Keď cesta je cieľ

(O putovaní k hrobu svätého Jakuba)

 

 

   O púti do Santiago de Compostela som prvýkrát počula už pred viacerými rokmi. Na prvé počutie ma to až tak nezaujalo. Na druhé, či možno aj nejaké ďalšie, ma to už zaujalo a povedala som si, že raz, keď budem veľká, tam aj ja pôjdem na púť. Neviem síce, či som už veľká, :-) ale tento rok sa mi naskytla výborná príležitosť tento sen si splniť. A bonusom je, že práve v Svätojakubský rok.

 

Kde, kto, ako, načo...
   Apoštol Jakub, nazývaný aj Starší, bol bratom Jána a z Písma ich poznáme ako Zebedejových synov. Jakub ako prvý z apoštolov podstúpil mučenícku smrť. V roku 44 ho v Jeruzaleme sťali na príkaz Herodesa Agripu I. (Sk 12, 1-2) O jeho ďalšom osude sa nevie nič určité. Najprv jeho telo pravdepodobne pochovali v Jeruzaleme alebo na Sinaji. No neskôr, keď krajinu napadli Saracéni, jeho pozostatky v 8. storočí kvôli ich záchrane preniesli do Španielska. A podľa starej španielskej tradície sú relikvie apoštola Jakuba uložené v Santiago de Compostela (Santiago = po španielsky svätý Jakub); o tom, ako sa sem dostali, existuje mnoho legiend. Svätý Jakub sa stal patrónom Španielska, lebo im zázračne pomáhal v boji proti mohamedánskym Maurom.
   V roku 812 bola v Compostele znovuobjavená hrobka svätého Jakuba a kráľ Alfonso II. Astúrsky bol prvý, kto navštívil túto hrobku cestou z mesta Oviedo. Tým sa Alfonso II. stal prvým pútnikom do Santiaga de Compostella, a tak sa začala prvá cesta pútnikov, dnes známa ako Camino primitivo.
   Sviatok svätého Jakuba sa slávi 25. júla, a keď tento deň pripadne na nedeľu, začína sa Svätojakubský rok. Pápež Alexander III. udelil mestu titul Sväté mesto (taký má aj Jeruzalem a Rím) a od 10. storočia sa stalo jedným z najvýznamnejších pútnických miest.
   Symbolmi svätého Jakuba sú kapsa, pútnická palica, kniha, meč, ale najznámejším symbolom je mušľa, ktorá sa stala aj symbolom pútnikov putujúcich do Santiaga de Compostella.

 

Camino de Santiago
   Svätojakubská cesta (Camino de Santiago) je teda púť k hrobu svätého Jakuba. Z celej Európy sem vedie mnoho ciest, najznámejšou je francúzska cesta (Camino Francés). Pútnici majú so sebou pas pútnika (credencial), do ktorého zbierajú pečiatky z miest, cez ktoré prechádzajú. Na základe tohto preukazu môžu využívať pútnické ubytovne (albergue) lemujúce každú trasu a v Santiagu dostanú aj certifikát o absolvovaní cesty. Ale na získanie certifikátu treba prejsť minimálne 100 km pešo alebo 200 km na bicykli.

 

