Hnev u detí

„Vľúdna odpoveď odvracia rozhorčenie“, hovorí Kniha prísloví.

 

   Medzi hnevom a láskou je užšie spojenie, než sme ochotní pripustiť. Niekedy sa hneváme na ľudí, ktorých milujeme. Často cítime hnev a lásku zároveň.
   Zle zvládnutý hnev je základnou príčinou spoločenských problémov. Často ovládne on nás – najmä vtedy, keď z činnosti vyradí rozum a ľudia sa začnú správať deštruktívne, a tým všetko len zhoršujú.
   Celoživotná hrozba pre vaše dieťa je práve jeho vlastný hnev. Môže poškodiť jeho sebadôveru až tak, že ho napokon zničí: zlé známky v škole – narušené vzťahy – samovražda.
   Naopak, ak sa vaše dieťa naučí s hnevom správne zaobchádzať, bude mať v živote v porovnaní s ostatnými deťmi veľkú výhodu. Odvráti od seba veľa problémov a bude schopnejšie využiť hnev pre svoje dobro namiesto toho, aby ho nechalo pracovať proti sebe.

   Ak my rodičia nevieme, ako si poradiť s hnevom, nebudeme schopní svoje deti naučiť, čo robiť, keď sa nahnevajú. Väčšina ľudí sa s hnevom vy-rovnáva pasívno-agresívne. Je to podvedomé odhodlanie robiť všetko inak, než ako si to praje osoba, ktorá predstavuje autoritu. Toto správanie sa dá rozpoznať veľmi jednoducho – nedáva totiž zmysel. Je to napríklad situácia, keď nad-priemerne inteligentné dieťa nosí domov zlé známky. Takéto dieťa nielen zámerne rozladí osobu, ktorá má autoritu, ale napokon vyjde zo situácie ako porazené, pretože svojím správaním ohrozuje svoju vlastnú budúcnosť aj vzťahy.
   Pasívno-agresívne správanie dieťaťa je normálne len v jednom období života – v ranej puberte medzi 13. a 15. rokom. Normálne je však len vtedy, ak nikomu neškodí. Ak sa dieťa počas tohto obdobia nenaučí s hnevom zaobchádzať zrelým spôsobom, stane sa toto správanie trvalou súčasťou jeho charakteru a osobnosti. Celý zvyšok života bude potom pasívno-agresívne voči zamestnávateľom, manželke či manželovi, deťom a priateľom.
   My rodičia sa teda musíme naučiť vhodne zaobchádzať s hnevom ako prví, pretože najväčším nepriateľom povzbudzovania detí je hnev. Čím viac hnevu v sebe rodič má, tým viac si ho bude vybíjať na deťoch. Výsledkom budú deti nielen zamerané proti autorite (mnohokrát vrátane autority Božej), ale aj proti rodičom. Z toho prirodzene vyplýva, že múdry rodič robí všetko pre to, aby svoj hnev miernil, t. j. aby ho obmedzoval na minimum a zaobchádzal s ním zrelo a opatrne.

 

   Až do 6. a 7. roku je najdôležitejšie snažiť sa udržiavať citovú nádrž dieťaťa naplnenú až po okraj bezpodmienečnou láskou. Bezpodmienečná láska znamená, že sa rozhodnete dieťa milovať, nech sa deje čokoľvek. Nie za to, ako sa správa alebo čo robí, ale len za to, že sa narodilo a je tu na svete spolu s vami.

