Otec a dcéra

   Zdá sa, akoby sa od polovice minulého storočia otec postupne vytrácal z rodiny. Súviselo to s vojnou a so stratou úcty voči autoritám ako takým, čo spôsobilo, že rola muža vo výchove bola postupne „zabúdaná“. Situácia sa v poslednom čase mení, otec ako pozitívny hrdina a zodpovedný rodič sa začína vracať do filmov aj do tém literatúry. Rastie snaha mužov o právo vplývať na svoje deti. Veľa manželstiev je rozvedených, deti najčastejšie vyrastajú iba s matkami. Na druhej strane, ak v rodine sú otcovia, z finančných dôvodov majú málo času na výchovu svojich detí. Predsa však cítiť, akoby sa z viacerých strán obnovovalo otcovstvo aj záujem mužov o správne plnenie svojej roly v rodine.
   Otec nemusí byť dokonalý a okrem nebeského ani žiaden nie je, ale môže si svoju rolu plniť lepšie a horšie, môže v niektorej oblasti svoju dcéru požehnať a v inej nie... Keby sme zhrnuli celý vplyv otca na život dcéry, objavujeme jeho „stopy“ v kľúčových prvkoch jej psychickej zrelosti – postoji k práci, zábave a sexualite. Alebo inak, to, nakoľko sa žena cíti schopná zastať si svoje miesto v tomto svete a nakoľko sa cíti ženou, je v podstatnej miere ovplyvnené tým, ako sa k nej správal jej otec.
   Obaja rodičia sú prvými vzormi a postupne sa k nim pridávajú ďalší ľudia, ktorí ovplyvňujú naše životy, oni môžu nahradiť a doplniť to, čoho sa nám od rodičov nedostalo. Vplyv rodičov však zostáva zásadný. Nemožno od seba oddeliť vplyv otca a matky, predsa však sa v určitých oblastiach odlišujú.
   Otcovská láska sa líši od materinskej. Matkina láska k dcére býva bezpodmienečná a poskytuje celkový pocit bezpečia. Otcovská láska ja často odmenou za výkon, čo v dcére vyvoláva pocit, že si túto lásku musí zaslúžiť. Prejavenie mužskej lásky je často ťažšie, pretože mnohí otcovia nevedia prejaviť svoje city dcéram priamo. Matka často musí nevyjadrovanú otcovskú lásku deťom prekladať do slov. Matkina láska je aj o slovách, otcova láska často býva hlavne o skutkoch. Dcéra, ktorá má to šťastie, že jej otec dokáže vyjadrovať svoje hlboké city, dostala cenný dar, jej život je veľmi obohatený a má krásne spomienky na otca.
   Otec vytvára vo svojich deťoch vzor, ako budú pristupovať k autorite, svojim budúcim šéfom aj formálnym autoritám štátu či cirkvi. Spomienka na otca, ak je príliš silná, sa stáva určujúcou viac než neskôr skutočný človek v autorite, s ktorým sa stretávame. Ak bol otec napríklad dominantný, príliš prísny, tak aj skutočne mierneho a citlivého zamestnávateľa či učiteľa môžeme vnímať ako prísneho kritika, ktorý ovládal náš život v detstve a mladosti.
   Otec uvádza dcéru do sveta mužov, je pre ňu prvým predstaviteľom opačného pohlavia. Spôsob, ako sa voči nej správa, priamo či nepriamo formuje jej chápanie mužov. Čo sa dcéra od otca v tejto oblasti naučila, prejaví sa v jej vzťahoch voči mužom v práci aj v osobnom živote. Otec formuje jej očakávanie, ako sa k nej budú a majú muži správať.
   Otec učí dcéru, čo znamená byť ženou, inak ako matka. Ak oceňuje jej ženskosť, učí sa získavať si jeho pozornosť a prijímať ocenenie. Ak neoceňuje dcérinu ženskosť alebo ju nenechá v istej chvíli dospievania od seba „odísť“, brzdí jej vývin. Potom neprežíva svoju ženskosť tak radostne a musí ju objavovať sama, často s dôsledkami vo vzťahoch s mužmi.
   S týmto súvisí aj pohľad na sexualitu ako takú – môže získať zrelý a zdravý postoj a dozrievať normálnym spôsobom. Môže sa, naopak, stať obrnenou amazonkou, ak si sama nahrádza nevšímavého otca preberaním niektorých mužských čŕt do svojho vnútra. Bojom o osobný úspech, útočným presadzovaním svojich plánov, riadením rodiny ako firmy alebo ovládaním ľudí si buduje skôr silnú mužskú identitu.
   Ocenení, ktoré dostane dieťa od matky, je viac, lebo matky bývajú s deťmi častejšie. Ocenení od otca býva menej a sú aj inak formulované, preto majú väčší vplyv. Ženský jazyk je skôr prijímajúci, chrániaci. Mužský jazyk skôr vyžaduje, povzbudzuje na zmenu, skúmanie a podrobovanie sveta. Dieťa potrebuje oba póly. Ich vyjadrenie alebo zamlčanie je často veľmi dôležité pre to, ako dieťa hodnotí seba a svoje schopnosti vo „veľkom svete“. Otcova dôvera v dcéru a jej schopnosti jej vštepí sebaistotu potrebnú na samostatný život.
   Zdravé zapojenie otca do života dcéry je veľmi dôležité, lebo môže zabrániť prípadnej prílišnej závislosti dcéry od matky.
   Otcovia zvláštnym spôsobom uvádzajú dcéry do budúcnosti a podnecujú ich aktivity, preberanie rol. Otcovia ukazujú dcéram, aké široké pole majú pred sebou a na čo všetko si môžu v živote trúfnuť. Ak otcovia ponúknu dcéram len obmedzený pohľad a vymedzia im len malú úlohu vo svete, napríklad len manželka, matka, kráska, pracovníčka, dcéry nie sú povzbudené využiť celý svoj potenciál.
   Najdôležitejšie, čo môže dať otec svojej dospievajúcej dcére je povzbudenie, vyvážene oceňovať jej fyzické aj psychické stránky a dodávať jej odvahu do života. Mama jej poskytne prijatie, otec ju musí skôr utužiť, aby sa vedela „pobiť so svetom“.

Monika Ginzeriová
S použitím knihy Wright, H. N.: Navždy tátovo děvče. Návrat domů, Praha 1998, 96 s.