Vyrážame
   Za cieľ nášho putovania sme si zvolili práve historicky prvú trasu – Camino primitivo. Pred cestou som mala veru všelijaké pocity a čím viac sa približovala, tým viac ma obchádzali pochybnosti, či to zvládnem, či som neprecenila svoje sily. Predsa len, vyše 300 km pešo... s ťažkým batohom, v neznámej krajine... Ale letenku som mala kúpenú už mesiace dopredu, takže na ľahkovážne cúvnutie nebolo pomyslenia. Brala som to ako jednu veľkú výzvu. Na druhej strane som sa už aj tešila, lebo posledné mesiace boli také hektické a stresové, že som potrebovala vypnúť a prejsť na iné myšlienky. Až cestou som pochopila, čo znamená výrok „cesta je cieľ“. Prísť do Santiaga je úžasné, ale dôležitá je práve tá cesta – vnútorná očista, stíšenie sa, chvíle (možno až hodiny) so sebou samým a s Bohom.
   Takže koncom augusta nás – piatich pútnikov (bonusom bolo, že sme so sebou mali aj výborného kňaza) – privítalo severné Španielsko, konkrétne hlavné mesto provincie Astúria – Oviedo, kde sa začína Camino primitivo. Nechali sme si čas aj na prehliadku mesta, lebo sme tu mali čo pozerať: Katedrálu svätého Salvatora, ďalšie kostoly či kaplnky, radnicu, pekná prechádza je v Parku svätého Františka i v samotných uličkách mesta a kolorit dotvárajú aj trhy v uliciach.
   Kultúrne a historicky posilnení sme na druhý deň odvážne vyrazili na cestu. Pútnické cesty sú, našťastie, značené; viedli nás kamenné stĺpiky popri cestách označené žlto-modrou mušľou alebo žlté šípky na cestách, domoch, stromoch. V meste boli napríklad malé mušle priamo v chodníku. Keď sme našli prvú mušľu v Oviede a prvý stĺpik, veru sa nevyhli našim fotoaparátom.
   Cesta viedla väčšinou cez vidiecku španielsku krajinu – malé dedinky, niekedy len osada či osamotené domy, mestečká, ale i veľké mestá, lesy, háje, polia, pasienky, hory. S výhľadmi na okolité kopce. Niekedy krajina pripomínala tú našu slovenskú, len s tým rozdielom, že tu rástli eukalypty, jedlé gaštany, sem-tam pestovali palmu. Na každom kroku sa pásli kravy, kde-tu aj kone, na uliciach sa vyvaľovali mačky. A cestou sme stretali iks kostolov a kaplniek, všetky určite veľmi staré a všetky kamenné. Ale zato veľmi malebné. Aj dedinky boli príjemné, útulné, poväčšine z kamenných domov. Skonštatovali sme, že je to asi dosť chudobný kraj, aspoň tak na nás pôsobil, ale zato veľmi krásny.
   Cestou sme väčšinou prespávali v pútnických ubytovniach. Niektoré sú maličké, iné vcelku obrovské. Ich výhodou je, že ubytovanie je pomerne lacné (2 – 5 eur), nevýhodou, že je tu často veľa ľudí na malom priestore, takže treba čakať na kúpeľňu, deliť sa v kuchyni a pri spaní treba mať veľkú dávku tolerantnosti, trpezlivosti a dobré štuple do uší. :-)

 

