Darovala som milosť a odpustenie

   Keď sme sa s manželom brali, ja som už bola kresťanka, manžel sa obrátil po desiatich rokoch a dal sa pokrstiť. V tom čase sa mi zdalo, že odteraz nás čaká ideálne manželstvo. Ale stal sa opak. Po dvojročnej práci v cudzine ostal rok doma oddychovať. A keď chlap nemá prácu, nájde si kamarátov. Spočiatku si s nimi dal jedno pivo, aj to s ospravedlnením, no počas nasledujúcich 10 rokov to prerástlo do alkoholizmu so všetkým, čo alkohol prináša – pravidelnú nezamestnanosť, finančné problémy, hádky, psychické a fyzické týranie a nenormálnu žiarlivosť. Hľadala som pomoc, kde sa dalo. Prešla som všetkými organizáciami a liečebňami, ktoré sa problémom alkoholizmu zaoberali, vystúpila som aj v televízii, v rozhlase, v novinách som mala článok… Všetko som podnikla pre to, aby som mu pomohla a mohli sme žiť ako normálna rodina. Manžel mával aj polročné abstinencie a vtedy nám krásne vynahradil to, čo predošlý polrok ničil. V roku 2006, keď som vyčerpala všetky možnosti pomoci cez cirkev i sekulárny svet a začala sa obávať o svoj život, som podala trestné oznámenie. Myslela som si, že aspoň to ho zastaví. Tušila som, že keďže polícia má veľa prípadov, náš nebude riešiť tak skoro. Trvalo to štyri roky, kým vyšetrovateľ začal trestné stíhanie. Tento čas mohol manžel využiť na zmenu. Žiaľ, nevyužil. Medzitým som podala žiadosť o rozvod – rozviedli nás za 5 minút. Ani som tam nemusela – vďaka Bohu – rozprávať všetky hrozné veci, čo sa u nás diali. Čas po rozvode som vnímala pozitívne, lebo hoci sme zostali bývať v jednom byte, prestali otázky typu kam idem, s kým idem, prestalo takisto manželovo sústavné vyvolávanie na mobil s oplzlými nadávkami. No počas obdobia trestného stíhania sme museli dva razy privolať políciu a na tretí raz ho už hliadka zobrala a zostal vo väzbe. Podať žalobu bolo pre mňa veľmi ťažké rozhodnutie, ale dodnes ho neľutujem, nemám z toho traumu. Dnes už však viem, že keby som to riešila skôr, nemusel tam možno ani byť. Nemala som čakať tak dlho. Príliš dlho som všetko znášala. V súčasnosti už platí zákon, kvôli ktorému som predtým aj navštívila parlament, že násilník môže byť vykázaný súdom z bytu do 24 hodín z dôvodu bezpečnosti rodiny až do rozvodu, čo je veľmi dobré, pretože dovtedy ženy utekali s deťmi z domu a násilník tam ostával. I ja som bývala 7 mesiacov u mamy a pritom všetko platila, keďže on bol nezamestnaný.
   Po dlhom čase sme mali pokojné Vianoce. Bez manžela, otca, ale pokojné. Mala som však ešte dlho zmiešané pocity, pretože ho od nás brali vo vysokom stupni opitosti, čiže precitnutie muselo byť ťažké…
   Ale keď mi z väzenia napísal, aby som ho prišla navštíviť, išla som – cítila som, že je to opäť ten normálny človek, pre ktorého som vždy chcela len to najlepšie. Ale najprv som mu tiež napísala list, mala som potrebu vykomunikovať si s ním to, o čom sa nebol schopný so mnou baviť ani v období triezvosti. Keď načas prestal piť, myslel si, že celý problém je vyriešený. Nepamätal si veľa vecí ani nepoznal súvislosti. Vo väzbe mu chceli dať podpísať dohodu o vine a treste a dostal by 7 rokov bez súdu. Inak by mu hrozilo 8 až 15. Ja som ho odhovorila, lebo on netušil, čo je dohoda o vine a treste, a ja som chcela na súde povedať aj dobré veci. Začala som sa pravidelne modliť za sudcu, prokurátora, obhajcu a hlavne za svojho bývalého manžela. Vnímala som, že by mohol dostať iba 3 roky. Bola som si istá, že mu pomôže moja výpoveď. Dva dni pred súdnym pojednávaním som bola zase za ním a navrhla som mu, aby si čítal Žalm 37, lebo niektoré verše hovoria práve o súde a spravodlivosti, a povzbudzovala som ho, že ak urobil pokánie, už je spravodlivý pred Pánom Bohom a ľudský súd pre neho neznamená nič zlé. Keď sme prišli s našimi štyrmi deťmi na súd, jeho advokát mi radil už po druhý raz (prvý raz sme sa stretli na polícii), aby som odmietla vypovedať. Ale Boh to videl a zariadil trochu ináč. Po manželovom maximálne úprimnom priznaní, keď už ani nebolo treba vypovedať, ma sudca vyzval, nech poviem aj ja, čo mám na srdci. Tak som začala rozprávať… dobré aj zlé. Po mojej výpovedi sa atmosféra v súdnej sieni veľmi zmenila. Slovami sa to azda ani nedá opísať, čo bolo cítiť. Ja som vnímala obrovskú Božiu milosť, milosrdenstvo, účasť Ducha Svätého a pokoj. Nato nás poslali von. Keď sme zas po dlhom čase na zavolanie vstúpili dnu, moja radosť a vďačnosť voči Bohu boli naplnené. V mene Slovenskej republiky 3 roky, znel výrok sudcu a potom v zdôvodnení vysvetlil, že podľa zákona je za týranie blízkej a zverenej osoby 8 až 15 rokov, ale pretože sa priznal a ja ako poškodená som vypovedala v jeho prospech a spravodlivosť je dôležitejšia ako zákon, tak sa rozhodli pre 3 roky. Verím, že je to jeho cesta, i keď cez ťažké väzenie. Inak sa nedal zastaviť. Keby sa toto nestalo, asi by bol zomrel ako alkoholik, takto má šancu skončiť ako Boží muž a možno aj osláviť Boha vo väzení. Dvanásť mesiacov už máme za sebou. Zákon vraví, že ak nebude mať žiadny „prúser“, môže po dvoch tretinách požiadať o prepustenie. Ja som mu odpustila, pretože Boh odpustil mne moje hriechy, a preto nemám právo neodpustiť iným, nech by sa dopustili čohokoľvek voči mne. O jedno prosím nášho Nebeského Otca, aby tak ako jeden syn a dcéra, ktorí nemajú problém za ním chodiť, aj ďalší dvaja synovia odpustili mne a svojmu otcovi ten veľmi ťažký život, ktorý sme im nechtiac pripravili, a aby prišlo zmierenie do našej rodiny a raz obrovská radosť.
   Toto je len malinká čiastka z môjho života, veľmi skrátená, celý príbeh by bol aj na knihu, ale ja túžim na všetko zlé zabudnúť a na to dobré som si kúpila zošit, kam si to zapisujem, aby som si to mohla i neskôr pripomínať.

