Tvoju obetu som prijal

   Viete, kto je prvá blahorečená Košičanka?
   Učiteľka. Novinárka. Politička. Oduševnená žena, ktorá svoj život zasvätila službe biednym. A napokon mučenica, ktorá počas druhej svetovej vojny obetovala svoj život za svoje sestry a prenasledovaných. Sestra Sára Salkaházi.

 

Detstvo
   Sára sa narodila 11. mája 1899 v Košiciach ako druhé z troch detí. V meste bola rodi-na veľmi známa, lebo starý otec, pôvodom z Rakúska, vlastnil v centre Košíc hotel Schalkház (dnešný hotel Slovan).
   Keď mala Sára dva roky, zomrel jej otec. Mama bola dobrá a ušľachtilá žena so širokým srdcom a dala svojim deťom dobrú výchovu. Hotel bol miestom, kde sa stretávali umelci, organizovali koncerty. Bolo to niečo ako dom umenia. Sára veľmi rada chodievala do tejto spoločnosti a načúvala. Tu spoznávala spoločenský život a začal sa v nej prebúdzať hlboký záujem oň.

 

Štúdium a práca
   Napriek tomu sa Sára nedala na umeleckú dráhu, ale absolvovala Učiteľský inštitút v Košiciach. V triede bola veľmi obľúbená, lebo bola veselá a rada žartovala. Napríklad počas nudných hodín vymýšľala rýmy na spolužiakov a potom ich cez prestávky čítala, čo vyvolávalo salvy smiechu. No známa bola aj jej vernosť vo vzťahoch, vytrvalosť a pevná vôľa, ale aj hlboké sociálne cítenie.
   Po skončení školy rok učila v základnej škole. Potom si spravila kurz kníhviazačstva a stala sa kníhviazačkou. Pre Sáru to bolo ťažké obdobie; zakúšala veľa útlaku a posmechu od kolegov. Robila v čisto mužskej spoločnosti, takže nadávky a dvojzmyselné vtipy boli na dennom poriadku. No toto prostredie ju naučilo vidieť sociálne problémy, spoznala život a ťažkosti robotníkov. Oslovilo ju to natoľko, že začala písať novely a fejtóny o živote robotníkov, ktorých nazvala „okrádaní o krásy života“. Jej prózy vyjadrovali hlboké spolucítenie s ich ťažkým životom, ale zároveň mali aj jasný odkaz: že ľudia sú dobrí a v každom srdci žije láska, len ju treba zbadať.

 

Novinárska kariéra
   V roku 1919 sa Sára stala spolupracovníčkou Večerných novín v Košiciach, členkou Československej únie novinárov a získala novinársky preukaz. Veľa sa angažovala medzi spisovateľmi, živo sa zapájala aj do života mesta. Čoraz viac ju zaujímala politika a vstúpila aj do maďarskej kresťansko-sociálnej strany. Rozhodla sa, že bude písať len o robotníkoch a robotníčkach, vytlačených na okraj života.
   Bolo to aktívne a búrlivé obdobie v jej živote, ktoré sama charakterizovala takto: „Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa svetom s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba...“

 

Spoločnosť sociálnych sestier
   Krátky čas bola Sára aj zasnúbená, no čoskoro spoznala, že to nie je jej povolanie, preto zásnuby zrušila. Hlboko v duši začula Božie volanie. Do denníka si zapísala: „Čo ak si ma vyvolil pre seba Pán? Prvé slovo už odznelo a ty si ho začula, a predsa si nerozhodná, nepokojná, hľadajúca, trápiaca sa! Alebo je voľačo, prečo si neodpovedala... možno je to zamestnanie, v ktorom nachádzaš toľko radosti, možno niekoľkohalierové cigarety, ktorých dym ťa zahaľuje tak nepreniknuteľne.“ Boj o povolanie trval niekoľko rokov.
   V roku 1927 prišli do Košíc sociálne sestry. Spoločnosť sociálnych sestier, ktorú založila Margita Šlachtová v Budapešti, vznikla v roku 1923 na základe inšpirácie jednej z prvých sociálnych encyklík Rerum Novarum pápeža Leva XIII. Sára sa s nimi rýchlo zoznámila, keďže sa venovali oblasti, ktorá aj ju veľmi živo zaujímala. Postupne ich spoznávala a absolvovala u nich sociálny kurz. Onedlho v nej dozrelo rozhodnutie, že nebude hľadať svoje vlastné uplatnenie a kariéru, ale že sa chce obetovať v službe Bohu. Rozhodla sa vstúpiť k sociálnym sestrám.
   No jej vstup do spoločnosti nebol úplne priamočiary. Zbalila sa, nasadla do budapeštianskeho vlaku a vybrala sa za predstavenou. V koženom kabáte a s cigaretami vo vreckách, ako bolo u nej zvykom. No predstavená neverila, že táto fajčiarka a temperamentná  novinárka sa chce zasvätiť, preto ju odmietla prijať a poslala ju preč. No Sára sa nevzdala, veď bola známa svojou vytrvalosťou. Predsavzala si, že prestane s fajčením. A podarilo sa. Opäť požiadala o vstup do spoločnosti a v roku 1929 ju prijali. Rok nato zložila prvé sľuby.