   Dieťa sa nedokáže ubrániť rodičovskému hnevu. Ak na svoje dieťa zhodíte celé bremeno vášho vlastného hnevu, usadí sa v jeho vnútri, a ak budete nahnevaní často, po istom čase sa zmení na pasívno-agresívne správanie.
   A preto svoje dieťa pokojne počúvajte a dovoľte mu vyjadriť jeho hnev slovne. Možno to nebude príjemné, ale je to lepšie, než keby vyjadrovalo svoj hnev správaním alebo si ho zamklo vo svojom vnútri.
   Nanešťastie, ak sa dieťa napokon predsa len odváži vyjadriť svoj hnev slovne, rodičov to ešte viac nahnevá a odvetia mu niečo ako: „Ako sa vôbec opovažuješ so mnou takto rozprávať? Už to od teba nechcem nikdy viac počuť! Rozumel si mi?!“ Deti potom majú dve možnosti – buď poslúchnu a svoj hnev slovne vyjadrovať nebudú, alebo neposlúchnu. Tak či onak, rodičia ich zahnali do kúta. Musíme dovoliť dieťaťu slovne vyjadriť hnev. Pamätajme, že v každom veku ho budú deti vyjadrovať nezrelými spôsobmi. Nemôžeme ich naučiť vyjadrovať hnev dospelo tým, že sa na ne rozčúlime, ani keď ich prinútime prestať dávať svojmu hnevu voľný priechod. Inak bude ich hnev nadmerne potlačený a vyústi do agresivity. Keď dieťa rozpráva v hneve, neznamená to automaticky, že je k nám neúctivé. Aby sme si overili, či má k nám úctu, položme si otázku: Aký postoj zaujíma obvykle voči mojej autorite? Väčšina detí sa správa úctivo. Nemožno si priať nič lepšie, ako keď nám dieťa vyjadruje hnev nad určitou situáciou. Len čo totiž dostane zo seba von pocity hnevu, máme dobrú príležitosť začať ho vychovávať. S hnevom nám prináša seba samého. Usmerňujeme ho však až vtedy, keď sa obaja upokojíme a znova navodíme dobrú náladu. Sadneme si spolu a urobíme tri veci:
1. Dáme najavo, že ho neplánujeme odsudzovať. K výchove patrí dať dieťaťu najavo, že ho prijímame ako osobnosť a vždy chceme vedieť, ako sa cíti.
2. Pochváľme dieťa za to, čo urobilo správne. Napr.: „Super, že si si nevylial zlosť na malom bračekovi.“ Alebo: „Dobre, že si netĺkol päsťami do steny.“
3. Pomôžeme mu vystúpiť vyššie po rebríčku hnevu – t. j. posunieme ho bližšie k pozitívnejšiemu mysleniu a riešeniu situácie, a to tak, že nebudeme zakazovať vetami typu: „Už nikdy mi toto nehovor!“, ale: „Janko, prosím ťa, oddnes mi takto nehovor, dobre?“ Toto nezaručuje, že svoju nadávku už nikdy nezopakuje, ale zaručuje to, že až dospeje, raz tento krok urobí.

 

   Autori v knihe Deti a 5 jazykov lásky uvádzajú takzvaný rebríček hnevu, pomocou ktorého pomáhajú rodičom pochopiť celkový proces hnevu. Je dôležité postupovať po jednotlivých etapách od negatívneho po pozitívny bod a vždy začať od toho bodu v rebríčku hnevu, v ktorom sa práve nachádzate.

   Tabuľka od autorov knihy je rozsiahla a obsahuje podrobný popis správania v jednotlivých etapách, a tak sme uviedli len krátky príklad.

Negatívny

Prevažne negatívny

Pozitívny a negatívny

Pozitívny

Pasívno-agresívne správanie

Hádzanie predmetov

Urážlivá reč

Logické myslenie a hľadanie riešenia

 

Čo konkrétne máme robiť? Ako si s hnevom poradíme?
   Vaším cieľom je naučiť dieťa správne zaobchádzať s hnevom skôr, než dosiahne 18 rokov.
   S výchovou, ako zaobchádzať s hnevom, môžete začať už vtedy, keď sú deti veľmi malé, aj keď schopnosť zvládnuť hnev aspoň s určitou mierou zrelosti od nich môžete očakávať najskôr vo veku 6 až 7 rokov.
   Deti milujú príbehy a rozhovory, a tak si spolu môžete vytvoriť každodenný rituál pred spaním. Ak dieťa počas dňa zažilo pocit sklamania a hnevu, vymyslite príbeh o zvieratku, ktorému sa prihodilo niečo podobné so šťastným koncom, a vytvoríte tak dieťaťu priestor na to, aby znova prežilo a spracovalo svoje emócie, a tak mu umožníte, aby si s nimi poradilo.
   Fyzicky náročné pohybové aktivity môžu pomôcť dospievajúcim uspokojiť ich túžbu po vzrušení a nebezpečenstve. Prejsť touto fázou môžu pomôcť aj skupinové alebo individuálne športy, napr. lanové dráhy, diaľkové cyklistické túry, možno stačí i beh po schodoch atď.

