OTVORIŤ DOM I SRDCE

O pohostinnosti

   Je zopár miest, kam sa stále rada vraciam. A keď nie je čas, tak aspoň na ne spomínam. Dokážem si hneď v mysli vybaviť ľudí, u ktorých som sa cítila naozaj dobre – prijatá, pohostená a spokojná. Keď sa zamýšľam nad tým, prečo, čím sú moji hostitelia vzácni, prichádzam na to, že jednoducho majú radi návštevy, ľudí, vedia sa podeliť a vytvárajú priateľskú atmosféru. A najkrajšie je na nich to, že sa neospravedlňujú dokola za nedostatky v domácnosti či na tanieri ani to nepreháňajú v upiatosti na perfekcionizmus či samochválu a dokážu prejaviť radosť zo mňa aj pri náhodných, spontánnych návštevách.

 

   Sú však aj takí, u ktorých sa nesmiem nečakane zjaviť, lebo sa cítia trápne, že momentálne nemajú upratané, napečené, prípadne sú ich najväčším problémom natáčky na hlave (ako keby som ich ja nepoznala), všade vidia problém, skrátka bojujú s vlastnou neslobodou. A keďže sa nerada niekam vtieram, bez výčitiek som sa naučila, kde nemám dvere otvorené, tam teda radšej neobťažujem. Trápne situácie nastávajú vtedy, keď takéto osoby potrebujú skutočnú pomoc a nikto sa u nich nezastaví, lebo ho za dlhé roky títo ľudia sami vychovali, že k nim sa len tak narýchlo nesmie.

 

   Túžim byť otvorenou osôbkou, aby rodina i priatelia či vzdialenejší známi vedeli, že nielen v prípade núdze, ale i keď len idú okolo, môžu zaklopať.

 

   Ak by predpokladom pohostinnosti bol voľný čas, energia, zásoby v komore či peniaze, mnohí by sme – vrátane mňa – úplne zlyhali. Ale našťastie je to o inom. Apoštol Pavol v liste Rimanom (12, 13b) vyzval veriacich: „Ochotne poskytujte pohostinnosť.“ Keď si tieto slová pozrieme v celom kontexte, zistíme, že pohostinnosť zaradil medzi priority a ku kľúčom  duchovného rastu a vitality. Ak sa totiž delíme s darmi, ktoré máme, či už sú materiálneho, alebo duševného pôvodu, umenšujeme v sebe sebectvo, a to nám uľahčuje rásť a vidieť duchovné podstaty. Ak sa cvičíme v námahe pri prípravách pohostenia a necháme sa obohatiť rozhovormi s našimi hosťami, získavame životnú sviežosť.
   Pohostinnosť však nie je spojená len s oslavami či so sviatkami, na ktoré sa riadne pripravujeme, ktoré vopred plánujeme. Ona znamená oveľa viac – pozývať ľudí do svojho života, aby sa stali našou súčasťou a mohli sa uvoľniť, možno aj získať slobodu. Človek nedokáže žiť sám. Nebol totiž pre samotu stvorený. Najmenším spoločenstvom je rodina, potom (kresťanské) spoločenstvo, nasleduje možno farnosť, napokon celosvetová Cirkev. Alebo aj v inom rozmere – pracovný kolektív, štát.
   Pohostinné srdce či pohostinná osoba nemá závažný problém prijímať druhých, hoci aj inak zmýšľajúcich.
   No do veľkých rozmerov sa dorastá práve v tých menších, s komorným obsadením.

Alena Ješková