O sile ľudského spoločenstva

Vláčiť dieťa na rukách? Koľko? A dokedy?


   Hádam na každú jednu vec existujú minimálne dva rozdielne názory. A tie majú svojich stúpencov.

 

   Mám malé dieťatko, podľa mňa dosť ustráchané  a uplakané. Keď nespí, tak reve. Mám dojem, že si takto pýta náručie. Už sme zistili, ktorá poloha na rukách mu najviac sedí, kedy sa dokáže upokojiť úplne. Nazýva sa „na tigríka“, hoci skôr leopardy a rysy takto sedia na konároch stromov. Snažím sa teda nosiť ho tak často, ako potrebuje. Samozrejme, som unavená, vypätá a bolí ma chrbát. A tu som si vypočula od mnohých ľudí (väčšinou od rodiny), ako som ho nemala vôbec naučiť na nosenie, že mi potom inak ani nezaspí a bude si „vláčenie“ vyžadovať. A niektorí aj uviedli príklady, ako dajú dieťa, i staršie, do postieľky, nechajú ho samo v izbe a ono sa najprv vyreve, vykričí, ale napokon samo zaspí. Aj prístup k staršiemu synovi mi okomentovali. Vraj dokedy ho mienime uspávať, veď už bude mať 4 roky! Ale on vážne bez nás nezostane v izbe. Odchádzam preč po rozprávke, pesničke či príbehu, až skutočne spí. A menší sa skrátka nedoreve do konca, mohla by som ho nechať aj hodinu. Začína sa potiť, postupne fialovieť a stráca dych. Okrem toho, ani nemám síl ten rev dlho počúvať. Niekedy ma až chytá zúfalstvo... A že ma vraj dieťa obmedzuje v mojom programe, keďže vie spať len v domácom prostredí, a nie inde. Ťažko sa mi obhajuje fakt, že tento fixný režim, ba stereotyp vyhovuje i mne samej, veď „lietala som si po svete“ do 32 rokov, teraz už po tom ani netúžim.
   Keď vám viacerí tvrdia jedno a to isté, takmer spochybníte svoje vlastné poznanie a presvedčenie. Alebo sa to deje len mne?
   Nenosiť? Nechať vyrevať? Nerozmaznávať? Aj ja zažívam realitu, že popri malom nestihnem takmer nič porobiť. Tu som si však uvedomila, že doteraz som robila dosť činností. Napríklad 20 rokov som v lete zavárala ovocie a uhorky v záhrade u rodičov. Už to nejde v takej veľkej miere, niekedy vôbec. Vtedy bol čas na iné, dnes je čas na deti. Ale veď ony odrastú, tento čas nosenia na rukách nebude trvať večne. Tiež sa pýtam, prečo majú ľudia teda deti, keď sa im nechcú venovať a aj sa možno trošku obetovať?! Ony sa na svet nepýtali, my sme ich sem zavolali. Azda len pre náš pocit uspokojenia a naplnenia alebo aj pre ne samé?
   Našťastie som sa nedávno na ihrisku náhodou stretla s piatimi kamarátkami – mamičkami, ktoré moje pocity opätujú. Tiež stále nosia detičky. Či už v klokanke, v šatke, alebo len na rukách. A moju domnienku mi potvrdili aj odborníci, teda že dieťa do 1 roka sa vôbec nedá rozmaznať. Až neskôr, keď mu nevieme dávať hranice v správaní. Toto však rozhodne neplatí o bábätkách. Veď ich môže tlačiť bublinka v brušku alebo majú reflux, alebo jednoducho potrebujú načerpať z náručia a objatia nežnosť a blízkosť. Česká detská psychologička Prekopová, zakladateľka terapie pevným objatím, tvrdí: „Iba objatím sa podarí dosiahnuť pripútanie k matke a prostredníctvom neho rozvinúť v dieťati empatiu a lásku k iným ľuďom.“ A africké a ázijské ženy? Ich deti sú na mamách zavesené nonstop. Podľa Prekopovej to má aj ten úžitok, že ak aj v takzvanej „trucfáze“ strávia čas blízko pri matke, odložia si u nej všetky svoje pocity, prežijú hnev a výbuchy pri nej bez toho, aby ich trestali alebo nimi opovrhovali, a tým sa cítia bezvýhradne prijímané. Týmto sa im dostane potvrdenie, že pod ochranou hniezda sa smú učiť zvládať zlosť a vrátiť sa doň, keď prídu sklamania. Preto aj v kultúrach, ktoré my nazývame primitívnymi či prírodnými, sa vyskytuje menej súrodeneckej žiarlivosti než u nás. Takže neviem, prečo by sme si mali brať príklad z tejto západoeurópskej kultúry, pre ktorú je skôr charakteristický chlad vo vzťahoch a veľa detí vyrastá len s jedným rodičom.
   Ani mne celé materstvo nepripadá ľahké, mám sa čomu učiť a potrebujem meniť svoje zvyky a stereotypy. Ale vidím, ako ma deti formujú a inšpirujú na nové. Napríklad sa snažím vychutnávať si momenty zaspávania so starším synčekom ako náš čas intimity vo dvojici, ktorá sa iste čochvíľa rozplynie do niečoho iného. Tiež som sa začala pri upokojovaní detí prihovárať u Boha za ich budúcnosť, za zdravie, pýtať pre ne smerovanie, víziu a aby ju naplnili s radosťou. Časté nosenie detí na rukách je fyzicky čoraz náročnejšie, v mojom prípade mi to zdravotný stav nie vždy dovoľuje, no na druhej strane je vlastne pre mňa výsadou, že niekto chce byť až tak blízko pri nás. A túto dôležitosť si ozaj nebudeme môcť užívať naveky. Potom je tu toľko žien, ktoré snívajú o chýbajúcom partnerovi, a teda sa im vyhýba i drobček v náručí.
   Ešteže sme aspoň dve skupiny v rámci ľudstva. Obhájili by sme si svoj názor osamotení? Ako veľmi ďakujem za priateľov zo spoločenstva, ktorí sa v živote riadia Božím slovom, tým istým ako ja! Spolu sa ľahšie kráča. Všetci jednotne veríme, že investícia do detí sa vždy vyplatí, ba je tá najlepšia.

Alena Ješková
Zaujímavá literatúra: Jiřina Prekopová: Malý tyran, Neklidné dítě, Pevné objetí, Nese mně řeka lásky, Prvorozené dítě