Viac darovaných orgánov, viac príbehov so šťastným koncom

   Predám obličku... Viem, čo si myslíte, ale verte mi, že neviete, čo si myslím ja. Prednedávnom umrela môjmu srdcu blízka osoba na zlyhanie obličiek. Preto, a pre svoj obrovský dlh na byte som sa rozhodol niekomu a, samozrejme, aj sebe finančne pomôcť týmto neobyčajným spôsobom. Prosím, ozvite sa IBA na mail...“ Takýto inzerát na slovenskom internete nie je jediný. Vyhľadávač ich v priebehu 23 sekúnd našiel hneď niekoľko, hoci obchodovanie s orgánmi je u nás, rovnako ako takmer v každej normálnej krajine sveta, trestný čin s postihom dva až osem rokov vo väzení. V krajinách Európskej únie sa síce ročne uskutoční asi tridsaťtisíc transplantácií, ale aj tak sa ujdú len tretine tých, ktorí by ich potrebovali. Dva razy toľko ľudí zostáva na čakacích listinách. Pričom takmer štyri tisícky z nich sa jednoducho nedočkajú. Deň čo deň takto v EÚ zomrie 12 ľudí. Dnes, zajtra a v ktorýkoľvek deň to budete čítať... Dvanásť ľudí.

   Štatistiky hovoria, že na jeden milión obyvateľov Únie pripadá ročne približne 16,1 darcu. Pri pol miliardovom počte Európanov ide pri jednoduchom štatisticky asi nepresnom prepočte približne o 8 050 darcov, pričom orgány jedného môžu vrátiť život štyrom ľuďom, pretože môže potenciálne poskytnúť dve obličky, pečeň a srdce. „Málo!” hovoria lekári a uvedená štatistika to podčiarkuje. Ani jedno, ani druhé však nemá právo ohýbať zákony a robiť z ľudí zdroj „náhradných dielov“ a odoberať im orgány nelegálne. Čo teda robiť?

   V Španielsku to vyriešili zavedením funkcie nemocničného koordinátora a odvtedy je tam dlhodobo najviac darcov na počet obyvateľov. Jeho úlohou je totiž hľadať možnosti získania orgánov. Napríklad, ak na áre leží človek, u ktorého bola konštatovaná mozgová smrť, citlivo hovorí s rodinnými príslušníkmi, vysvetlí im podstatu transplantácie a požiada ich o možnosť poskytnutia jeho orgánov. A presne toto je jedna z hlavných myšlienok smernice o bezpečnosti a kvalite orgánov určených na transplantáciu, ktorej som bol v Európskom parlamente hlavným spravodajcom. Jej úspešné májové schválenie ľuďom čakajúcim na transplantáciu prinieslo nádej, že sa dočkajú životne dôležitého orgánu omnoho skôr. Doteraz ľudia na Slovensku alebo v Rumunsku totiž zomierali len preto, že sme nevedeli, že pre nich bolo vhodné srdce či oblička v Nemecku. A naopak. Toto je konkrétny príklad, ako môže legislatíva EÚ pomôcť pri záchrane životov a pri posilňovaní solidarity v Európe. Úspešnosť transplantačného systému je totiž založená nielen na solidarite darcov, ale aj na práve využiť informácie a dobrú sieť na preberanie informácií. Bolo by chybou nevyužiť potenciál dvadsaťsedmičky. Vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o ľudské životy, chybou tragickou.

   Na Slovensku žijú stovky ľudí, ktorí sa vďaka darovanému orgánu druhýkrát narodili. Médiá z času na čas prinášajú ich usmiate fotografie, ich príbehy so šťastným koncom, keď nezazvonil zvonec, ale telefón a v ňom neopakovateľná, nezabudnuteľná veta: Máme pre vás orgán, ktorý potrebujete. Mladá žena zo stredného Slovenska vďaka tomu mohla pomýšľať na materstvo a dnes sa už chystá na stužkovú svojej dcéry. Paľko z Považia mal osem, keď dostal novú obličku. Aj vďaka nej sa nedávno, už ako tridsaťročný, postavil pred oltár a povedal áno svojej vyvolenej. Ale žijú tu aj stovky ľudí, ktorých tváre nepoznáme, iba vieme, že zapĺňajú register čakateľov na transplantáciu. Smernica Európskeho parlamentu, ktorú sa nám podarilo presadiť, je šanca, že aj oni budú čoskoro môcť vyrozprávať svoj príbeh so šťastným koncom.

MUDr. Miroslav Mikolášik, poslanec EP