Žena s víziou

   Danica Sedláčková založila už dva azylové domy pre ženy. Tretí nosí zatiaľ vo svojej hlave. Čaká na príhodný čas. Podarí sa jej aj tento projekt? Možno to závisí i od nás ostatných, či nás jej vízia chytí za srdce.

 

   Obyčajná žena zo Skalice, dnes už päťdesiatnička. V tridsiatich rokoch sa jej narodil syn Miško, s ktorým zostala sama. Nemala na ružiach ustlané. Možno aj hej, ale ruže majú tŕne. Syn má dnes 24, ukončil sociálnu prácu a mamino poslanie mu nie je cudzie. Už ako študent u nej brigádoval a teraz tiež naplno pracuje s ľuďmi, ktorí sú na pomoc iných až príliš odkázaní.
   Mama s Mišom bývajú zatiaľ spolu, v dvojizbovom byte staršieho paneláka. A veď možno o chvíľu... Mišo už má vážnu známosť.

 

Zdroj financií
   Na moju otázku, ako zohnala na založenie oboch domov peniaze, mi odpovedala so smiechom: „Myslím, že Bohu stále leží na srdci osud opustených mám s deťmi – ujíma sa siroty i vdovy – tvrdí Biblia... Peniaze prichádzali akoby zázrakom. Dala by sa o tom napísať kniha. Pýtala som všade – vo firmách, v bankách, obracala som sa na verejnosť článkami v časopisoch. Prispievali mi dôchodcovia a ľudia s dobrým srdcom, ktorí tiež nemajú nazvyš... Potom prišla prvá veľká suma na účet – darca ani nechcel byť poznaný. A mohli sme začať. Otvorili sme prvý pavilón v Holíči – Emauzy v roku 2001. Stali sme sa dôveryhodnými, získali sme granty na ďalšie prestavby. V Malackách sa v roku 2005 situácia zopakovala. Tu bolo treba ešte viac peňazí – bývalé jasle neboli stavanou, ale montovanou budovou. Zvonku vlnitý plech, sklenená vata, zvnútra drevotrieska. Museli sme dostavať obvodové múry, urobiť novú elektroinštaláciu, vodovodné rozvody, odpady, kúrenie... Prvých 450 000 korún som dostala vo Viedni od človeka, ktorého ani meno nepoznám. A takto podobne to šlo aj naďalej. Sama žasnem. Časť pre mužov sme otvorili v septembri 2006, ženský pavilón v auguste 2007.“
   Keď je takýto dom pripravený na otvorenie, prevádzku financuje samosprávny kraj. Existuje zoznam oprávnených nákladov, na ktoré je možné financie použiť. Neštátni prevádzkovatelia nedostanú na kapitálové výdavky, teda na všetky opravy musí dom získať peniaze inde.

 

Zamestnanci
   Samozrejme, práca v domoch nie je zlatou baňou. Sociálna oblasť ňou u nás ani nikdy nebola. Táto činnosť sa nerobí pre peniaze, je to záležitosť srdca. „Prví zamestnanci v obidvoch domoch si našli mňa, nie ja ich. Skôr než som začala hľadať, prišli za mnou, či nemôžu u nás pracovať,“ zveruje sa s úsmevom zakladateľka.

 

Inšpirovaná životom
   Za najťažšie považuje Danica úplné začiatky, keď celá zodpovednosť ležala na jej pleciach. Počnúc zháňaním poznatkov z oblasti zákonov cez účtovníctvo až po najmanuálnejšie práce. „Naučila som sa rekonštruovať staré domy. Všetky tehly som kontrolovala, aby ma murári neťahali za fusakľu. Dnes viem, čo sa na čo kladie, aby steny držali pevne. Všetko bolo na mojej hlave. Teraz už nie, mám tam i tam ľudí.“
   No celý projekt pomoci sa začal príbehom Danicinej kolegyne, ktorá v nemocnici spoznala jednu týranú ženu – spolupacientku, ktorá nemala od tyrana kam odísť. „Kolegyňa sa jej veľmi snažila pomôcť, telefonovala po celom Slovensku, ale nebolo toho, kto by sa jej ujal. Potom sa tá žena pokúsila o samovraždu. To bolo v roku 1998. Mňa to chytilo za srdce a začala som zháňať budovu. Rok nato som založila neziskovú organizáciu Križovatky a ďalší rok som podpísala prvú nájomnú zmluvu v Holíči.“

 

Poslanie domov
   Holíčsky azylový dom Emauzy bol pôvodne určený pre týrané ženy, ale postupom času má čoraz viac klientiek, ktoré prišli o strechu nad hlavou. Poskytuje ubytovanie 41 osobám – 15 ženám a 26 deťom. Malacká Betánia má dve časti – jedna slúži ženám s deťmi ako prechodný domov, druhá je určená mužom. Má tiež 41 miest, z toho 7 pre ženy, 14 pre deti a 20 pre mužov.

