Memento mori

Reportáž

   „Vyspelosť spoločnosti sa meria tým, ako sa postará o svojich najslabších jedincov,“ povedal predseda občianskeho združenia Hospic sv. Jána N. Neumanna Mgr. Robert Huneš pri príležitosti slávnostného otvorenia zdravotníckeho zariadenia v Prachaticich (Južné Česko), dnes jeho riaditeľ.

 

   Zomierala mi mamička. Lekárka, ktorá 7 rokov sledovala vývoj jej choroby a udržiavala jej stav podávaním krvných zložiek a liekov, ju po prepuknutí zápalu pľúc odmietla hospitalizovať, lebo je vraj už v terminálnom štádiu, načo teda? A navyše údajne nemali voľné lôžko. Zostala ležať v inom meste na úplne inom oddelení, než zodpovedalo jej diagnóze. Vedeli sme, že ju tam nebudú môcť držať dlhý čas. Začala som sa zháňať po náhradných riešeniach. Sprevádzali ma nespočetné myšlienky a otázky: Kde má dožiť neliečiteľne chorý človek? Je v našej spoločnosti preňho ešte miesto? Máme si ju nechať doma a dívať sa na agóniu zomierania? Netreba zomierať pod lekárskym dohľadom? Hlava mi išla prasknúť. Srdce sa hnevalo na naše zdravotníctvo a konkrétnych ľudí v ňom, myseľ sa snažila rýchlo im radšej odpúšťať. A prsty klikali do mobilu a po internete. Nevedela som, že existujú hospice. Situácia bola akútna. Keď už bolo po všetkom – mamička statočne dobojovala doma, v mojej prítomnosti, dostala som e-mailom od kolegu päť ďakovných listov rodinných príslušníkov adresovaných jednému zo 14 českých hospicov.

 

   Jeden si tu dovolím uviesť v origináli:
   Milý pane řediteli, Vaším prostřednictvím bych tímto chtěl poděkovat všem v hospici za tu neuvěřitelnou péči, kterou jste mamince poskytovali. Vážím si samozřejmě standardu pokojů a vší pečovatelské technické výbavy, která si nic nezadá se standardem u nás ve Švédsku. Byl jsem nadšen možností z pokoje volat videohovory s drahými v dálce přes internet – v tom jste zřejmě mezi světovou špičkou. To nejdůležitější je atmosféra něžné lásky a úcty k nemocným, která u vás panuje. Váš přijímající lékař byl prý ten, který se mamince nejvíce věnoval ze všech lékařů, které kdy poznala. Ta láskyplná atmosféra proniká do všeho jednání, od klepání při vstupu na pokoje, přes s úsměvem a ochotně poskytovanou pomoc při nejintimnějších úkonech až k duševní a duchovní podpoře v těžkých chvílích. U vás jsou tak hodní lidé, že jsem někdy skoro věřil, že jsem potkal anděla Páně. Váš, v Čechách stále bohužel ještě neobvyklý, postoj k pacientům, vystihuje citát mé maminky první den u vás: „Já se jen bojím, že je to sen, já se bojím, že se probudím a budu zase v nemocnici.“ (prof. Dr. P. D., syn pacientky žijúci vo Švédsku)

 