Oľga

Na našom sídlisku zoženieš všetko

   Keď sa kamarátky dozvedeli, že budeme mať dieťa – ostatne, u nás na sídlisku sa informácie šíria úžasnou rýchlosťou, pomaly to ani ja sama neviem o sebe, zatiaľ okolie už hej – samy mi núkali oblečenie a pýtali sa na každý detail, či už mám a či si mám kde zohnať. Padlo mi to dobre. A tak som do pár dní mala kočík, autosedačku, postieľku, vaničku, fľaštičky s cumlíkmi, hŕbu oblečenia, hračky, klokanku, knihu o výchove i výžive a pocit vďačnosti navyše. Nechýbali ani rady a časté telefonáty, ako to zvládam a či ešte niečo nepotrebujem. Ušetrili sme toľko peňazí! Zbadala som v tom naplnenie Božieho prísľubu, že sa o nás postará, ak s ním v živote rátame a dôverujeme mu. Úplne nádherne nám vykompenzoval finančné straty, ktoré mi vznikli dobrovoľným odchodom z dobre plateného zamestnania do bezzárobkového občianskeho združenia, a tiež stratu od štátu, ktorý adoptívnym rodinám neprisúdil príspevok ani príplatok, ktorý je určený pri narodení dieťaťa. A ako živnostníčke pracujúcej menej ako 270 dní mi nevznikol nárok ani na jednu péenku, ani materskú dovolenku. Peniažkov bolo síce menej, ale dosť na život. Neživorili sme. Kamarátky mi pomáhali i inak. Vopred som si na odporúčanie jednej z nich vybavila skvelú pediatričku. A keďže som nemohla dojčiť, jedna z mamičiek s rovnako starým dieťatkom mi odstriekavala mliečko pre môjho malého. A keď som ležala chorá, občas mi vzali synčeka von. Premýšľala som, ako sa im ja odmením. Nechcela som však nejako nasilu vymýšľať umelé dary a stoj čo stoj im niečo vnucovať len za to, že mi ony niečo dali. V láske sa nedá konať niečo za niečo. Cítila som, že dávajú rady bez nárokov a očakávajú len od Pána. Nuž som prešla lekciou prijímania zadarmo, čo nie je vždy najľahšie. A keď budem mať otvorené oči, iste stretnem zas ja niekoho iného, kto bude potrebovať čosi odo mňa, a nemusí to byť možno materiálnej povahy. Ďakujem Darcovi všetkého, že vymyslel Cirkev, ktorá mu na mnohých miestach aj funguje, kde sa ľudia cítia spolu prepojení a radi sú užitoční. Lebo pochopili princíp Božej starostlivosti. Dali mi zažiť jednoduchý záujem bez okázalosti.