 

   M. Stiefenhofer, v publikácii 55 rád..., keď je dieťa zlostné (vydal Belimex Bratislava 2002), radí:
   1.) Dotyk: vziať zlostné dieťa za ruku alebo do náručia. Tým mu ukážeme prijatie i napriek neprístojnému správaniu.
   2.) Zachovanie pokoja: nedajme sa vyprovokovať, nekričme naň, snažme sa pochopiť jeho zlosť, pokojným hlasom sa ho spýtajme, čo ho nazlostilo.
   3.) Z kola von: pokojne prikážme dieťaťu, aby vyšlo z miestnosti alebo ho sami zaveďme do inej izby a tam nechajme 2-5 minút. Potom mu povedzme, že sa nám jeho správanie nepáčilo, no máme ho radi a až sa upokojí, môže sa vrátiť a porozprávať nám, čo ho rozčúlilo.
   4.) Hltač zaúch: vytvorme si boxovací vak – do plátenného vreca napchajme lístie alebo skrkvané papiere, zavesme ho v izbe či na strom a v čase hnevu doň môže dieťa udierať, čím sa vyventiluje.
   5.) Maľovať zlosť: na hárok papiera ležiaci na tvrdej podložke môže dieťa maľovať farebnými fixkami svoje pocity. Farby si môžeme aj pomenovať, napr. zlostná červená, jedovatá zelená, kričiaca žltá... O obrázku sa neskôr môžeme aj pozhovárať.
   6.) Prechádzka plná predstáv: so starším dieťaťom vstúpme do sveta fantázie. Nech zavrie oči a predstavuje si, ako čvirikajú vtáci, všetko vonia, je zelené, je teplo. Ono samo potom pridáva svoje sny – dovoľme mu vysnívať si cestu, čo si zoberie so sebou, ako sa pripravuje... a potom na ňu aj s ním choďme. Ak sa týmto upokojí, nech porozmýšľa, čo ho predtým nazúrilo.
   7.) Slovník nadávok: zahromženie si býva niekedy zábavné. Vtipná nadávka dieťa často rozosmeje. Vymyslime zopár neurážlivých nadávok, napr. slepý krtko, nevyspatý pes, bastriguľa, hluchý peň, ty mrkva, ty skriňa strapatá, ozembuch... Nech objekt hnevu nazve niektorou svojou nadávkou.
   8.) Symboly zlosti: z tvrdého papiera vystrihneme blesky, šedé mraky, sršiace iskry, dieťa ich vymaľuje farbami. Keď naň príde hnev, privedieme ho k týmto symbolom a vyzveme ho, nech nám ukáže na jeden, ako veľmi sa zlostí. Potom je aj prístupnejšie pomenovať dôvody.
   9.) Hodiny zlosti: s väčším dieťaťom vyrobíme z papiera hodiny s ručičkami a ciferník farebne rozdelíme na časti ako som znechutený, nie sú so mnou žarty, nechce sa mi o tom hovoriť, som napálený, zúrim. V stave hnevu nám pomocou ručičiek ukáže, ktorá zlosť sa ho práve týka.
   10.) Raketa: namiesto kričania a besnenia nech nám dieťa predvedie, ako štartuje raketa. Spočiatku nech bubnuje prstami po stole jemne, zosilňuje, pridá tlesknutie dlaňami, tichý dupot nohami, silnejší, až vyskočí a obehne okolo stola. Alebo ho pošlime obehnúť záhradu či behať po schodoch.
   11.) Vykričať zlosť: vezmime dieťa do ticha – pivnica, záchod, komora, záhrada a tam ho necháme vykričať. Voľným priechodom hnevu sa mu uľaví.
   12.) Balónik prásk: majme doma poruke balóny. Nafúknime ho a nech ho praská, prípadne doň kope, búcha. Obyčajne stačí ozaj len jeden a dieťa je v pohode.
   13.) Odovzdane vyčkať: sú situácie, keď nepomáha nič – vtedy nič nesľubujme, nekričme, zostaňme ticho a nereagujme vôbec!

 

   Ak pocítite, že obrovská vlna hnevu ovláda aj vás, skúste si spomenúť na jedného otecka, ktorý si vo chvíli synovho hnevu sám pre seba opakoval: „Výborne, Dávid, len do toho! Daj zo seba všetok ten hnev von, pretože keď bude vonku, budem ťa mať prečítaného ako knižku.“ Samozrejme, že Dávidovi to jeho otec nikdy nahlas nepovedal.

 

   V rozumnom zvládaní hnevu vašich detí vám teda zo srdca držíme palce, keďže táto ťažká úloha vyžaduje veľa trpezlivosti a múdrosti. Výsledky čakania za to rozhodne stoja.

GabCa a Alena Ješková