Poslanie inštitúcie hospic
   Dnes už viem, kde pôsobia hospice. A viem aj to, že hospic nie je liečebňou dlhodobo chorých, nie je domovom dôchodcov ani nemocnicou, ani sanatóriom. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ho definuje ako „aktívnu komplexnú starostlivosť o pacientov, ktorých ochorenie už nereaguje na liečbu. Ide o kontrolu bolesti a ďalších symptómov, psychologických, sociálnych a duchovných ťažkostí. Cieľom je dosiahnutie najlepšej možnej kvality života pacientov a ich rodín“. Zakladateľka hos-picového hnutia v ČR MUDr. Marie Svatošová uvádza, že hospic je „umění doprovázet“. „V hospici dávame prichádzajúcim tri sľuby: že nebudú trpieť neznesiteľnou bolesťou, za každých okolností zostane zachovaná ich ľudská dôstojnosť a v posledných chvíľach nezostanú osamostení,“ tvrdí riaditeľ Huneš. „Ideálom je, aby človek odišiel do večnosti bez bolesti fyzickej, psychickej, sociálnej i duchovnej a s vďačnosťou za život, ktorý mu bol daný. To nie je málo. Ak sa toto darí, ak zažívame veľké prejavy prejavy vďaky ako od pacientov, tak od ich príbuzných, potom máme kvalitné palivo do motora našej práce. Hospic je miestom radosti! Miestom, kde obvykle všetko prebieha bezbolestnejšie, krajšie a ľahšie, než sa očakávalo. Veľa sa tu i nasmejeme. Iste, niekedy sa i plače – ale nie sú to slzy radosti, ak sa spolu uzmieri dcéra s matkou, keď sa predtým 20 rokov nezhovárali?“

 

Relatívnosť mladosti a sily
   Dnes sme zaťažení na výkon. Vyhrávajú mladí, schopní a silní. Ale žijú medzi nami aj slabší, chorí, postihnutí a zomierajú tiež veľmi mladí. A to z minúty na minútu. Ako jeden môj 25-ročný žiak. Aj on mal plány na zajtrajší deň, na ďalších možno 30 rokov života. A už tu nie je. Bohu vďaka však, on je. On niekde predsa len je. Ale kým sa preplavíme na ten pokojný bezbolestný breh, možno budeme odkázaní na poslednú starostlivosť cudzích ľudí. Kiežby sme sa dostali k tým láskavým.

 

Kde je práca poslaním
   „Práca v hospici je radostná, napĺňajúca, zaujímavá a mňa osobne veľmi obohacuje. Som tiež vďačná, že náš kolektív je plný bezchybných ľudí, ktorých si veľmi vážim a mám ich rada. Myslím, že práve pekné medziľudské vzťahy, či už na pracovisku, alebo kdekoľvek inde, sú základnou obranou proti syndrómu vyhorenia,“ vyznala zdravotná sestra Helena Eichlerová, mama 3 detí, pracujúca v hospici tri roky po 8-ročnej materskej.
   Podľa slov riaditeľa Huneša hospice majú budúcnosť. „Sú neodmysliteľnou súčasťou civilizovaného západného sveta. A potom, sú to domy vybudované na skale…“ Povahou práce priťahujú dobrovoľníkov i profesionálov, ktorých motivuje podľa slov riaditeľa Huneša „dobrota a túžba pomáhať“. Pracovníci hovoria, že pacienti najviac oceňujú a zároveň aj očakávajú láskavosť, úsmev, ochotu, pokoj, nehu a domáce prostredie. „A humor, myslím, že toho nie je nikdy dosť a je dôležitý. Aby vzťahy nezovšedneli,“ hovorí pani Helena. Opísala nám jeden taký zážitok:
   „Idem s nočnými liekmi do izby č. 310. V domnení, že tam nájdem pána B. A hľa, aký to div! Z lôžka pána B. spokojne vykukuje pani F. Pán B. je asi na toalete, preblesne mi hlavou, že som tu 14 dní nebola, asi pána B. presťahovali a on si pomýlil WC? Cúvnem tri kroky a čítam ceduľku s menom. No nie, toto je skutočne izba pána B.! Idem teda ďalej, nielen ja, ale aj pán B. práve vychádza z kúpeľne, je prekvapený. Na lôžku pána B. si stále hovie pani F. Vysvetľujeme jej spoločne, že si asi pomýlila izbu. Panej sa však z vyhriateho hniezdočka očividne nechce. Pán B. začína byť nervózny a keď pani opúšťa pokoj, komentuje situáciu: ,To som rád, že tá … je už preč, nejako sa jej odtiaľto nechcelo! Ešteže som si na ňu neľahol.‘ Ja zatiaľ utekám za pani F. na chodbu a vediem ju do izby č. 311, kde býva, a tam vidím pani H. Tá si totiž tiež pomýlila izbu aj lôžko. A takýchto vtipných príhod máme u nás v hospici neúrekom.“

 

   Toto všetko sleduje tím lekárov, sestier, ošetrovateľov, pastoračných asistentov, sociálnych pracovníčok, stážistov a ďalších dobrovoľníkov pracujúcich na zmeny s nepretržitou prevádzkou. K celkovému počtu 40 zamestnancov patrí aj administratíva a technicko-hospodárski pracovníci.

