Moje túžby – tvoje túžby

   Stalo sa mi to pred 5 rokmi. Zbalila som potrebné veci z bytu, dala výpoveď v práci, rozlúčila sa s milovanými a odsťahovala zo Slovenska. S množstvom otázok som nasadla na vlak. V konečnej stanici ma čakal pol roka v zahraničí pracujúci manžel. Dostal tam prácu a neskôr sme usúdili, že bude lepšie vidieť sa častejšie ako len cez víkendy. Presťahovali sme sa.
   Sledujem podobné konanie žien, ktoré nasledujú svojich manželov, pomerne často. Len v mojom okolí je nás viacero, ktoré sme sa rozhodli dobrovoľne vzdať svojej práce. Vyhovovala nám, celkom pekne sme zarábali a mali sme ju rady. Scenár sa opakoval: zbalili sme sa a nasledovali našich manželov či partnerov do zahraničia. Oni totiž dostali zaujímavú pracovnú ponuku, takú je škoda nevyužiť. Dvakrát za život sa taká nenaskytne, je to výzva... Raz, dvakrát, ale aj viackrát. Od Anglicka cez Česko, jedna až za oceán, iná za Stredozemné more, každá sme sa sťahovali inam. Boli sme mladé, plné elánu, bez detí a toto dobrodružstvo nám pripadalo ako úžasná výzva. Šlo to oveľa ľahšie ako teraz, po piatich rokoch. Máme jedno – dve – tri deti. Sme dospelejšie, prekročili sme tridsiatku a smerujeme k štyridsiatke. Upravili sa naše priority a utriasli túžby.

 

   Našim manželom sa darí. Tešíme sa s nimi. Áno, tešíme, lebo vieme, že aj my sme svojím nie malým dielom prispeli k tomu, aby sme im v nových podmienkach vytvorili zázemie.

 

   Podporujeme ich, veď sú v najlepšom veku, keď majú pracovať na svojej kariére. Koniec koncov – sú lepší živitelia. Pracujú v svetoznámych firmách. Na zaujímavých a poniektorí aj vysokých postoch. Fungujú na plný výkon od rána do tmy na zaujímavých projektoch. Pohybujú sa síce vo svete, ktorému my možno celkom nerozumieme, ale podporujeme ich, lebo ich milujeme. Lebo sme sa tak rozhodli. Chceme ich podporovať. Vedome, slobodne a dobrovoľne. Ale kam až? Dokedy? Za akú cenu?
   Naša daň...

 

   Odsťahovať sa a takpovediac spáliť mosty bolo moje slobodné rozhodnutie, definitívne som sa odstrihla od slovenského zamestnávateľa, zanechala som kolegyne a presťahovala sa. Potom som zanechala aj zahraničné kolegyne a usídlila sa v tretej krajine. Fakt som toto chcela? Boli tie rozhodnutia správne? Budem sa mať kam raz vrátiť? Čo moje kolegyne? Veď ani neviem, kde sú... už nemám žiadne kamarátky, s ktorými by sa dalo občas sadnúť na kávu a prebrať novinky, starosti a radosti bežného života. Občas si myslím, že som urobila zle. Potom sa miska váh preváži. Znova vidím v jasnejšom svetle a s odstupom výhody nášho rozhodnutia. Získali sme ako partneri a rodina viac, ako sme mohli stratiť. Aj pochybnosti ma naozaj po čase prestali zožierať. Je predsa logické a mohla som počítať s tým, že sa nebudem mať kam vrátiť pri toľkom striedaní pracovných miest. Že bude ťažšie udržiavať aj keď len sporadický kontakt s bývalou prácou. Že sa pretrhnú kolegiálne (kamarátske) vzťahy. A ak do toho vstúpia deti... je to dvojnásobné. Našťastie existuje internet, s tými najvernejšími kamarátkami sme tak stále v kontakte. Už sa síce nestaráme o fungovanie projektu a jeho zabezpečenie z organizačnej stránky, ale preberáme pokroky našich detí. Veľmi príjemná daň.