Alena

Blížni v núdzi

   V mysli človeka, ktorý sa snaží žiť Kristovo prikázanie lásky k blížnemu, neraz zarezonuje otázka pomoci sociálne slabým ľuďom. Pýta sa: „komu?“, „ako?“, „do akej miery?“, „je to skutočne pomoc?“ Niekto si utíši svedomie, keď vhodí do klobúka drobné mince matke s dieťaťom na rukách alebo žobrajúcemu mrzákovi. Ale cíti, že tieto peniaze pravdepodobne nebudú využité dobre. Dnes je už známe, že v takýchto prípadoch je určite vhodnejšie podporiť charitatívnu organizáciu. Stretávame však aj inú skupinu ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Sú to ľudia z nášho okolia, ktorých poznáme, sú nám známe ich rodinné vzťahy a pomery. U nich v prípade, že ich podporíme, si najskôr aj vieme overiť, nakoľko je pre nich naša pomoc prospešná. O skúsenostiach, ktoré sme s manželom získali rozhodnutím pomôcť jednej mladej rodinke s dvoma malými deťmi, by sme sa chceli podeliť:
   Tejto rodine vypršala výhodná zmluva na bývanie v podnájme a na to, aby za iný podnájom zaplatili požadovanú sumu, naozaj nemali. My sme práve zdedili byt po babke, do ktorého sme sa nasťahovali, a oni tak mohli zaujať miesto v našom byte. Nežiadali sme od nich nič viac, len platbu nájomného a inkasa.
   Časom však otec mladej rodiny – nazvime ho Miro – prišiel o prácu. Z veľkej miery aj vlastnou vinou, pretože svojím nezodpovedným prístupom stratil dôveru klientov. Následne sa nadchol pre inú činnosť, potom zas pre inú... Krátkodobé nadšenie vždy rýchlo opadlo a on mal opäť dôvod svoju prácu opustiť. Ostal doma. Spolu s manželkou, ktorá bola na materskej dovolenke s mladším dieťaťom. Byt platiť prestali a my ako ich priatelia sme prebrali platobnú zodpovednosť za nich. S tým, že keď sa z nepriaznivej situácie dostanú, postupne nám dlh začnú splácať.
   Miro však namiesto toho, aby sa snažil ako otec rodiny a jej živiteľ prevziať zodpovednosť za rodinu do vlastných rúk, vrhol sa na modlitbu, štúdium Svätého písma, meditáciu. Božie Slovo si však vysvetľoval tak, ako mu to vyhovovalo. Jeho deň zapĺňali rozhovory s inými o zmysle života, o viere, o Bohu. Pri tom všetkom sa čoraz viac ponáral do objavovania priepastných hlbín vlastnej duše, zamotával sa v nich a postupne upadal do depresií.
   V našom byte, kde bývali, začalo „strašiť“. Označil ho ako obrovskú koncentráciu Zlého, ktorý ochromoval život celej jeho rodiny vrátane detí. Na vine bolo všetko ostatné, len nie on.
   Manžel s ním už dávno strácal trpezlivosť. Čoraz naliehavejšie žiadal návštevu u psychiatra a potrebu nájsť si prácu. Akúkoľvek, nielen za podmienok, ktoré Mirovi budú vyhovovať. On totiž svoju predstavu o práci mal – háčik bol v tom, že hľadal nie prácu, ktorá by živila jeho rodinu, ale prácu, ktorá by ho napĺňala a bavila. Lietal v oblakoch. Šok sme tiež zažili, keď presvedčivo zdôvodnil, že ani jeho manželka sa nemôže vrátiť z materskej dovolenky do práce, lebo je chorá. Mala poruchu činnosti štítnej žľazy, cítila sa unavená, malátna, nevládala. Zo skúsenosti zdravotníka viem, že takýchto ľudí je veľa a hoci ich život uvedené symptómy sprevádzajú, prijímajú ich a žijú a pracujú ako normálni ľudia.