 

Z histórie a prevádzky hospicu
   Hospic má kapacitu 30 lôžok a sídli v budove, ktorú štát v roku 1989 vrátil jej pôvodnému vlastníkovi – Kongregácii sestier sv. Karola Boromejského. S cieľom zriadenia hospicu bolo založené aj občianske združenie, ktoré dostalo názov podľa muža narodeného v tomto dome – sv. Jána Nepomuka Neumanna. V rokoch 2004/2005 na-sledovala rozsiahla rekonštrukcia a prístavba, aby sa dňa 1. 11. 2005 mohla spustiť prvá prevádzka. Financovať ju vedeniu a pacientom pomáhajú zdravotné poisťovne. Tie pokrývajú približne 50 – 60 % prevádzkových nákladov. „V ostatných záležitostiach nezdravotného charakteru (duchovná starostlivosť, sociálna starostlivosť, nadštandardné vybavenie, starostlivosť o rodinných príslušníkov pacienta, o pozostalých atď.) sme odkázaní na neisté zdroje – nenárokové dotácie z rezortu ministerstva práce a sociálnych vecí, granty a dary tých, ktorí majú srdce na pravom mieste.“
   Riaditeľ sám sa cíti ako „servisman“ pre svojich podriadených, samozrejme, okrem bežných administratívnych a štatutárnych činností. „Keď som nastupoval na toto miesto, tak som si bral inšpiráciu z jedného starého indiánskeho príslovia, ktoré hovorí: Vezmi si poučenie od stromu. Ten znáša páľavu slnka, aby ostatným prinášal svieži tieň. Do práce chodím veľmi rád. Mám okolo seba partiu skvelých ľudí, ktorí vytvárajú ostrovček pozitívnej deviácie v dnešnom svete. A takéto ostrovy sa neopúšťajú.“ Hoci priznáva, že práca je to nielen krásna a zmysluplná, ale i náročná. Trápi ho fakt, že zatiaľ k nim do hospicu môžu prijímať len indikovaných pacientov v terminálnom štádiu onkologického ochorenia, ak nie je možná starostlivosť o nich v domácom prostredí. Jeho túžba a plány do budúcnosti idú však ďalej. Uvedomuje si najmä potrebu poskytnutia útočišťa pre pacientov s Alzheimerovou chorobou, ktorých stále pribúda. „Už máme hotový projekt aj pripravenú lokalitu. Od cieľa nás delí len nejakých 40 miliónov českých korún. V tejto súvislosti žiadame o dotácie z prostriedkov EÚ. Možno to vyjde.“ Ale našťastie aspoň pre pacientov, pre ktorých je hospic primárne určený, majú dostatok kapacít. Verejnosť si vraj bežne myslí, že žiadostí o prijatie je oveľa viac než možností skutočne ich prijať. „Pravda však je, nielen v našom, ale aj v iných českých hospicoch, že vyhovieme takpovediac každému indikovanému záujemcovi, ba hospice dokonca často disponujú radom voľných lôžok. Dôvodom sú predsudky, strach, nevedomosť i nedôvera medzi laickou a odbornou zdravotníckou verejnosťou. A preto považujú za dôležité premeniť vzťah verejnosti k hospicovej tematike, ku smrti, k umieraniu. Bol by som rád, aby sa tento odbor začal ucelene vyučovať na vysokých školách zdravotníckeho a sociálneho smeru. Prvé kroky sme už urobili, ale nechcem predbiehať...“

 

