Napísali ste nám

Možno sa vám už stalo, že v kostole počas svätej omše niekto „musí“ ísť silou-mocou prvý na prijímanie a možno vás to občas aj vytáča. Lenže človek sa nad tým pozastavuje len dovtedy, kým sa to netýka jeho samého. Tiež sa nerada niekde tlačím ako prvá. Lenže odkedy mi diagnostikovali celiakiu, chtiac-nechtiac musím. Celiatici totiž nesmú jesť nič, čo má pôvod v obilí, a keďže hostie, bežne používané v kostoloch, sú vyrábané z pšeničnej múky, môžu byť pre nás problémom. Preto prijímame buď pod spôsobom vína, alebo dostávame špeciálne hostie pre celiatikov. A aby nedošlo k zámene hostií (hoci sú navonok odlišné, sú väčšie a belšie), po dohode s kňazom chodíme na prijímanie buď na začiatku ako prví alebo úplne poslední. Stretla som sa už s nechápavými pohľadmi ľudí aj s komentármi „To čo má znamenať?“, keď nás išlo takto „separé“ na prijímanie viac. Chápem, že sa to nedostalo ešte do povedomia ľudí, preto by som aspoň takto chcela na to upozorniť a poprosiť ľudí, aby mali pochopenie a neodsudzovali iných, keďže nikdy nevidíme do sŕdc a konania tých druhých...
Elenka

 

Pri jednej adorácii som videla jeden obraz z môjho života, keď môj otec sedel v kuchyni za stolom aj s mojou mamou a rozprávali sa spolu. Môj otec bol lekár, vynikajúci diagnostik, vždy plná čakáreň ľudí. Nikdy nechcel, aby mama išla do roboty. Chcel, aby sa starala o nás, boli sme štyria. Vždy keď prišiel domov z roboty, mama ho čakala s uvareným obedom, spolu si sadli, potom si vypili kávičku a potom už každý išiel za svojimi povinnosťami. Otec chodieval často do hory, bol poľovník a tiež včelár. Tam si oddýchol od všetkého, čo mal v práci. Keď obedoval a boli v kuchyni s mamou, my sme tam nemohli byť, lebo otec jej vždy hovoril o tom, čo prežil v robote, a mama bola jeho bútľavkou, veľmi dobre vedel, že to, čo jej povie, sa nikto iný nedozvie.
   Pri adorácii som sa videla, ako z detskej izby pootvorenými dverami nasávam tú atmosféru jednoty, porozumenia a lásky. Nikdy predtým som si to neuvedomila.
   Môj otec mal pre mňa vždy otvorenú náruč. Aj keď bol už starý a chorý, otvoril svoju náruč so slovami: „Jana moja, vitaj doma.“ Za celý život mi nikdy nič nevyčítal, ani mojim súrodencom. Keď boli problémy s majetkom v rodine, povedal mame: „Len ho nechaj, brata máš len jedného, hádam sa s ním pre majetok nepohádaš. Veď máš všetko, čo potrebuješ, nechaj to tak.“ A naozaj, pre múdrosť môjho otca moja mama nestratila svojho brata, aj keď on sa zachoval bezcharakterne.
   Môj otec bol veriaci, ale ja som ho nevidela na kolenách, len keď môj syn ochorel na rakovinu. Dovtedy nie. Ani nám nikdy nehovoril o Pánu Bohu. Do kostola chodil v nedeľu, vo sviatok s veľkým šomraním, ak išiel.
   Ale jeho život a vzťah k nám deťom bol pre mňa prvou skúsenosťou s Bohom Otcom.
Jana

 

Fandím vám, lebo mnohé oblasti, o ktorých píšete, sú veľmi zaujímavé a potrebné. Prajem Vám veľa úspechov a veľa čitateľov, ale hlavne veľký úžitok z obsahu Vášho časopisu pre všetky čitateľky!

Eva

 

Chem Vám veľmi poďakovať za časopis. Veľmi rada ho čítam, články sú poučné a výstižné. Odporučila som ho aj priateľkám, jednej som aj objednala predplatné na tento rok. Vďaka Pánu Bohu za Vašu nezištnú prácu. Myslím, že mnohým ženám pomáhate. Želám veľa úspechov, energie a čitateliek.

Katarína

 

Miriam sa mi veľmi páči, nachádzam v nej aj seba samu. Držím Vám palce.

Martina

 

Milé moje včeličky usilovné, vďaka za dielo, ktoré pre nás tvoríte. Nech vám Pán odplatí za všetko vaše úsilie. Teším sa na každé nové číslo. S láskou vás pozdravujem a modlitbou vám ďakujem.

Mária