spoločne vydávame do sveta hier a rozprávok.
   Krátko pred mojimi deviatymi narodeninami nám náhle zomrel ocko. Kto to zažil, vie, aký je to pocit. Doma plačem v náručí svojej mladej mamy, a to ešte neviem pochopiť jej veľkú bolesť a stratu. Do školy idem tiež s ňou, pretože netuším, čo sa hovorí pani učiteľke pri takejto udalosti. Pamätám si len jej láskavé oči, keď sa to dozvedela. Viackrát a ani ďalším učiteľom som to už nemusela vysvetľovať. Spomínam si na pohreb, náladu v dome ockových rodičov počas pohrebu, moju sukňu, ktorá sa mi veľmi páčila, na ockových priateľov, ktorí boli ku mne milí.
   Obdobie, ktoré nasledovalo, je popretkávané čakaním mňa a brata na zastávke autobusu, ktorý privezie mamu z práce, spoločným večerným varením, staraním sa o papagája, rozprávaním sa a vnútorným očakávaním ocka z práce alebo z futbalu. Vnútornou bolesťou, väčšou zodpovednosťou, pracovitosťou v škole, podporovaním mamy počas autoškoly a pri našich prvých spoločných jazdách. Pamätám si na svoje dospievanie a odmietanie všetkých nápadníkov našej ešte mladej mamy, vnútorné vzdory voči všetkým „votrelcom“. Ďalej na svoje opatrné kroky voči chlapcom, stretávanie sa s ich svetom, ktorému nerozumiem... Od určitého okamihu veľmi túžim po vlastnej rodine, po tom, aby som už mala 18 rokov a mohla sa vydať za dobrého muža a mať deti. Ale ináč som rada doma, mám tam istotu, že nie som sama.
   V 14. rokoch začínam študovať na strednej škole. Svojou usilovnosťou a priateľstvom si získavam spolužiakov, ktorých si však veľmi opatrne pripúšťam do svojho života. Vnímam, že som uzavretejšia ako ostatní, ale na druhej strane mám s nimi dobré vzťahy, rada kohokoľvek doučím matematiku či iný predmet. Páčia sa mi aj spolužiaci, ale vnútri som plachá a neschopná urobiť prvý krok. A tak čakám. Ale spolužiačky sa rady pochvália svojimi frajermi. Zaľúbila som sa až v sedemnástich, do svojho spolužiaka. Denne som počas vyučovania na neho pozerala, rozprávala sa o ňom so spolužiačkou. Bola tam obojstranná náklonnosť, priateľstvo a neskôr krásna čistá láska, ktorá pretrvala 1,5 roka. Vtedy som si začala uvedomovať, aká je láska krehká, že vlastne ani neviem, ako sa mám k nemu správať, pretože som to nezažila doma. Túžila som ho pohladiť, ale trvalo mi veľmi dlho, než som to urobila. Túžila som mu povedať niečo krásne, ale nevedela som to sformulovať a vysloviť. Jemu to išlo tak ľahko a ja som sa borila s každým novým momentom medzi nami. Nemala som vzor z domu, nemala som sa o čo oprieť...
   Počas vysokej školy som zažila dlhší a hlbší vzťah. Neskončil však tak, ako som si priala – spoločným manželským životom s deťmi.
   Aj dnes, po rokoch usilovnej práce s mladými ľuďmi, krásnych kresťanských aktivitách, mnohých hodinách venovaných druhým a rodine môjho brata, mi stále chýba vlastná rodina. Nedokážem dolúštiť tajničku, nepoznám odpoveď na mnohé otázky spoločného života muža a ženy. No verím v čistú lásku. Zažila som ju doma. Prežila som ju aj s dvomi mužmi svojho života. Viem ju prejaviť svojim priateľom, kolegom, deťom môjho brata. Verím, že sa blížim k momentu, keď ju úplne spontánne prejavím konkrétnemu mužovi, keď sa to niekde vnútri konečne prelomí, odpláva a uvoľní sa tak prúd nahromadenej lásky, ktorá dúfam nikoho nezabije.