Trochu zbližša
   Deň druhý. Dnes sme prešli prvých 10 km. Večer si hovorím, že keby to bolo takto stále, je to úplne v pohode.
   Deň tretí. Tak dnes sa to blížilo už k tridsiatke a už to tak v pohode celkom nebolo. Užili sme si prvé stúpania, klesania, slniečko. A začali sa ozývať ramená i nohy. Aspoňže albergue je krásny, veľký a okrem nás sú tu len traja pútnici.
   Deň štvrtý. Milé prekvapenie v albergue – dostali sme varenú večeru. Po celodennom šliapaní to výborne padne.
   Deň piaty. Stále si hovoríme, že tie batohy by mohli byť ľahšie... Aj svalovicu mám už slušnú, cítim každý krok. Ale utešujem sa, že veď som na púti, tak to má byť...
   Deň šiesty. Ráno vyrážame za tmy a totálnej hmly. Ako skoro každý deň – ranné hmly sú tu takmer na dennom poriadku. Dnešná etapa bola najnáročnejšia z celej trasy. Ale aj najkrajšia. Dosiahli sme vrchol našej cesty – 1 216 m n. m. Kantábrijské vrchy sú krásne! Pod nami hmla, nad nami slnkom zaliate zeleno-žlto-ružové stráne a na horizonte všade dookola ďalšie kopce. Nevieme sa vynadívať! Slniečko síce praží, na nohy si dávam už tretiu vrstvu opaľovacieho krému, aby sa mi nespálili, ani vody tu nieto a zostup dole je dosť náročný – ale všetky tie útrapy stáli za to!
   Deň siedmy. Ráno sme zažili krásny východ slnka. Prekročili sme malebnú rieku Navia, od ktorej sme však museli kráčať prudko do kopca po hlavnej ceste popri frčiacich autách a pod pražiacim slnkom.
   Deň ôsmy. Už ani neviem, akej farby boli pôvodne moje topánky. Toľko prachu je na poľných cestách. Opäť nám slniečko pripeká a nohy idú často už len zo zotrvačnosti. Prekročili sme hranicu dvoch provincií – Astúrie a Galície, čo znamená, že mušle sú na stĺpikoch otočené opačne a pribudli počty kilometrov zostávajúcich do Santiaga.
   Večer v kostole na mňa prichádza kríza; fyzická aj psychická. Uvedomujem si, že ma všetko bolí – od nôh cez chrbát až po krk. Som nevyspatá, nechce sa mi ani hýbať. Pri predstave, že sa treba vrátiť do albergue a na druhý deň zase zobrať ten neľútostný batoh, na mňa padá úzkosť. Mám pocit, že začínam vidieť dno svojich síl; a to ma desí – že vydržím tak málo. Volám na Boha a skladám mu k nohám svoje bremeno. Inak viem, že to nezvládnem. A On ma vypočul! Ako už toľkokrát... a pomaly sa moje slzy menia na úsmev. Dal mi novú nádej a vnútornú silu; hoci údy bolia ďalej. A na záver dňa ma ešte potešil aj krásnym západom slnka.
   Deň deviaty. Je nedeľa a v lese slúžime svätú omšu spolu s našimi talianskymi kamarátmi, s ktorými sme sa cestou zoznámili. No pripoja sa aj ďalší traja náhodní pútnici. Je to milé a povzbudivé.
   Deň desiaty. Dnes máme oddychový deň – prešli sme len 11 km a zvyšok dňa oddychujeme.
   Deň jedenásty. Doobeda nás zastihol dážď. Mokré nohavice sa mi nepríjemne lepia na nohy. Tuším to slnko je predsa len lepšie... Prichádzame do veľkého historického mesta Lugo. Aj napriek únave si nenecháme ujsť jeho prehliadku. Za návštevu stojí krásna katedrála, upravené námestie s radnicou a hradby, ktoré sú okolo celého historického jadra.
   Deň dvanásty. Celý deň len asfaltka... Uf, večer sme všetci mŕtvi.
   Deň trinásty. Spíme v albergue, ktorý spravujú rehoľní bratia. Večer pozývajú pútnikov na spievané vešpery do kláštora. Je to pekné, ale ja rozmýšľam, či som viac hladná, alebo ospalá...
   Deň štrnásty. Keďže sme sa napojili na inú trasu – Camino del Norte, počet pútnikov sa zvýšil, takže už nemáme také súkromie. Zato na večernej omši v meste sme zažili živé spoločenstvo pútnikov vďaka miestnemu kňazovi, ktorý privítal a požehnal všetkých putujúcich.
   Deň pätnásty. Pomóc! Dnešný deň je skoro procesiou. Pripojili sme sa na Camino Francés, na ktorej je neskutočne veľa ľudí. Z toho som bola mierne vydesená...
   Deň šestnásty. Posledná etapa našej púte a – poobede prichádzame do Santiaga! Hurá! Konečne skladáme batohy... Inak, toľko unavených a krívajúcich ľudí ako za posledné dni som ešte vari ani nevidela. :-)
   Deň sedemnásty až devätnásty. Vychutnávame si krásne Santiago, navštívime katedrálu, prejdeme cez Svätú bránu a pri hrobe svätého Jakuba ďakujeme za pomoc pri púti; no nevynecháme ani úzke uličky plné turistov a pútnikov, miestny trh, priľahlé kostoly či park. Na omši v katedrále máme aj ďalší zážitok v podobe povestného „lietajúceho kadidla“. Asi polmetrové zapálené kadidlo rozkývajú vo vzduchu naprieč celým kostolom. Kedysi to slúžilo na vydymenie pachu a chorôb prichádzajúcich pútnikov, dnes je to už len spomienka a atrakcia.