 

   Sú aj iné prípady. Všetci manželia nemusia byť zamestnaní v medzinárodnej firme. Čo ak si niekto zmyslí, že bude podnikať? Od ženy čaká, že mu bude robiť asistentku, sekretárku, účtovníčku a aj skladníčku či rozvoz tovaru /materiálu/. Byt či dom sa premení na firemné oddelenie, spoločné priestory doteraz slúžiace ako sušiareň bielizne na zasadačku, rodinné auto na pojazdnú kanceláriu, telefóny na firemnú pracovnú linku. Od rodinných príslušníkov sa akosi očakáva (plné) nasadenie pre otcovu firmu. Kto ho podporí v ťažkých začiatkoch, keď nie rodina? Namiesto pokojných večerov venovaných rozhovorom či rodine sa zrazu všetko scvrkáva na diskutovanie o firme, o peniazoch, plánoch, prevádzke, problémoch, personále a množstve ďalších situácií. Dá sa odmietnuť? Dá sa nepodporiť? Asi ťažko... alebo? Podporíme ho, lebo ho milujeme. Lebo sa tak rozhodol, myslel aj na naše zabezpečenie, musí nás uživiť, nemáme na výber a treba sa obetovať. Vedome, slobodne a dobrovoľne – alebo aspoň skoro. Kam až? Dokedy? Za akú cenu?
   Daň ženy a rodiny...

 

Iná strana
   A čo ak je situácia iná? Čo ak je vo viacerých domácnostiach žena ťahúňom? Nemusí cestovať od rodiny po svete a míňať letiská a hotely. Vplyvom hospodárskej krízy a ďalších náväzných reakcií prišli v uplynulých rokoch o prácu viacerí muži – živitelia rodín. Po čase aj bez vyhliadky na jej získanie. Bez motivácie či chuti ju znova po neúspechoch na prijímacích pohovoroch hľadať. Ostali doma. Každý so svojou situáciou a rodinou. V ženských časopisoch som si v poradniach začala všímať otázky čitateliek, ktoré začínajú byť zúfalé zo vzniknutej situácie. Ich manželia si odmietajú po totálnej rezignácii ďalej hľadať prácu. Zato ony fičia na viacerých „frontoch“. Ráno stíhačka spúšťa štartér: vychystať deti do škôl a rýchlo do práce, podať vždy plný výkon, často aj nadčas. Po práci preraďujú na ďalší plný úväzok – znova deti, školské úlohy, krúžky, rozvozy, večerný kolotoč, občasná návšteva starých rodičov, nepopolievaná záhrada... – frontová línia akoby nemala konca. Po večeroch znova sa nekončiaca práca pre domácnosť alebo vedľajší džob – preklady, pomocné práce... ako ktorej čas a rodinná situácia dovolí. Muž... sedí doma, prepína, lenivie, snaží sa možno aj on, ale jeho snaha neprináša ani len kvet, nieto ešte ovocie... Čo v takej situácii? Žena sa vypne na maximálny výkon, odtŕha si od úst, aby deti a rodina necítili výpadok príjmu. Nervozitu potláča do úzadia, nie je dôležitá. Niet na ňu čas. Nemôže si ju dovoliť. Dôležité je to, aby si jej manžel našiel prácu, nadhadzuje mu loptičky a posúva pracovné ponuky, „browsuje“ po inzerátoch a poskytuje prehľad aj brigád. Muž len mávne rukou, už ho nebaví robiť podradné práce (nie ešte sa o ne uchádzať so stovkou ďalších „chudákov“). Zvykol si, že žena zvládne, keď si na plecia naloží aj jeho podiel. Zisťuje, že sa nemusí vlastne takmer vôbec snažiť a všetko funguje ako doteraz. Je lepšie nechať sa živiť, mať svoje pohodlie, kým je dom – byt prázdny a detváky a manželka majú svoj program či povinnosti. Žena stíha po tom všetkom ešte aj svoje hobby! Ako je to možné? Je to tlakom? Je to silným, často nevyčerpateľným kapitálom pracujúcej matky? Je to „vyhecovaním sa“? Čím viac povinností, tým lepšia a dôkladnejšia organizácia a manažment času? Neviem, sama o tejto situácii často rozmýšľam. Všimla som si ju vo svojom okolí. Ako jemné prútiky, ktoré sa nezlomia v silnom vetre. Pozorujem a neviem si na tieto otázky zodpovedať.
   Daň...