Kristína

Ja a moje dcéry

   Mám dve dcéry: Glória má 17 rokov a Elizabetta 3.
   Byť otcom je vzrušujúca skúsenosť, každý deň vidím ako pozvanie – výzvu budovať s dcérami zdravý vzťah. Rozdiel vo veku medzi nimi dvoma znamená určité problémy, ale je v tom aj veľa pozitívneho. Občas to je, akoby som mal dve jedináčky. Tá mladšia je trošku viac rozmarná a staršia bola dlho len jediná kráľovná. Glória je pokojná, kým Elizabetta je tornádo, ale tiež veľmi chutná (zlatá). Má naozaj silnú povahu, bude to výzva.
   V priebehu 17 rokov som sa veľmi zmenil. Keď sa narodila Glória, mával som depresie, bol som na tom zle až do jej siedmich rokov. Ale aj napriek tomu som s ňou mal dobrý vzťah. Hrávali sme sa spolu, vždy mi prejavovala hlbokú lásku. Vnímal som jej potrebu prejavovať aj navonok svoju náklonnosť ku mne. Vždy sa snažila hľadať sebapotvrdenie tým, že prijímala vzory môjho správania. Má napríklad rovnaký vkus na jedlo.
   Potom prišiel vek dospievania. Jej postoje voči mne sa zmenili, začala sa mi vyhýbať a odporovať mi. Hneď od začiatku som si uvedomoval toto vzdialenie sa, ale vnútri som vedel, že stále zostala úcta a láska. V tom čase som sa jej snažil vždy vychádzať v ústrety. Pochopil som, že ona sa len snaží presadiť svoju osobnosť, že ju nesmiem udúšať, ale len vzdelávať, sprevádzať a umožniť jej, aby sa  stala sa sama sebou.
   Viem, že v tejto fáze svojho života žila niečo veľké, dôležité. Tak som jej pomáhal vidieť a uvedomovať si rozhodnutia, ktoré pred ňou stoja, vysvetľujúc jej, aké by boli dôsledky, keď sa rozhodne tak či inak. Ale výber vo veciach svedomia som ponechával na nej (v rámci možností), držiac veľmi prísnu líniu pravidiel základnej výchovy.
   Spomínam si, že raz sa veľmi nahnevala, keď som jej povedal, že pôjdeme s celou rodinou na jedno miesto, a ona nechcela ísť. Keď sa snažila so mnou vyjednávať, že nepôjde, len som jej povedal, že som sa nepýtal, či chce ísť, ale jej len dal informáciu, že ide aj ona.
   Keď začala chodiť von s kamarátmi, snažil som sa jej pomôcť uvedomiť si, že ja síce zostanem doma, nebudem s ňou, ale jej svedomie áno. Venoval som celú svoju energiu snahe ukázať jej prostredníctvom môjho správania princípy a zásady, ktoré učil Ježiš Kristus, naučiť ju počúvať a poslúchať svoje svedomie.
   Fungovalo to. Myslím, že to bola najkrajšia skúsenosť – povedomie, že jej pomáham formovať svedomie podľa neomylných princípov. A bolo mi jasné, že ak sa mi to podarí, vo svojom živote vždy bude vedieť robiť správne rozhodnutia, voliť si podľa dobrého svedomia. Aj v tom som videl moje poslanie otca. Medzičasom rozkvitla ako kvetina, je už mladá žena. Je úžasná a som na ňu naozaj hrdý. Jedného dňa, keď nevedela, že ju moja manželka Angela počuje, povedala jednej svojej kamarátke, že som najdôležitejšia osoba v jej živote.
   Verím, že môj vzťah s dcérami je pekný, pretože mám manželku, ktorá ma miluje a rešpektuje, tak aj im odovzdáva tieto pocity voči mne a ony majú istotu, bezpečie.
   Ako otec im v ich živote musím pomôcť stať sa samými sebou, aby vyjadrili to najlepšie, čo je v nich. Nechcem, aby realizovali moje túžby, ale svoje. Mojím poslaním je ukázať im Ježiša a pomôcť im realizovať víziu ich života.
   Viem, že musím jasne vyjadrovať svoje názory ohľadom života, aby som im dával usmernenie, pričom výber nechám na ne. Musia vedieť, že keď robia niečo zlé, ja rozhodne nesúhlasím. To je nevyhnutné na ich vedenie a výchovu.
   Mojou najväčšou radosťou v našom vzťahu je, že sa milujeme navzájom spontánne, úprimne. Som naozaj šťastný z nich oboch a milujem ich.
   Naučil som sa byť otcom, keď som prostredníctvom učenia Ježiša Krista pochopil, ako mať s Glóriou a Elizabettou vzťah, ktorý je dôverný, pozitívny a konštruktívny. Vzťah, ktorý nie je založený na pravidlách a príkazoch, ktoré vyvolávajú strach, ale na láske bez strachu, ako učí Pán Ježiš.