 

Pôsobenie v spoločnosti
   Po prvých sľuboch pôsobila Sára štyri roky v Košiciach, potom dva roky v Komárne a potom opäť v Košiciach. Jej hlavným poslaním bolo organi-zovanie charity, starať sa o chudobných, zabezpečovať stravu pre deti, vyučovala náboženstvo, spolu so sestrami organizovali sociálne kurzy. Svoju prácu robila oduševnene a naplno. Bola hlboko otrasená biedou, ktorú videla v rodinách. Do denníka si v tom čase zapísala: „Sociálna sestra musí byť pochodňou, musí ľuďom dávať svetlo na ceste, na ceste, kde môžu nájsť Boha. Musím byť horiacim svetlom.“ Preto okrem materiálnej pomoci chcela ľuďom dávať hlavne lásku.
   V jej ďalších zápiskoch môžeme čítať: „Najskôr som skúšala cez srdcia ľudí smerovať k Bohu. Teraz chcem, aby som sa cez srdce Krista dostala k ľuďom.“
   Neskôr sa venovala najmä ženám a dievčatám. Založila Katolícke združenie žien a vydávala aj časopis Katolícka žena.

 

Misie a Budapešť
   Hlboko v jej srdci sa skrývala túžba po misijnej činnosti. Benediktíni pôsobiaci v Brazílii požiadali predstavenú o pomoc. Keďže predstavená o Sárinej túžbe vedela, dovolila jej ísť. No musela sa stať maďarskou štátnou občiankou, preto v roku 1937 odišla do Budapešti. Lenže začala sa druhá svetová vojna, ktorá jej odchod na misie znemožnila.
   V Budapešti pokračovala v aktívnej službe pre ženy a dievčatá. Venovala sa slúžkam, organizovala rôzne kurzy a krúžky, zakladala domovy pre robotnícke ženy.
   V roku 1940 zložila sestra Sára večné sľuby. Jej nové motto „Aleluja, hľa, tu som, pošli mňa“ vyjadruje odhodlanie obetovať život.
   Vo svete zúrila vojna. Predstavená bojovala proti vplyvu nacizmu; sestry ukrývali vo svojich domovoch prenasledovaných Židov a poskytovali im bezpečie (podarilo sa im zachrániť okolo 1 000 ľudí). Sestry sa často báli, ale Sára bola vždy veselá. Postupne v nej silnela túžba, aby mohla obetovať svoj život za svoje sestry. V prítomnosti predstavenej a spovedníka predniesla modlitbu sebaobetovania.

 

Osudný deň
   27. decembra 1944 obkľúčili maďarskí nacisti ženský domov, v ktorom bola Sára vedúcou. Pátrali po Židoch. Sára mohla potajomky utiecť, ale rázne to odmietla. Chytili ju spolu s ďalšími podozrivými ženami a vyvliekli von. Na moste ich vyzliekli donaha a zastrelili. Ich telá padli do Dunaja.
   Boh prijal Sárinu obetu – ani jednej sestre sa nič nestalo.

 

   Izraelská vláda jej udelila titul Spravodlivý medzi národmi, dávaný ľuďom za záchranu Židov počas holokaustu. Katolícka cirkev vyhlásila sestru Sáru za blahoslavenú 17. 9. 2006 v Budapešti.

Spracovala: Jana Májeková