 

   No mnohé ženy sú „len“ doma. Od rána do večera samy s deťmi, lebo manžel je v práci a živí ich. Aj toto je nie vždy motivujúca a radostná situácia. Hlavne v čase chorôb a nekonečných soplíkov... Svojím spôsobom daň.

 

   Výsledkom môjho pozorovania nemá byť znehodnotenie muža či jeho výsmech. Nie je to vôbec o tom, že len my ženy sme tie silné a schopné! NIE! Mnoho mužov dnes odchádza na týždňovky ďaleko od rodiny... mnoho mužov sa fakt snaží. Mnoho mužov sa zaprelo a počas materskej či rodičovskej starostlivosti svojej manželky o deti oni ťahali rodinný rozpočet. Neužili si to skvelé rané detstvo, prvé zúbky, prvé kroky, prvé objatia, prvé slovíčka. Aj oni zaplatili svoju daň.


 
   Neznevažujem muža, ale vzniknutá situácia je pre mňa samu prekvapujúca. Ide o rezignáciu? O mužov v (krízovom?) veku, ktorí sa jednoducho vzdali alebo zleniveli? Došla im para, ako sa hovorí, alebo vyhoreli? Je táto situácia o tom, že žena vyhrabe aj posledné zvyšky síl a motivácie a fičí, aj keby niekto iný na jej mieste dávno mávol rukou, že taká snaha za to nestojí?

 

   Ako sa vyrovanť s takouto situáciou? Ako ju vyriešiť? Napätie v partnerstve je veľmi nepríjemné, ak je rozloženie síl dlhodobo nerovnomerne rozložené a druhá strana to nemá záujem riešiť. Čo s tým? Poznáte aj vy zo svojho okolia takéto isté alebo podobné prípady? Ako si s nimi dotyční poradili? A poradili si vôbec? Posilnila takáto kríza rodinu alebo ju, naopak, oslabila?

 

   Okrem toho platí, čo žena (rodina) – to iná situácia. Jedna sa obetuje pre rodinu s pocitom naplnenia a poslania. Pätnásť rokov nepomýšľa na svoju profesijnú realizáciu. Iná odmieta tráviť s deťmi šesť rokov doma, stačí jej polročná materská starostlivosť a po nej sa znova vracia do práce. Realizuje sa, starostlivosť o deti si vie zorganizovať využitím externých opatrovateliek či rodinných príslušníkov. Iná zarába namiesto manžela a on ju s deťmi nasleduje po svete.

 

   V manželstve (partnerstve) je všetko o diskusii, o kompromise. O vzájomnej podpore v rôznych životných situáciách. Raz sa darí lepšie plniť pracovné túžby mužovi, inokedy dostane zaujímavú pracovnú ponuku žena. Hoci je týchto obrátených situácií pomenej, existujú a sú pre manželov tiež skúškou. Je o sile partnerského priateľstva, o jeho vzájomnej dôvere, ako si s danou situáciou pár či rodina vie a môže poradiť. Niektoré kladú svoje otázky a ťažšie situácie pred Boha, iné sa snažia vyriešiť situáciu samy, prípadne s rodinou. Riešenie určite existuje vždy, možno aj niekoľko variant. Treba len vziať do úvahy aj pocity a túžby nášho partnera či partnerky, aby sa neskôr z potláčaných emócií neozvala frustrácia a pocit „stratených“ rokov a nenaplneného života. Toto by bola najkrutejšia daň.
   Všetkým, ktorí prežívajú takéto obdobie a čas neistoty či otázok, úprimne držím palce.

Andrea Vaňová