 

A ešte trochu hlbšie
   A čo mi cesta dala? Okrem skúseností a zážitkov v novej krajine dobrý pocit, že som to zvládla, a že na to mám, :-) príjemné a veselé chvíle so spolupútnikmi a zážitok spoločenstva, ale verím, že aj viac. Zažila som úžasnú silu modlitby, keď som cítila, že sa za mňa niekto intenzívne modlí. A sama som prežila toľko času v modlitbe, ako už dávno nie. :-) Človek má výbornú príležitosť na stíšenie, rozjímanie, hľadanie, predkladanie prosieb za seba i svojich blízkych. Pochopila a zažila som, že modlitba naozaj znamená veľa. A som rada, že som sa mohla vytrhnúť z každodenného zhonu a stresov, upokojiť si myseľ i srdce a prečistiť si hlavu, lebo tu človek naozaj rieši hlavne otázku prežitia – aby mal kde spať a čo jesť...

 

A na záver
   Pred cestou som si hovorila: som zvedavá, aké to bude. Buď si po návrate poviem, že už nikdy viac alebo že chcem ísť znova. Hádajte, ktorá možnosť sa naplnila? :-)

Jana Májeková

HOLLYROTH

anebo Robert Roth spívá Jána Hollého mrzkoti a pomerkováňá

 

 

Scenár a réžia: Rastislav Ballek a. h.
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna a kostýmy: Jozef Ciller
Hudba: Martin Ožvold (DJ OSWALD)
Premiéra 16. septembra 2009
v Slovenskom národnom divadle Bratislava

 

   Divadlo jedného herca. Robo Roth, alias velebný pán z Maduníc i Svätopluk i... (zahrá si toho viac). Štúdio v novej budove SND – komornejšie prostredie. Navyše upravené netradične – scéna naprieč a okolo porozkladané všakovaké, aj ošúchané drevené stoličky.
   Na začiatku R. Roth prečíta jednu noticku, ktorá zhodnotila túto hru ešte pred jej uvedením. (Reakcia jedného čitateľa na oznam, čo SND chystá.) Škaredý škriatok Robo Roth (ako ho autor noticky označil) však necúvol. Rolu Jána Hollého si zahral. A skutočne dobre. Poctivo. Veď odspievať v časomiere toľké texty v bernolákovčine a pri tom vyše hodiny držať diváka v hrsti...
   Hra kombinuje pohnutý život Jána Hollého podľa jeho spomienok získaných z korešpondencie (choroby, dva požiare, pri jednom prišiel o zrak... i ten tvorivý v háji Mlíč, kde vznikla väčšina jeho diel) s dejom jeho najväčšieho eposu Svatopluk.
   Svoju úlohu si zahrajú aj rekvizity (buď tie folklórne – drevené ovečky, huňa, širák, píšťalka, alebo sa objaví „Yorikova“ lebka – tu však hlava Svätopluka, s ktorou sa Roth rozpráva, chvíľu priam kričí do dutiny, kde by mal byť mozog). Pousmejete sa aj pri dlhej zvukovej nahrávke – načítanej v bernolákovčine – akoby správe z rozhlasu, kadiaľ všade postupuje Svätopluk so svojím vojskom. Svätopluk chodí pomedzi divákov a trhajúc veľkú mapu, každému dáva do ruky kúsok z nej. (Stíha. Až taký dlhý text to bol.) Dokonca zmení svoju podobu na človeka dneška a kým nahrávka beží, zapaľuje si cigaretu (fajčí) i ulieva si z fľaše. (Koľkým ľuďom sú dejiny naozaj ukradnuté...)
   Na úvod i v závere zaznie v angličtine Shakespearov slávny monológ Hamleta „Byť či nebyť“. Ján Hollý tak dostáva kráľovskú korunu. Hoci len papierovú...
   Výnimočná hra. Ak máte chuť na takúto (dôstojnú) tému v netradičnom stvárnení. Odporúčam. Aj kvôli Robovi Rothovi. Aj kvôli Jánovi Hollému. Skutočne dobrá pocta tomuto nášmu veršotepcovi. Aj v tomto roku kresťanskej kultúry.