   Videli sme, že dlhé rozhovory do noci a dobre mienené rady už dávno nepomáhajú. A tak manžel pritvrdil. Ja ako žena som to vtedy vnímala ako veľmi drsný postoj, chvíľami som mala pocit, akoby sme brali slobodu človeku, ktorý má predsa právo žiť život podľa vlastného rozhodnutia. No dnes, po rokoch, vidím, že to asi inak nešlo a že v konečnom dôsledku to malo svoj význam a bolo to dobré. Inak by možno naši priatelia skončili na ulici.
   V rámci „pritvrdenia“ sme začali viac kontrolovať ich hospodárenie. Viedli sme ich k väčšej šetrnosti. Lebo vždy, keď sme ich prišli pozrieť, svietilo sa v celom byte, hoci sme sa všetci zdržiavali v jednej miestnosti. Kulisu vytváral televízor, ktorý bežal, hoci ho nik nesledoval. Haliere? Možno... Ale pre nich aj tie boli dôležité. Museli sme, žiaľ, zatrhnúť i plné vane teplej vody, ktoré síce dobre pomáhali proti stresu a depresiám, ale nedoplatky za vodu sa vyšplhali k niekoľkotisícovým sumám, ktoré oni neboli schopní hradiť. Kompletný nový rad pleťovej kozmetiky v kúpeľni viedol k novému napätiu medzi nami. Tiež sme viac kontrolovali, ako využívajú svoj čas, a hlavne, aký priestor v ňom zaujíma snaha nájsť si prácu.
   Mirovi a jeho rodine paradoxne pomohla situácia, ktorá vyzerala ako ďalšia ťažká skúška. Jeho manželka ostala opäť tehotná. Zľakli sa, nevedeli si predstaviť, ako zvládnu tretie dieťa. Veď nie raz, ako sme sa dozvedeli, Miro navštívil susedov a pýtal od nich chlieb, na ktorý už nemali. A teraz ďalší prírastok?!
   Práve toto tehotenstvo však v nich zmobilizovalo všetky sily. Miro prijal prácu, v ktorej síce nerealizuje svoje sny, ale táto práca ich živí. A dnes ju má dokonca celkom rád. Stratili sa jeho depresie, práca sa mu stala liekom. A to bábo, ktoré prišlo na svet, vnieslo do ich pochmúrneho života mnoho slnka a radosti. Aj ono sa stalo pre nich novou silou. A my sme mu dnes krstnými rodičmi.
   Vždy, keď sa rozhodneme s manželom podporiť niekoho známeho z nášho okolia, mávam obavu, ako to zvládneme. Obe strany – tá, ktorá potrebuje pomoc, i my, ktorí chceme pomoc poskytnúť. Často ide o dlhodobý proces učenia umeniu hospodáriť a vysvetľovania pravej hodnoty vecí a vzťahov. Pritom nesmieme strácať zo zreteľa, aká je v našej komunikácii i ochote pomáhať potrebná úcta a láska. O tom, nakoľko sa nám to darí, by vedela skôr porozprávať druhá strana. Vieme, že nie vždy je to ideálne.
   Pomáhajúci človek nie je uchránený od vyplavovania vlastných nánosov egoizmu i pýchy, čo nebýva vždy príjemné. Je to tiež skúška trpezlivosti, ktorá vyžaduje veľa vzájomne stráveného času. Pomoc v instantnej podobe totiž nemusí byť a väčšinou ani nebýva prospešná. Priznávam, omnoho ľahšie je pre nás raz ročne podporiť biednych v Afrike či v Kazachstane. No možnosť vidieť nakoniec výsledky konkrétnej pomoci na vlastné oči je veľkým povzbudením. Ale pokojne sa môže stať, že po týždňoch či mesiacoch vkladaného úsilia si pomáhajúci človek položí otázku, či jeho námaha má vôbec nejaký zmysel.
   A ešte chcem napísať o jednej skúsenosti. Že netreba pomáhať za každú cenu. Ten druhý musí o to stáť a tiež niečo urobiť pre to, aby sa z ťažkej situácie, v ktorej sa nachádza, dostal. Sú situácie, keď aj nepomôcť znamená pomôcť viac ako pomáhať za každú cenu.