Spolupráca s rodinnými príslušníkmi
   Okrem pomoci zomierajúcim sa personál venuje aj členom rodiny, ktorí chodia svojich blízkych navštevovať. Tí majú umožnený 24-hodinový vstup na oddelenie, dokonca im vedia poskytnúť na noc aj lôžko. „Táto starostlivosť je neoddeliteľnou súčasťou našej práce. Okrem psychologickej podpory či sociálneho poradenstva organizujeme niekoľkokrát do roka takzvané spomienkové stretnutia (stretnutia pozostalých). Ak si príbuzní neprajú ďalší kontakt, naša aktívna činnosť voči nim sa končí rok po úmrtí pacienta.“

 

Smrť nie je tabu
   Kto si rád pripúšťa myšlienku vlastného konca? Ani nechceme vopred vedieť, či sa raz tiež nedostaneme do hospicu, veď z neho predsa nikto neodchádza živý. Ale tu ani personál, ani samotní spolupacienti nie sú uchránení pred „živou“ a stále viditeľnou realitou smrti. Každý z nich si ju a seba pri nej už aspoň raz predstavil, aj pán riaditeľ. „Nikto z nás nie je nesmrteľný. Odmietnuť si pripustiť túto myšlienku je určitá forma klamstva. A ktoré klamstvo vo svete tvorilo dlhodobo dobré dielo? Viete, naša skúsenosť ukazuje, že umieranie môže byť ľahšie a krajšie, než sú o ňom ,bežnéʻ predstavy v spoločnosti.“ A tak som i ja začala aspoň raz do týždňa v tichu a samote premýšľať nad hodnotou života a pripomínať si existenciu smrti. Skúmam pri tom svoje srdce, či je pripravené, či s ňou ráta. Ktosi sa ma už spýtal, či to nie je morbídne. Ja mu na to, že práve naopak, lebo odvtedy prežívam oveľa viac radosti. A zmenil sa mi pohľad úplne na všetko.

Alena Ješková
Viac informácií nájdete na: www.hospicpt.cz. Dva skutočné príbehy z hospisu v Prachaticiach nájdete v našej Čitárni na: www.miriam.sk – Z dopisu pozůstalého a Lidé z hospice.