 

Štefan Moravčík
Kráľ Hollý

 

Učte sa, kdo z ľudskej múdry je bolesti, je múdry.
Učte sa ze mňa tu včil, čerstvý ze mňa berte si príklad.
Jak vždy nebezpečný, jak v nestálosti tonúci.
A všem nadstavený vždy ranám, jako sosňa veterná.
Krála život bývá!


Ako muselo byť Hollému, tomu zemčanovi,
s takým srdciskom dychtivým!
Akú strašnú hrudu zlata
v remesle dobre skladanú
musel rozdať nám všetkým
náš kráľ,
náš
           najúprimnejší prátel J. H.,
           na poli pustovník.
- - -
„Jehó,
ako tú korunu mávajú králi?
Prilepenú?
Priviazanú?
Alebo telefón to majú na hlave?“
Tento bol bez koruny.
Nemal na kabát.
Len srdce strmhlavé
a slepé od lásky,
ktorá nás spaľuje, bolí.
Taký bol ten náš.
Nekričte, deti, on vie, že je holý!
Holý jak lipa,
keď sa blíži dážď.

 

(1985)

Ľubomíra Záhorová

Tvorivému šťastie praje

(Fejtón)

 

 

   „Úsilie je u teba v poriadku, ale mala by si k úlohám pristupovať s väčšou tvorivosťou,“ tak znelo šéfkino koncoročné hodnotenie mojej práce. Aj na výške nám na prednáškach marketingu prízvukovali, aké je dôležité poznať zákazníka a tvorivým spôsobom mu ponúknuť (rozumej vnútiť) produkt. Nezostať pri starých, zabehaných spôsoboch, ale hľadať nové, ktoré zafungujú. Nuž – pekná teória. Prakticky som sa o jej pravdivosti presvedčila až toť minule – pri vychádzaní z kostola. Postarší muž zanedbaného výzoru tam predával Nota Bene. Teda aspoň to tak vyzeralo: Na krku mal niečo, čo pripomínalo preukaz s fotkou, a v dokrčenom priesvitnom obale držal časopis. „Mám práve narodky,“ povedala som si, „tak prečo práve dnes neurobiť dobrý skutok?“ Do dlane som mu vtisla euro a keďže s vydaním časopisu akosi otáľal, sama som si ho vypýtala. „Naozaj chcete časopis Náš pes?“ Pozrel sa na mňa prekvapenými očami. Naozaj – ja slepá! V obale namiesto Nota Bene držal časopis o psoch. Na prvý pohľad to nešlo rozlíšiť. Zmätená som zo seba dostala len: „Tak to teda nechcem,“ a pratala som sa. Vypýtať si to euro naspäť som nemala odvahu. Odchádzajúc som si ešte všimla, že aj preukaz bol čokoľvek iné, len nie preukaz predajcu pouličného časopisu. V každom prípade zručne zmajstrovaný. „Sama som si na vine, veď už aj Gorbačov hovoril – dôveruj, ale preveruj,“ nadávala som si v duchu. Nuž čo. Najčestnejšie to od toho chudáka nebolo, no koľko kreativity do svojej stratégie vložil!
   Inokedy som stála na zastávke začítaná do knihy. Jarný vetrík mi priliepal košeľu na telo, takže tehotenské bruško bolo neprehliadnuteľné. „Všetko dobré vám aj vášmu dieťatku! Nech sa vám darí, nech je zdravé! Bude to chlapec či dievčatko?“ vrhla sa na mňa dohrdzava prefarbená pani a so žoviálnym gestom mi podala malú, troška povädnutú ružu. Prekvapene som sa jej poďakovala, zobrala si ružu a tak trocha ma zahrialo pri srdci, že aj takíto ľudomilovia ešte dnes chodia po svete. Vtom som si v jej druhej ruke všimla zo desať ďalších podobných ruží (nápadne pripomínali tie rastúce v neďalekom parku). Za ženou kráčalo asi dvanásťročné dievča s rovnakými ružami. „Prispejte na školy v Bulharsku!“ vyhŕklo zrazu z korpulentnej panej. Zatiaľ čo pokračovala v litániách o bulharských deťoch, chtiac-nechtiac som vytiahla z peňaženky euro. Podľa jej poďakovania som usúdila, že čakala viac, ale našťastie mi práve prichádzala električka a obe pokračovali v ceste. Tak toto sa volá predajná taktika! Marketingový guru Philip Kotler sa môže schovať. Veď len skúste po takom srdcervúcom rečníckom úvode niekomu nedať peniaze!
   Keď sa tak nad tým zamýšľam, naozaj len tá usilovnosť je pri práci akosi málo. Odvážnym predsa šťastie praje. A ja by som dodala – a tvorivým.

