Na slovíčko s tvorom tvorivým

Narodil sa na Mikuláša, no nie je to Mikuláš. Píše, hrá, maľuje a všeličo zaujímavé, veselé a užitočné tvorí. A hrá sa – s písmenami, deťmi... so životom? Že neviete kto? No predsa Daniel Hevier.

 

Kto je teda Daniel Hevier?
- Hm... Bytosť zrodená z lásky mojich rodičov a z Božej milosti. Ale kto som? To nech povedia druhí. Ani do zrkadla sa nepozerám priveľmi často.

 

Ako sa človek stane spisovateľom?
- Tak, že hrá na klavíri, hrá divadlo, kreslí karikatúry, hrá futbal, chodí na diskotéky, fotografuje, pozerá filmy, veľa číta, lebo nemajú doma telku... A najmä, veľmi skoro sa zaľúbi.

 

Ako si sa dostal ty k písaniu? Kedy si začal písať?
- Bolo to na etapy. Keď som mal štyri roky, vymyslel som prvú básničku, keď som bol štvrták, prvú rozprávku, keď som bol maturant, vyšla mi prvá knižka.

 

A aj si pamätáš, koľko kníh si už vydal?
- Hovorím pracovne, že stovku.

 

Píšeš knižky aj pre detského čitateľa. Je ťažšie písať pre dospelých alebo pre deti?
- Momentálne som z detského písania vyrástol, preto sa mi ťažšie píše pre deti. Ľahšie napíšem 400-stranový román ako 4-stranovú rozprávku.

 

A máš rád rozprávky? Aká je tvoja najobľúbenejšia rozprávka?
- Je ich asi tisíc.

 

A ako vnímaš dnešné hypermoderné akčné rozprávky? Prečo, pre koho vznikajú a s akým cieľom? Čo majú v našich deťoch formovať? Alebo už vznikajú bez tejto ambície?
- Ja mám pocit, že dnes už ani veľa rozprávok nevzniká... Ale možno je to iba mojím starnutím.

 

Máš svoju obľúbenú knihu (vlastnú tvorbu), ku ktorej sa rád vraciaš, ktorá je ti obzvlášť blízka?
- Zakaždým je to iná kniha. Radšej si pozerám svoje obrázky a obrazy alebo hrám svoje pesničky. Knihy čítam iba vtedy, keď z nich robím zobrané spisy.

 

A obľúbenú pieseň? Si rád, keď počuješ svoju pieseň napríklad v rádiu?
- Mám rád tie najmenej hrané. Napríklad Koledu z periférie alebo Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár.

 

Napísal si aj knihu „Chcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to…“. Aký je teda tvoj návod na šťastie?
- Jajaj, ešte včera som ho vedel. Kde som ho len zapatrošil...

 

Je Daniel Hevier šťastným človekom?
- Ó, áno!

 

Takže podľa teba je „život ťažký“ – ako sa často hovorí?
- Moja mama hovorievala: „Život je ťažký, jeden z najťažších.“

 

Čo je tvoja životná téma?
- Duša, boj dobra so zlom.

 

Pôsobíš dojmom, že tvojím životným štýlom je tvorivosť... Si tvorivý, považuješ sa za tvorivého?
- Jasnačka – veď som tvor!

 

Načo je ľuďom tvorivosť?
- Keby sme neboli tvoriví, neprežili by sme.

 

A je tvorivosť dôležitá napríklad aj v kresťanstve či pri hľadaní Boha?
- Boh je absolútna tvorivosť, nuž musíme sa aj my usilovať.

 

Nuda a Daniel Hevier – ide to dokopy?
- Nu, da – to znie ako naša školácka ruština. Ale fakt neviem, čo je to nuda. V živote som sa nenudil – a ako rád by som sa!

 

Čo robíš ešte rád okrem písania?
- Čítam, maľujem, hrám, tancujem, spievam, internetujem, počúvam ľudí, chodím peško, kreslím, snívam, spím, jem, umývam riad, samotárčim.

 

Si aj vášnivým čitateľom?
- Ja už nie som čitateľ, ja som knihoholik.