Dana

Odvaha snívať s Bohom

   Dlhší čas som sa modlila za istú vec. Keď som k modlitbe pridala aj pôst, jedného dňa som si uvedomila, že hoci ide o dobrú vec, kdesi hlboko v srdci pochybujem, že by sa mohla splniť práve mne. Ústami a mysľou som si tú vec síce pýtala, ale moje srdce si hovorilo: „No určite! Mne?!...“ Nemala som odvahu o tom snívať.
   A potom mi Boh začal ukazovať, aké je dôležité snívať s Ním – vedieť si predstaviť to, za čo sa modlím, vedieť si to sprítomniť v srdci aj v mysli, volať Ho do toho a hovoriť Mu o svojich túžbach. Nie je to autosugescia či sila predstavivosti, na ktorej sú založené niektoré techniky New Age. Skôr ide o vyjadrenie viery, bez ktorej, ako hovorí apoštol Jakub, „nech sa nenazdávame, že dostaneme niečo od Pána“. (Jak 1, 7)
   Keď snívam s Bohom, neznamená to, že Boh musí moje prosby automaticky splniť – len sa pre ich naplnenie viac otvorím.
   Keď som bola v USA, často som sa stretávala s heslom „Sky is your limit“ (voľne preložené ako „Tvoje možnosti siahajú až k oblohe“) a Američania sa ním skutočne riadia. U nás kresťanov to platí doslova – nemožné je len to, čo Boh neuznáva za dobré pre nás. Ináč nám môže dať všetky dobrá, o ktoré Ho s čistým srdcom prosíme.
   Majme odvahu sprítomniť si v mysli svoje sny a túžby, vnútorne ich prežiť v srdci a plní viery hovoriť o nich so svojím Bohom. Možno práve to chýba k tomu, aby naša viera začala „prenášať vrchy“.

Ľubica