Ľubica Vopičková

Soprán

A buďte vděčni! (Koloským 3,15)

 

   Moje kamarádka krásně zpívá. Má soprán. Zářivý vysoký hlas, který vyniká v každém sboru. Křišťálově čistě vyzpívá i hodně vysoké tóny a člověka úplně slastně mrazí, když ji poslouchá. A nejen to. Dokáže taky komponovat krásné písně. Slušně zahraje na několik hudebních nástroju, je vtipná, moderátorka, hloubavá duše. Znám málo obdarovanějších lidí, než je ona. Při rozhovoru s ní byste to ale nepoznali.
   „Všichni chválili mou kolegyni,“ svěřovala se mi po koncertě své kapely, „ona má sametový alt. Hluboké hlasy lidi milují.“ Když jsem jí připomínala, jaké pochvaly zazněly na její adresu a jaký potlesk se strhl po její sólové písni, odmítla mne mávnutím ruky: „Ale to nic nebylo...“ Namítla jsem, že se podceňuje, a zeptala jsem se, zda si všimla, jak se lidé smáli jejím vtipným promluvám mezi písněmi? „Ano, smáli se. Ale to víš, oni byli jen tak zdvorilí.“
   Když byla doma s dětmi, naříkala si, že mají málo peněz, že bude muset jít pracovat. Když začala chodit do práce, pofňukávala, že se jí nedostává času na děti. Včera jsem ji navštívila v zaměstnání. Seděla v pěkné kanceláři a hezky mě přivítala. Pochválila jsem jí pěkné pracovní prostředí a ona mě jako obvykle odmítla: „Ani nevíš, co bych dala za to, kdybych mohla taky pracovat doma, jako to máš ty.“ Pak v návalu úpřimnosti dodala: „Ale vlastně nevím, jestli bych to zvládla. Nejspíš bych neměla kázeň pracovat, když jsou všichni v práci a ve škole a pak bych to honila po nocích.“ Zamyslela se: „Asi to mám ideální, že?“ „No to je dost, že to taky někdy uznáš, ty nevděčnice,“ smála jsem se jí. „Opravdu si myslíš, že jsem nevděčná?“ Musela jsem přikývnout. „Pořád se s někým srovnávam, viď?“ zkoumala se dál. „Nejsem spokojená s ničím, co jsem dostala. A víš, co mi řekl manžel? Že prí srovnávání je projev pýchy. Myslím, že to začínám vidět...“ a pozvala mne na další koncert své kapely.

Hana Pinknerová
Z knihy: O darech s Hanou Pinknerovou, Karmelitánske vydavateľstvo

Básne

Dar

 

Je večer

my v kruhu spolu sedíme

 

K Tebe
Pane sa piesňou modlíme

 

On, ja
a deti čo vzišli z nás

 

Srdce
otvára Ti každý zas

 

Otčenáš
a modlitba sa končí

 

On povie:
Mamička zatvor oči!

 

Ku dňu matiek
chceme Ti dať tento dar

 

Nepozeraj
a hádaj kto ťa pobozkal!

 

V radosti
Pane Tebe ďakujem

 

Ty daroval si
prežiť s nimi tento deň.


Eva Nipčová

 


Ruce?

 

To aby myšlenka dostala tvar

Abys mě pohladil

a podal chléb,

abys mě k sobě zdvih,

utrhnul květ,

abys ten slzavý, bolestný svět

do dlaní vzal –

k tomu máš ruce.


Bedřiška Znojemská