Fabrizio
Preklad: Andrea Zaťková

Ocino, ocino...

   Počula som, že ak chlapec stratí otca v istom veku, pričom dôvodom môže byť rozvod, ako aj smrť, tak podobne stráca vnútorný kontakt so svojimi deťmi, keď sú práve v tých rokoch. Akoby sa už nevyznal v tejto fáze ich vývoja, je pred ním čierna diera neskúsenosti. Aspoň príbeh môjho vlastného ocina to potvrdzuje. V štrnástich jeho otca zabilo auto. Spamätal sa, prežil, no vnútorne strádal. Hoci mu otca čiastočne nahrádzali strýkovia z dediny i dobrí susedia, z ktorých jeden ho aj posunul študovať, keďže videl jeho hudobný talent, približne v mojich štrnástich rokoch sa začal náš vzťah „kaziť“. Vtedy som nepoznala tieto psychologické a duchovné súvislosti, len som sa divila, ako to, že mi už vôbec nerozumie, nezaujíma sa o moje názory a prežívanie. A to nebol len subjektívny dojem dievčaťa v puberte. Dodnes si to myslím. Podobné nedorozumenia sa diali aj medzi ním a mojím bratom, pričom dovtedy to bol úžasný ocino. Rodinne založený typ, po celý život milujúci našu mamičku, naučil ma robiť mlynské kolo, plávať, každé leto s nami pochodil Vysoké Tatry, rátal s nami príklady z matematiky, brával nás na každú operetu do divadla, kde pracoval, a tak ďalej. V čase nášho dozrievania sme sa začali vydávať cestou iného svetonázoru a on nás nebral vážne, ani doteraz neberie. Nevypočuje, neverí, že smieme ísť svojou cestou. A už vôbec, že aj tá naša môže byť správna.
   Keď sme sa s manželom rozhodli adoptovať si dieťa, rodičom som to oznámila až tesne pred príchodom konkrétneho chlapčeka k nám. Tušila som totiž, aké reči by tomu predchádzali. Veď ony prišli aj potom. Že som sa vraj neporadila, on by mi povedal, čo ma v živote čaká a budem to ľutovať... Jeho nepokoj trval pár mesiacov. Potom si vnúčika obľúbil. Musel však dlho-predlho zápasiť o jeho dôveru. Isté veci visia totiž neviditeľne vo vzduchu. A pri druhej adopcii všetko negatívne zopakoval.
   Človek musí dozrieť, aby vedel, že nie je povinný radiť sa s rodičmi. Sme povinní ctiť si ich za každých okolností, odpúšťať, pomáhať im a dochovať ich. Ale poslušnosť nás viaže do osemnástich rokov, prípadne, pokiaľ bývame pod ich strechou. Mám svojho ocina rada, ale neradím sa s ním.