Mužská misia

Fejtón

    „Pôjdeme kosiť farskú záhradu,“ prekvapil ma v sobotu ráno môj manžel odpoveďou na otázku, aký si urobíme program. Vidina víkendu stráveného v kruhu rodiny sa začala povážlivo rozplývať.
   „Počkaj, ako to – pôjdeme?“ V duchu som sa už videla pri obsluhe motorovej kosačky. Keďže mám problém poradiť si doma aj s kuchynským mixérom, pôsobila na mňa táto predstava obzvlášť bizarne. Môj drahý, našťastie, rozptýlil moje obavy.
   „Sme dohodnutí s Ľubom a Dinom a vezmem so sebou aj Mareka.“
   Poplašný zvonček v mojej hlave sa rozdrnčal po druhýkrát. Ľubo, Dino – O. K. Chlapi po tridsiatke, otcovia rodín, v kolónke „kosenie“ spôsobilí. Ale pri predstave môjho sotva dvojročného Marečka, ktorý sa na vratkých nožičkách motá medzi tými tromi ručiacimi zvermi (rozumej kosačkami), prípadne bez dozoru ochutnáva jedovaté bobule z okrasných kríkov v záhrade, som vyrazila do útoku.
   „Tak to ani náhodou! Marek bude pekne doma! Ešte by si pri tej kosačke nejako ublížil. Zlatko,“ obrátila som sa k synčekovi, „ty teraz zostaneš pekne s mamičkou.“
   Slovné spojenie „zostaneš s mamičkou“ tentoraz nefungovalo so želaným efektom. Môj syn chce zostať s mamičkou, keď ona žehlí pri zapnutej telke (rozumej relaxuje) a on musí ísť výnimočne spať s ockom. Namiesto toho som v jeho detských očkách zazrela známy svit. Objavuje sa v nich vždy, keď zbadá niečo, čo súvisí s technikou, elektrinou, čo poprípade vrčí a býva navyše zakázané. Napríklad elektrická zástrčka bez záslepky. Naštartované auto. Vysávač. Cirkulárka.
   „Ko-sač-ka,“ zhypnotizovane vyslovilo moje dieťa.
   „Ko-sač-ka,“ pridalo na in-tenzite hlasu.
   „Ko-sač-kááá,“ zarevalo, aby rozptýlilo všetky moje prípadné námietky.
   „Je to jasné,“ skonštatoval lakonicky môj manžel, „ideme.“
   Ostala som bezradne stáť vo svojej útulnej kuchyni. Ako archetyp všetkých opustených matiek, ktorých synovia odišli dobyť svet. Plaviť sa cez oceány. Vyletieť do kozmu. Dosiahnuť severný pól. Tak ako sa už odpradávna ľudstvo delí na lovcov a zberačov. Oni odišli loviť svojho mamuta. Ja som ten zberač. Mám v kochlíku bazalku a pažítku. Tie si môžem zbierať a hodiť im ich do polievky. Oni sa vrátia s veľkou slávou. Víťazi. Zjedia tú polievku. A potom hor’ sa zase do boja.
   Zazvonil zvonček. Letím otvoriť, hádam sa nestal dáky úraz. Vo dverách stoja moji dvaja chlapi, na tvári sprisahanecký výraz. Prišli ešte po vŕtačku. Ocko po tú naozajstnú a Marek po tú na baterky zo súpravy „Bořek-stavitel“. Čelá lesklé od potu, rukávy vysúkané.
   „Mareček,“ vrhla som sa ratolesti okolo krku, „nie si unavený?“ Odtisol ma malou rúčkou. „Teraz ma nechaj, mama. Mám svoju misiu.“
   V duchu som si vybavila reklamu na české pivo. Všade samí správni chlapi. Majstri. Nikde miesta pre slabú ženu.
   Dvere sa znovu zatvorili. Idem hádam dovariť tú polievku, kým sa vrátia. Chlapček pôjde poobede spinkať. Pri zaspávaní mu ocko až tak chýbať nebude. Na chvíľu bude opäť dôležité „zostať s mamičkou“.

Zdenka Šujanová

Za pamiatkami UNESCO

2. časť

   V prvej časti nášho seriálu sme si povedali, čo vlastne UNESCO je, ktoré pamiatky na Slovensku patria do Zoznamu svetového dedičstva a predstavili sme si drevené kostolíky na východnom Slovensku. A na východe ešte chvíľku ostaneme.

 

   Viete, ktoré mesto má vo svojom erbe, nachádzajúcom sa v rukách anjela, dve halapartne, korunu, zlatú ľaliu a červeno-strieborné pruhy? A viete, ktorému mestu na Slovensku sa hovorí najgotickejšie? A viete, ktoré mesto ležalo na významnej obchodnej ceste medzi Čiernym a Baltským morom? A viete, ktoré mesto má centrum spolu so židovským suburbiom zapísané od roku 2000 v Zozname svetového dedičstva UNESCO?