 

Myslíš, že vo všeobecnosti ľudia ešte dnes čítajú knihy? Načo sú vlastne spisovatelia, nebolo už všetko napísané?
- Spisovatelia sú na to, aby mal kto písať knihy. To nevylučuje, že aj spisovateľ je čitateľom. A vôbec nebolo všetko napísané – napríklad tá knižku, ktorú píšem teraz ja, ešte nebola napísaná.

 

Raz si napísal niečo v tom zmysle, že si odporcom novín. Stále nečítaš noviny?

- Noviny nečítam, iba do nich píšem. Noviny sú šíriteľmi zlých správ, sú to papierové hyeny, ktoré otravujú naše životy.

 

A televízia? Pozeráš televíziu, máš na to vôbec čas?
- Málokedy.

 

V jednej poviedke si vymenoval knihy, čo by si si zobral na opustený ostrov. Čo by si si na opustený ostrov určite nezobral?
- Žeby cestovný poriadok?

 

Spomínal si svoje obrazy. Ako si sa dostal k maľovaniu? A čo robíš radšej – píšeš alebo maľuješ?
- Od malička ma zaujímali obrazy, vizuálno. Dlhé roky som si kupoval farby a potom zrazu – asi pred desiatimi rokmi – to so mnou začalo maľovať.

 

A čo rád maľuješ, akým štýlom, témam sa venuješ?
- Najradšej robím kombinovanou technikou, akrylové farby plus všeličo do toho vrátane kávy.

 

Čo si vážiš na ženách? Možno na svojej manželke...
- Milujem, obdivujem, vážim si, ctím si ženy. Moja žena má rozprávkové meno Maruška a celá je taká. Maruškovitá.

 

Ktorú zo žien považuješ za osobnosť – na Slovensku (a celkovo)?
- Je ich veľa. Väčšina z nich je však poznaná iba v okruhu ľudí, s ktorými žijú, pre ktorých pracujú, ktorým pomáhajú. Dnes som napríklad na svätej omši u kapucínov videl po čase pani režisérku Gogálovú, ktorá založila nový domov pre týrané ženy, opustených ľudí, bezdomovcov. Napríklad ju.

 

Témou tohto čísla Miriam je otcovstvo. Aký by mal byť podľa teba ideálny otec?
- Fú. Prosím si ľahšiu otázku. Ideálny pozemský otec je pre mňa svätý Jozef. Ale vieme o ňom niečo viac ako len tých pár zmienok, čo sa o ňom píše v Novom zákone?

 

Aké si mal ty detstvo, aký ste mali vzťah s otcom? Pamätáš si nejakú veselú príhodu s ním?
- Mal som nádherné detstvo. A môj ocko bol úžasný človek. Jedna veselá príhoda dodnes koluje v Prievidzi. Pán Hevier nastúpil do autobusu MHD a chcel si cviknúť lístok. Bola tam však taká tlačenica, že sa nedostal k strojčeku. Keďže musel vystúpiť, vyšiel von s neoznačeným cestovným lístkom. Ale aby nezaťažil svoje svedomie hriechom nepoctivosti, počkal si na ďalší spoj, vbehol dnu, cvikol si lístok a vzápätí vystúpil. Takúto školu som ja dostal od svojho otca.

 

Načo sú deťom rodičia?
- Aby sa mohli narodiť na svet a aby sa mohli narodiť pre nebo.

 

Je Boh tvoj otec?
- Akože! A nielen otec, ale aj ocko, otecko, tatík, fotrík, môj milovaný stvoriteľ.

 

Raz si napísal, že sa chystáš prečítať postupne celú Bibliu. Ako to dopadlo?
- Čítam a tento rok to bude ešte intenzívnejšie.

 

A tiež som počula, že sa máš podieľať na slovenskom preklade piesní z Taizé. Máš nejaký osobný vzťah k Taizé?
- Boh ma spojil so vzácnym človekom, pátrom Vlastom Dufkom. No a kto je v jeho dosahu, ten hudbe ťažko unikne.

 

Tak nech ťa, Dano, Boh spája len so samými skvelými ľuďmi a nech sa ti aj písmenká, noty a farby naďalej veselo spájajú! 

Jana Májeková