   Dnes sa snažím z jeho chýb poučiť. Ak chcem, aby sa raz moje dospelé deti zdôverovali so svojimi úvahami a rozhodnutiami práve mne, musím si ich dôveru zaslúžiť a získať. Čím neslobodnejší sme, tým menej sa od nich dozvieme. Ja keď na ocinovi vidím, že má problém prijať pravdu, tak mu ju nevešiam na nos. Neklamem, len mlčím. Naopak, môj manžel môže povedať svojim rodičom takmer všetko. Oni unesú akékoľvek informácie a nevydierajú, ne-manipulujú. A pritom oni neboli v detstve doma vedení kresťansky, zatiaľ čo moji v istých životných obdobiach áno. Tu vidím absenciu zdravej či pravej takzvanej kresťanskej výchovy. Nesúdim, len sucho konštatujem. Veď sami za to pravdepodobne nemohli – zdedili len čosi od predošlej generácie, ktorá tiež možno nevyrastala v najzdravších citových podmienkach, v nepoznaní. Bolesti sa prenášajú z generácie na generáciu a na každú ďalšiu sa nabaľujú nové a nové zranenia. Dnes nemôžem ocinovi vyčítať, že mi nevravel, že ma má rád ani že som pekná. Nevedel o dôležitosti týchto slov pre môj obraz o sebe samej a budúce vzťahy s mužmi. Hoci v sebe jasne cítim sklony podobné ocinovým, už viem, že proti nim môžem bojovať. Už len tým, že si ich uvedomím a následne o tom hovorím s naším dokonalým Otcom, ktorý má moc ma z nich vyviesť, aby som nezopakovala rovnaké chyby na svojich deťoch. To je pre mňa naozaj dobrá správa, že my s mužom, ba celá naša generácia môžeme veci robiť inak, s novým poznaním, že naše deti môžu mať otcov prítomných doma aj duchom, že naše dcéry môžu dostať plnohodnotné – i verbálne – prejavy lásky a byť už v ranej dospelosti zdravo sebavedomé a nevrhať sa do nesprávnych náručí, nehľadať sebapotvrdenie u nezrelých chlapcov, ale počkať si na správneho partnera až dovtedy, kým budú obaja vedieť, kto sú. My sme museli prejsť túto cestu cez literatúru o vnútornom uzdravení a identite, roky sa za nás modlili priatelia v spoločenstvách. Podstatné však bolo naše rozhodnutie, že chceme patriť Bohu. Mám kamaráta, ktorý ešte aj v štyridsiatke donekonečna vyčíta, priamo i potichu v sebe, rodičom, čo mu nedali, čím ho zranili. Myslím, že tadeto už cesta nevedie. Ďakujem za nadprirodzenú pomoc, že som dokázala odpustiť a dnes preto žijem slobodnejšie a šťastne.

