Božie zdroje chcú prúdiť

„Nikto nemôže slúžiť dvom pánom... Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24)

 

    To, že sme tu len dočasne, je viac-menej jasné všetkým. Ak by sme to popierali, asi by nás považovali za čudákov, ktorí potrebujú pomoc a vysvetlenie „základných“ vecí. Platí však, že sme nahí prišli a nahí aj odídeme. Inými slovami, nič z materiálneho, čo tu máme, sme si nepriniesli ani neodnesieme.

   Na jednej strane nám to prináša úľavu – sme si tým pádom všetci skutočne rovní. Na druhej strane to môže byť aj demotivujúce a viesť nás k pasivite a mysleniu, že akékoľvek naše snahy tu na zemi nemajú zmysel a sú márne. Toto hrozí hlavne vtedy, keď sme zameraní na veci pozemské. Dôležité je však nezostať v tomto zmýšľaní, ale pripomenúť si, že všetko, čo na zemi máme a čo môžeme používať, nám s radosťou v dôvere dal Boh. Tu potom vstupuje určitá bázeň a zodpovednosť. Ako spravujem to, čo mi je zverené?

    Náš postoj k materiálnym dobrám, inými slovami naše správcovstvo, sa týka nielen samotných materiálnych hodnôt, ale vypovedá hlavne o našom vzťahu k Stvoriteľovi. Spoločným chápaním peňazí a majetku v Starom aj Novom zákone je skutočnosť, že zvrchovaným vlastníkom všetkého je Boh, Stvoriteľ a Pán sveta. Áno, ani môj byt, ani moje auto, ani moja košeľa, ani len zubná kefka vlastne nie sú moje. Ja ich mám len spravodlivo spravovať. My ľudia sme teda „pastieri stvorenia“, správcovia či manažéri.

   Hriech však spôsobil, že človek vníma sám seba nie ako správcu, ale ako majiteľa toho, čo má. Človek má neodolateľnú túžbu žiť sám pre seba. Dôsledkom je narušenie ľudskej prirodzenosti, sebectvo a otroctvo.

    Narušený je vzťah k Bohu – panstvo peňazí preváži nad panstvom Božím v nás. Peniaze a majetok – veci, ktoré vlastníme alebo po ktorých túžime – príliš zamestnávajú našu myseľ, vedú až k „mamonárstvu“. Namiesto toho, aby človek dôveroval Bohu, že nás opatruje ako láskavý a všemohúci Otec, začne sa spoliehať na peniaze a majetok. Stávame sa otrokmi.

   Narušený a komplikovaný je aj náš vzťah k blížnemu. Ľudia zabúdajú, že to, čo urobia so „svojimi“ peniazmi, majetkom, ovplyvní aj životy ľudí okolo nich, možno aj ďalšie skupiny či národy. Pozitívne či negatívne. Stvoriteľ dal ľuďom dostatok všetkého. Napriek tomu je na svete chudoba – ako dôsledok nesprávneho prerozdeľovania a spravovania toho, čo máme. Biblia varuje pred lakomstvom aj stálou túžbou mať viac, do značnej miery bez ohľadu na to, ako to získame. Lakomstvo je dokonca charakterizované ako modloslužba (Kol 3, 5). „Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti.“ (1 Tim 6, 9-10)

   Vo všeobecnosti sa kultúra tohto sveta snaží „premôcť“ kultúru neba tvrdením, že úspech súvisí s hromadením peňazí, materiálneho vlastníctva, moci a prestíže. Ešte aj my kresťania máme sklon vnímať Boha ako toho, ktorý je tu preto, aby naplnil naše túžby, ochránil nás od nepríjemností alebo ako sponzora, ktorý rozdáva hodnotné dary. Je to veľký klam a náboženskosť v nás. Ak žijeme s takýmto postojom, v ničom sa nelíšime od pohanov.

   Spravovanie peňazí a majetku je súčasťou veľkého poslania, ktoré sme dostali od nášho otca, Pána, aby sme sa podľa jeho štandardov a jeho spravodlivosti starali o stvorenstvo a zušľachťovali ho. Je to veľké dobrodružstvo. Nesmie byť založené na sebectve a bezohľadnosti voči ľuďom okolo. Znamená to aj uskromniť sa vo svojich sebeckých želaniach: nezhromažďovať bohatstvo a brať ohľad na celok, do ktorého patríme.

    Tento postoj nie je v dnešnom materiálne orientovanom svete veľmi populárny, je skôr znevažovaný. Ježiš však učí jasne: šťastie nepríde ako dôsledok toho, čo vlastníme, čo sme nahromadili (Lk 12, 15), ale ako obdarovanie do života tých, čo sa naučili nesebecky slúžiť (Mt 25, 34-39). Je to učenie radikálne ako všetko, čo hlásal náš Kráľ. Ako som na tom ja? Som pevne zakorenená v kultúre neba alebo ma prevalcovala kultúra sveta?

