Doba legalizácie

   Pračlovek žil v dobe ľadovej a dalo by sa povedať, že ten dnešný zasa v dobe legalizácie. Legalizovali sme, legalizujeme alebo sa usilujeme legalizovať všetko možné: potraty, eutanáziu, antikoncepciu, homosexuálne zväzky, drogy, klonovanie... Akoby legalizácia oslobodzovala človeka od rozhodovania, formálne aj od výčitiek svedomia a umožňovala mu naivne si myslieť, že aj od zodpovednosti. Zákon nie je čarovným prútikom, ktorý premení zlo na dobro. Žiaden neoprávňuje  konať v rozpore so svedomím. Mám na mysli s nedeformovaným svedomím (nehovoriac o Biblii), ktoré sa úprimne a nesebecky usiluje hľadať Pravdu a konfrontovať sa i s históriou ľudstva.
   Dnešný človek sa ochotne namáha, aby bol zdravý, pekný, úspešný, bohatý, a málo sa usiluje hľadať zmysel života či spôsob, ako správne žiť. Je odhodlaný v mene všeličoho sa hocičo učiť a vo všeličom sa zdokonaľovať a na to, čo je najpodstatnejšie, mu neostáva čas, chuť ani energia. Potom sa často zaoberá všetkým možným, aby prehlušil akýsi pocit vyšťavenia a prázdna vo svojom vnútri. Človek doby legalizácie je taký naháňaný rôznorodými kvázi povinnosťami, že často naozaj nemá mnoho príležitostí zastaviť sa, stíšiť sa... akoby mu v tom niekto bránil zámerne... akoby niekto úmyselne v jeho vnútri vytváral dymovú clonu. Problémy často nie je schopný riešiť a buď ich popiera, alebo namiesto príčin odstraňuje dôsledky, namiesto striedmosti v sexuálnej oblasti, výchove k partnerstvu a rodičovstvu legalizuje antikoncepciu a potraty (nepôjde predsa proti svojej prirodzenej túžbe), homosexuálnym párom legalizuje spolužitie (veď prečo by si mali odopierať potešenie zo spolužitia), legalizuje eutanáziu, aby sa nemusel starať a utrácať peniaze na starých a chorých, namiesto boja proti korupcii legalizuje lobbing...
   A namiesto riešenia problémov ľudí bojujme za legalizáciu drogy... Chcete byť zdraví? Nesmrteľní? Jednoduché. Legalizujme klonovanie. Potrebujeme ropu, oživenie ekonomiky či posilnenie vedomia vlastnej dôležitosti? Legalizujme vojnu...
   Človek si v posledných desaťročiach vymohol v mene slobody právo hlasovaním rozhodovať o dobre a zle. Toto jeho snaženie je smutné a smiešne zároveň. Podobá sa úsiliu dieťaťa, ktoré chce silou-mocou rozhodovať o chode domácnosti (hoci ešte nie je na také úkony zrelé). Každý súdny človek by takéto fungovanie rodiny považoval za postavené na hlavu. Dieťa predsa nemôže byť múdrejšie ako jeho rodič, nemôže mať väčšie práva ani povinnosti. A pritom v živote ľudskej rodiny sa správame rovnako absurdne. Všetci (či to uznávame, alebo nie) sme „iba“ božie deti. Nad nami je ktosi väčší, múdrejší, silnejší, ale najmä milujúcejší než my všetci dohromady. Ktosi, kto svet drží nielen vo svojich rukách, ale najmä vo svojom srdci a komu naozaj nejde o nič iné, len o naše dobro. Smutnejšie a trápnejšie ako spomínané dieťa pôsobíme my – veľkí, keď sa správame, akoby sme boli nad Bohom, akoby sme Ho prerástli... Nemôžeme byť väčší ako On, sme totiž v Ňom. On je v nás prostredníctvom zákonov. Jeho zákon má každý z nás vpísaný v srdci a čím ďalej častejšie, viac a hlbšie ukrytý pod civilizačnými nánosmi.
   Legalizácia, to je niekdajšie diabolské „nebudem slúžiť“ povedané dnešným jazykom „ja sám rozhodnem“, čo je a čo nie je správne, čo je a čo nie je dobré, čo bude alebo nebude povolené... (Pritom to už dávno urobil Boh svojím Desatorom.)
   Na čo sa to vlastne hráme? Mnohých pravdivá odpoveď zastihne neskoro a bolestne za toto poznanie zaplatia.
   Hoci cena za večnosť nikdy nie je privysoká...

Gerda Ševčíková