   Odpoveď je krátka a jednoduchá. Bardejov. Ak ste to však nevedeli, nezúfajte, nedávno som to netušila ani ja, a to si vlastne hovorím dobrá Slovenka...
   Bardejov sa mi vždy zdal (z Bratislavy) veľmi ďaleko a vlastne stále sa mi zdá, hoci sú aj vzdialenejšie (východnejšie) destinácie v rámci Slovenska. Veď uznajte, cesta trvajúca v priemere 8-9 hodín, a to aj bez prestupov... Preto som bola veľmi rada, keď sa mi tam, síce na tretíkrát, podarilo dostať.
   Mesto leží v hornatej časti severovýchodného Slovenska, medzi pohoriami Busov, Čergov a Ondavská vrchovina a stalo sa centrom horného Šariša. Bardejov má veľa zaujímavostí z histórie i zo súčasnosti, no dôvodom, prečo o ňom teraz píšem, je historické jadro spolu s komplexom stavieb židovského suburbia, ktoré sa v roku 2000 stali štvrtou slovenskou lokalitou na Zozname svetového dedičstva UNESCO.
   Historické jadro mesta tvorí Radničné námestie (v minulosti slúžiace ako trhové námestie) obdĺžnikového tvaru, ktoré obkolesuje 46 poschodových meštianskych domov v renesančnom a barokovom slohu. Domčeky sú v súčasnosti všetky pekne opravené – biele, žlté, červené, zelené, modré, s rôznymi maľbami a ornamentmi – je na ne naozaj utešený pohľad.
   Uprostred námestia tróni Mestská radnica. Je to goticko-renesančná stavba, v ktorej sa kedysi schádzala mestská rada a obchodníci, dnes je v nej umiestnené Šarišské múzeum. Vidieť tu môžeme rôzne dokumenty z histórie mesta, plastiky, maľby, epitafy, zdobené dvere či stropy. Zvonku upútajú kamenné plastiky zobrazujúce všetky cechy v meste, ktoré sú umiestnené po obvode budovy.
   Dominantou námestia, ale i mesta samotného, je Bazilika minor sv. Egídia. Hoci zvonku pôsobí pomerne skromne, už na prvý pohľad ma zaujala; a možno práve svojou jednoduchosťou, ale tiež vysokými štíhlymi oknami a vežou. Vnútri gotickej trojloďovej baziliky sa nachádzajú naozajstné skvosty – okrem hlavného oltára tu nachádzame 11 gotických krídlových oltárov so sochami Krista, Panny Márie a rôznych svätých. Veľmi impozantne tiež pôsobí Kalvária – súsošie ukrižovaného s lotrami, Pannou Máriou a so sv. Jánom – na tráme vysoko nad zemou. Chrám bol povýšený na Baziliku minor v roku 2001 pápežom Jánom Pavlom II. Vrelo odporúčam navštíviť aj vežu kostola, z ktorej je krásny výhľad na námestie, ale aj na celé mesto a okolie. Aha, a aby som nezabudla opäť upozorniť, v chráme sa vyberá vstupné, ktoré však slúži ako dar na jeho opravu.
   Súčasťou pamiatky UNESCO je aj areál tzv. židovského suburbia, ktoré sa nachádza za hradbami mesta. Pozostáva zo Starej synagógy, školy a rituálnych kúpeľov. Tieto som už však nestihla navštíviť, ako ani mestské hradby (so zachovanými 12 baštami), ktoré patria k najzachovalejším a najdokonalejším opevneniam miest v Európe. Škoda. Nuž ale aspoň mám dôvod sa sem vrátiť...

Jana Májeková
(Veľa zaujímavého sa dozviete aj na www.bardejov.sk.)

Básne

Getsemani

Nikdy nevieš, čo sa stane
za pár hodín, počas noci.
A myslíš si odhodlane:
Drahý Pane,
hoci sa aj tvoje stádo celé nechá rozohnať,
tak predsa ja – tvoja Skala
zostanem tu stáť.

 

Nikdy nevieš, čo sa stane
počas jednej noci
z tvojich prianí, odhodlaní...
Zo Skaly je Prach.
A ty ráno na svitaní
ledva stojíš na nohách.

 

Nikdy nevieš, čo sa možno práve tejto noci udeje.
Dnes už nie tak odhodlane,
ale predsa
zbieraš zvyšky nádeje.
Spínaš ruky.
Mäkne skala.
O modlitbu pokúša sa
viera malá:
Počas tmavej noci
buď mi na pomoci...

 

Zdenka Šujanová

 

 

otec

otec ako správny otec
mi ukázal všetko

 

ako sa opravuje defekt na duši
ako sa zadržiava dych pod vodou
ako sa orezávajú stromy
ako sa hnevá
ako sa hrá na trúbku
a na konci
keď už vedel že beží posledná lekcia
ukázal mi ako sa umiera

 

Daniel Hevier