   Jednou z foriem presúvania zdrojov v Božom kráľovstve je aj pravidelné platenie desiatkov – desiatej časti – 10 % z príjmu. Boží príkaz na odovzdávanie desiatkov je v Malachiášovi 3,10: „Prineste celý desiatok do zásobárne, aby bol pokrm v mojom dome.“ Pokrm pre koho? Pre Božích služobníkov, kňazov a levitov, aby boli zabezpečení a mohli sa venovať starostlivosti o Boží ľud. Boh pre dávanie desiatkov zasľúbil požehnanie, kým neprinášanie desiatkov bolo jasne definované ako okrádanie Boha. (Mal 3,8-10)

   V Novom zákone sa predpokladá všetko, čo bolo už povedané v hebrejskej Biblii, ktorú používal Ježiš aj prvotná Cirkev. Platenie desiatkov bolo pre nich samozrejmosťou, preto nebol zvláštny dôvod rozvíjať o nich samostatné učenie. V novom chráme, v Cirkvi, Ježišovom tele má byť dostatok poživne, a to tak, že jej údy – členovia – sa budú starať o potreby druhých. Novozákonná cirkev žije z dávania svojich členov. (Sk 4,32)

   Dávame však viac ako len desiatok. Cirkev sa buduje dávaním času, talentov, služby a peňazí, dávaním seba. Toto je však veľmi málo známe medzi kresťanmi, hlavne z katolíckeho prostredia. Často prevláda pasívny postoj neustáleho prijímania. Dokonca každý očakáva, že ak je nejaká „akcia“ kresťanská, mala by byť aj automaticky zadarmo. Nemusí to byť ani nejako super zorganizované, stačí najlacnejšie, provizórne, hlavne, že to je. Len málokomu napadne podporiť dielo či ľudí, ktorí slúžili.

    Zabúda sa, že aj v tomto novom chráme funguje organizačná zložka – služobníci, ktorých služba a organizácia potrieb v Cirkvi má byť zabezpečená desiatkami Božieho ľudu. Služobníkom nie je len kňaz katolíckej cirkvi. Vykročme von z naučených schém.

   Niektorí ľudia aj vnímajú potrebu prispievať, ale povedia: „Ja nemôžem dávať desiatok, pretože som rád, že vyjdem s tým, čo mám...“ Desiatok nie je niečo, čo dávame z toho, čo nám zostane nakoniec – ako zvyšok –, keď sme zaplatili všetky naše pohľadávky, účty a nutné výdavky. „Cti Pána svojím majetkom a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody.“ (Pr 3, 9) Oddeliť to, čo patrí Bohu, je potrebné oddeliť ako prvé. V podstate je nesprávne hovoriť o „platení desiatku“, pretože desiatok aj tak od počiatku patril Bohu, ja ho Bohu len vraciam.

    Tí, ktorí sa rozhodli byť verní v tejto veci, môžu i dnes dosvedčiť, že deväť desatín s Božím požehnaním je viac než desať desatín bez Božieho požehnania. To je však logika viery.

    Židovskí učitelia zákona mali tendenciu detailne sa zaoberať tým, z čoho všetkého sa majú platiť desiatky, preto rozširovali druhy plodín, z ktorých sa majú platiť desiatky, dokonca aj na korenie. Ježiš ide ponad to. Pre neho je dôležitý vnútorný postoj srdca darcu. Preto hovorí: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť! Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať.“ (Mt 23, 23; por. Lk 11, 42) Ježiš vyzdvihol  základné hodnoty vzťahu k blížnemu – spravodlivosť, mi-losrdenstvo a vernosť samotnému Bohu – Božiu lásku. Aj Pavol pripomína dôležitú zásadu správnej motivácie a postoja pri obdarovávaní: „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať. Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.“ (2 Kor 9, 6-7)

   Komu mám platiť desiatok? – Pýtajme sa Boha a on nám ukáže, kde je to miesto.

   Pravidelne? Samozrejme, veď ide aj o pokrm, poživeň pre služobníkov.
   Dôležité sú dve oblasti: ohlasovanie evanjelia a služba núdznym. Môžeme pravidelne podporovať službu či spoločenstvo, v ktorom prijímame duchovnú stravu. Pavol cituje starozákonné nariadenie: „Neviete, že tí, čo konajú svätú službu, jedia z toho, čo je vo svätyni, a tí, čo slúžia oltáru, majú z oltára podiel?“ (1 Kor 9, 13), čím nepriamo vychádza z desiatkov ako základu obživy Božích služobníkov. Aj v dnešnej dobe ich je veľa. Platí teda tiež: „Tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia.“ (1 Kor 9, 14)
   Boh prostredníctvom našich desiatkov a darov, dobrovoľných príspevkov nad rámec desiatku, napĺňa potreby svojich detí. V evanjeliu je veľký dôraz na praktickú pomoc núdznym. Ďalšou formou sú almužny – dary, ktoré sú prejavom milosrdenstva. Majú slúžiť ako čisté milosrdenstvo pre tých, ktorí nemajú nič, či už v mojom okolí, alebo vo svete.
   Či ide o desiatok, dar, alebo almužnu, dôležité je, aby boli vždy vyjadrením nášho uvedomenia si Božej dobroty a požehnania, a nie prostriedkom, ktorým si požehnanie vymáhame.
   Jeden môj priateľ stále hovorí: „Len čo dostanem do rúk nejaké peniaze, začnú ma páliť vo vrecku a obzerám sa okolo a pýtam Pána, komu by mohli poslúžiť.“
   Ani ja si nechcem okolo seba vytvárať stojaté vody, ktoré „páchnu“. Nech Božie zdroje prúdia a Ježišova cirkev môže žiť.

Andie Zaťková
Použité materiály: Martin Štuk, Spravovanie peňazí, uverejnené v časopise NAHLAS;Andrej Mátel, Seminár učeník, Biblický desiatok, spracované podľa materiálov Laca Kormedyho