 

Danicina motivácia
   „Viem, aké to je, keď nemá kto pomôcť.“ Spomína si na časy, keď ani jej okrem vlastnej mamy nikto iný nepomohol s malým Miškom. Na klientov oboch domov sa díva ako na ľudí, ktorí potrebujú pomoc. A až čas vraj ukáže, či ju potrebovali naozaj, alebo sú to „chronickí využívači sociálneho systému či tie, ktoré sú samy tyrankami a terorizujú svoje okolie.“ Na jednej strane stojí „láska obetujúca vlastné pohodlie“, ktorá motivuje Danicu spraviť niečo pre chudobných, jednoduchých či utrápených, na druhej strane je tu potrebná „láska rázna“, určujúca pravidlá, aby mohli spolu žiť viacerí pokope. Táto nachádza výraz v stanovenom domovom poriadku. Život v ňom sa má čo najviac podobať normálnemu životu. Zoznam pravidiel rieši starostlivosť o deti, upratovanie, zákaz alkoholu a drog. A to, že títo ľudia nevedia vždy prejaviť vďačnosť ani snahu o spoločné dobro, je viac než jasné. Od očakávania vďačnosti sa Danica cíti úplne oslobodená, lebo „niektoré klientky by na teba rady preniesli celú zodpovednosť za svoj život a požadovali by od nás oveľa viac, ako sme im schopní dať.“

 

Klienti domov
   V takýchto domoch žije podľa Danice niekoľko typov rizikových klientok. „S niektorými Rómkami sa mi pracuje náročne. Keď od nich chcem úplne základné činnosti, napríklad pozametať chodbu, odseknú mi, že vraj ich diskriminujem za to, že sú Rómky.“
   Nuž, rétorika našej politiky a spoločnosti im len dáva vietor do plachiet. Ďalšou skupinou sú ženy, ktoré sú také spokojné so svojou situáciou (majú strechu nad hlavou, štandardné vybavenie domácnosti), že nechcú pre jej zmenu vôbec nič urobiť. Mamičky, ktoré vyrástli v detských domovoch, zase očakávajú, že dom za ne preberie starostlivosť o deti. Veľký problém je s klientkami, ktoré nevedia hospodáriť s peniazmi. S niektorými musia zamestnanci písať jedálny lístok a rozpočítavať im peniaze na jednotlivé nákupy, aby sa ich deti najedli celý mesiac. Najväčším problémom mnohých žien je, že rezignovali. Podľa Danice je to i rezignácia oprávnená. Veď možnosti ženy, ktorá je na rodičovskej dovolenke, prípadne poberá sociálne dávky, sú na osamostatnenie prakticky nulové. Množstvo peňazí, ktoré dostávajú od štátu, im nestačí ani na pokrytie základných životných potrieb. V dome im pomáhajú preto potravinami, oblečením, hračkami a školskými potrebami pre deti... Na tieto účely sa snažia získavať peniaze z grantov (Hodina deťom, SPP, Konto Orange...), aby aj ich deti vedeli, ako je na výlete, v kine, v plavárni, na zámku – teda aby sa zážitkovo vyrovnali svojim vrstovníkom.

 

Pohľad okolia
   „Pretože obidva domy sú obkolesené činžiakmi, sme stále pod drobnohľadom verejnosti. I keď sa problémy našich žien nelíšia od tých ,činžiakových‘, sú posudzované oveľa prísnejšie. Vždy sa vyskytne nejaká problémová žena, ale automaticky sa to vzťahuje na všetky. Tiež deti sú v škole neprijímané a spolužiaci sa im vysmievajú – skrátka azyláci!“

 

Radosti
   Popri všetkých nespokojnostiach i od okolia zažíva dom aj svoje perličky. Minulý rok v lete brigádoval v jednom z domov Danicin syn. Na nočnej službe ho tehotná klientka požiadala o zavolanie sanitky do pôrodnice. Skôr ako záchranári dorazili, žena porodila priamo v kancelárii. Dispečerka zo záchranky mu po telefóne radila, čo má robiť. Odborníci to potom dokončili.

 

Nová vízia
   Aj keď má Danica plné ruky práce, už premýšľa nad čímsi novým, ďalším. Všíma si životné osudy svojich klientok, preto neušlo jej pozornosti, že tie šťastnejšie, ktoré majú deti väčšie a nájdu si prácu, sa teoreticky môžu osamostatniť. Pretože však v azylových domoch neexistujú sociálne byty, odchádzajú do podnájmu. Zaň zaplatia takú vysokú sumu, že im neostane na ostatné životné potreby. Často sa, žiaľ, dostanú znovu tam, odkiaľ vyšli. Tento „medzistav“ by mohlo vyriešiť zriadenie Domu na polceste. Bol by práve pre tie ženy, ktoré si našli prácu a už nepotrebujú sociálnu starostlivosť. Fungoval by podobne ako azylový dom, ženy by bývali spolu a delili sa o náklady na bývanie. No tie by boli schopné zo svojho príjmu platiť. A pretože by tam bývali samostatné ženy, nebola by potreba zabezpečovať nepretržitú službu, stačil by jeden pracovník na pol úväzku. Finančné náklady na prevádzku by boli oveľa nižšie. Pobyt v tomto dome by mohol byť 5 – 7 rokov.
   Možno sa i vy spolu so mnou pýtate, ako vznikajú vízie, odkiaľ-pokiaľ smieme snívať, čo je už nereálne a ktoré nápady vlastne vanú z Ducha. Núdze, bolestí a potrieb je okolo nás veľa. Ak sa dokážeme oprieť o zopár zasľúbení z Písma, napr. mladí budú mať sny a vízie, nech sa podarí každé tvoje dobré dielo, budete požehnaní vo všetkom, čo konáte..., možno i nás povolá Boh do niečoho malého veľkého. Danica tvrdí, že „stačí horčičné semienko viery“.

Alena Ješková
Kontakt pre záujemcov ochotných spolupodieľať sa: 0907 899 271, Účet: SLSP Skalica 250522792/0900