Petra

Hojdačka

   Moja sedemročná dcéra Hanka sedí za stolom a raňajkuje. Úprimne sa na mňa zahľadí a vraví mi: „Mami, ja už viem, čo je najdôležitejšie na svete.“ „Čo, moje zlatko?“ Pozerám do jej bystrých zelených očiek, vyčkávajúc odpoveď. „Láska!“ „A ako si to zistila?“ „Pani učiteľka v škôlke nám to povedala.“ V duchu ďakujem Bohu za pani učiteľku aj za to, že dcérka môže navštevovať cirkevnú škôlku. Hneď sa však vraciam k rozhovoru – „to je výborné, že si na to prišla už teraz, niektorí hľadajú odpoveď véééľmi dlho, už sú dospeláci a ešte stále na to neprišli.“ Potom mi Hanička porozprávala príbeh pani učiteľky, v ktorom to pochopila. Zdá sa mi úžasný, a tak sa pokúsim ho interpretovať. V mysli sa posaďme na škôlkarský koberec, pripravme si pozorné uši a hlavne detské otvorené srdcia. Začíname.
   Bol jeden muž. Myslel si, že najväčšia hodnota v živote je zdravie. V jeden pekný slnečný deň hojdal v parku na hojdačke dieťa, krásne dievčatko. Tam a späť, tam a späť – hojdal. Bolo to jeho dieťa, bol jeho otec. Tam a späť, tam a späť. Dievčatko sa smialo. Na hlávke, tam, kde mala kedysi strapaté hnedé vlásky, teraz viala ružová šatka. Mala ťažkú leukémiu. Otec sa jej opýtal: „Prečo sa smeješ?“ Hojdačka sa hojdala ďalej. „Lebo som šťastná.“ – odpovedala. Otec je ticho. Vo svojom vnútri však kričí nad okrajom čiernej priepasti – Ako môžeš byť šťastná, keď si chorá, keď ťa vidím toľko trpieť, keď ma za pár týždňov navždy opustíš a odídeš preč z môjho sveta?!! Tam a späť, tam a späť, hojdá, nemôže robiť nič iné. Áno, potvrdili mu to aj lekári, nemôže urobiť pre jej uzdravenie nič... a urobil by čokoľvek. Bol to správny otec. Usmeje sa na svoje dieťa a pýta sa: „A prečo si šťastná?“ Hojdačka sa hojdala ďalej, dievčatko kričí: „Lebo ťa véééľmi ľúbim, ocko!“
   Osobne ma tento príbeh oslovil. Nachádzam v ňom úžasné paralely. Boh je tiež Otcom, ktorý túži, aby sme mu nikam „neodišli“. Dal všetko za naše uzdravenie, dal seba samého v Ježišovi. My si často pýtame uzdravenie tela, On túži po uzdravení našej nesmrteľnej duše. On čaká na vyjadrenie našej lásky v každej situácii, či sme na hojdačke nášho života hore alebo dolu. On sa teší, keď v jednoduchosti a malosti ako deti na Neho voláme, že ho veľmi ľúbime.

 

   Niekedy sa čudujem, ako dokážu otázky mojej dcéry na najrozličnejšie témy doslovne vylisovať odpovede z môjho vnútra. Ako keď sa lisuje šťava z hrozna – až keď lis riadne pritlačí šťavnaté hroznové bobule, vydajú všetku šťavu, čo je v nich skrytá. V ten istý deň, keď mi rozprávala príbeh o tom, čo je v živote najdôležitejšie, sme stretli našu kamarátku, usmievavú mamičku dvoch krásnych tmavookých chlapcov. Chvíľku sme sa rozprávali a len čo Hankine pozorné uši zachytili niečo zaujímavé, začala sypať otázky: „Mami, to ako je, že teta má bábätko a nenosila ho v brušku?“ Nechápavo krúti hlávkou. Premýšľam, ako vysvetliť sedemročnému dieťaťu adopciu. Odpovedám. Hanka sa však vo svojej zvedavosti nevzdáva, zaujímajú ju najmä motívy jednej a druhej tety – (teda biologickej a adoptívnej mamičky). Všetko sa snažím vysvetliť, z každej strany. Nakoniec sa vraciam k nášmu rannému rozhovoru: „Vieš, ako si mi dnes ráno povedala, že najdôležitejšia v živote je láska? Teta a ujo chceli mať niekoho veľmi, veľmi radi, a tak si k sebe zobrali chlapčeka. Sú mamičky, ktoré nosia svoje dieťa v brušku, a sú mamičky, ktoré ho nosia v srdiečku a dieťatko milujú a vychovajú. Dieťa potrebuje viac to druhé.“
   Keď som večer premýšľa pred Pánom o celom dni, ďakovala a prosila za rozličné veci a udalosti, ďakovala som aj za našu kamarátku a jej manžela, ktorí sa vydali na úžasnú cestu darovania adoptívneho rodičovstva. V srdci som cítila radosť a naplnenie – kto dáva lásku, dáva všetko.

Eva