JEDNODUCHO DAROVAŤ NIE JE JEDNODUCHÉ

   „Som bohatá?“ pýta sa autorka a popisuje rozporuplné skúsenosti s darovaním a situáciami, keď je obdarovaná ona.


   Predstavte si, že stretnete pri nakupovaní dobrú známu. Očká jej žiaria, lebo práve dostala pozvánku na pomaturitné stretnutie. „Ty, týchto ľudí som už 20 rokov nevidela. Som zvedavá, čo z nich je. Aj moja niekdajšia najlepšia kamarátka tam bude...“

   Pri našom ďalšom stretnutí sa jej pýtam: „Tak ako bolo?“ – „Vieš, celé sme si to prepočítali a cesta vlakom tam, cesta späť, spať a jesť musíš niekde, to je pre nás momentálne dosť drahé! Veď ani nevieme, za čo dáme opraviť auto...“
   Hm, pomyslíte si, cesta vlakom, izba v hoteli... toľko peňazí mám. Iste, nevysypala by som ich hneď z rukáva, ale tentoraz by som jej mohla pomôcť... a už mi svitá otázka v hlave: „Mám svojej priateľke túto cestu zaplatiť?“

   „Bohatí sa majú podeliť s chudobnými.“ Ako často sme počuli alebo čítali túto vetu v Biblii? Vždy to znie tak dobre, číta sa to hladko, ale ako sa to má presne stať? O.k., môžete dať časť svojho príjmu. Spoločenstvu, charite alebo komukoľvek. Ale čo vtedy, keď nejde o darovanie v rovine inštitucionálnej, keď sa delíte s chudobnými tohto sveta, ale priamo s osobou stojacou oproti vám?! Pýtate sa: „Mám jej teda tú cestu darovať?“ Premýšľate, zvažujete – a potom to i tak neurobíte. Veď kto je chudobný, kto bohatý?

 

   Môj muž a ja sme bohatí. Tak to aspoň vnímam. Ako pastor regionálneho zboru má stabilné miesto a pravidelný príjem. Každý mesiac prvého sú peniaze spoľahlivo na účte. S týmto vedomím sa cítim nezmerateľne bohatá, aj keď stav na našom účte niekedy hovorí o niečom inom. Žijeme pri Severnom mori, v meste so slabou štruktúrou a veľkou nezamestnanosťou. Vôkol seba vidím ľudí, strachujúcich sa o prácu, alebo takých, ktorí ani žiadnu nemajú. A kto aj má, nemôže z nej vyžiť.

   Po bohoslužbách nadšene básnim o dovolenke v kempingu – a doma mi zrazu svitne, že pre jedného z mojich poslucháčov ani takáto výhodná dovolenka neprichádza do úvahy. Inokedy nájdem v ponuke programov tému, ktorá je horľavo aktuálna pre jedného známeho, nuž mu opisujem tento možný víkend v žiarivých farbách, na čo sa kyslo pousmeje: „Ďakujem, rád by som išiel, ale finančne neprichádza do úvahy.“

   Alebo sa teším z nového kabáta. Tu ma ktosi osloví: „Fíha, to je predsa ten drahý kus, čo visel nedávno v hentom výklade!“ – „Neviem o tom ani, tento som kúpila za 20 eur v second-hande.“ Uf! Teraz mi to náhodou vyšlo. Ale neskôr sa pýtam: a čo aj keby som si ho bola kúpila za sto alebo aj viac eur, čo na tom? To je moja vec, nie? Mala by som sa za to hanbiť? Alebo som len začula z jej poznámky akési medziriadky, ktoré v tom možno ani vôbec neboli?

   Na jednej narodeninovej oslave rozpráva istý normálne až dobre zarábajúci muž o svojom novom aute. XY stojí pri tom. I jemu by sa zišlo nové auto, ale nemôže si ho pre minizamestnanie dovoliť. Nato sa pýtam novopečeného majiteľa auta, či nemá voči XY výčitky svedomia alebo aspoň nepríjemný pocit, keď dokáže tak slobodne rozprávať o nadobudnutí nového auta. Zasiahne ma prekvapený pohľad: „Ale veď ja som tvrdo pracoval, aby som si naň čestne zarobil. Okrem toho, keby XY pristupoval k svojmu životu trošku zodpovednejšie a keby plánoval, tiež by mohol mať viac peňazí!“

 

   Kedysi som si myslela, že je všetko úplne jednoduché, minimálne medzi ľuďmi, ktorí sa dobre poznajú. Kto má momentálne viac, pomôže tomu, ktorý má menej a basta. Dávajúci nie je povinný, ale má i on svoj podiel – radosť, že niekomu pomohol postaviť sa na nohy alebo mu umožnil niečo pekné. Veď ako sa dajú naše peniaze využiť zmysluplnejšie?

   A takto som konala i ja.

   Keď môj muž akurát zarábal svoje isté peniaze, dozvedeli sme sa, že moja dávna priateľka Sylvia je v hroznej núdzi. Ocitla sa pre nešťastie úplne bez peňazí a navyše ostala sama. Bez strechy nad hlavou, takmer bez jediného centa, bez príbuzných. „Nie je problém,“ povedala som, „poď k nám. Máme doma jednu izbu voľnú. A kde sa najedia dvaja, najedia sa aj traja.“

   Zostala u nás pol roka. S neuveriteľnou húževnatosťou sa snažila vyriešiť si svoju osobnú situáciu, poobiehala úrady a zháňala si zamestnanie. A priniesla nám kus života. Varila a len tak „náhodou“ mala práve upečený voňavý koláč a navarenú kávu, keď sme prichádzali domov. Mala srdečné a milé spôsoby, ktoré oslovovali aj iných. Čoskoro poznala viac ľudí v okolí než my a zdalo sa, že sa cíti naozaj dobre. Bol to skvelý čas.

   Raz však spomenula, že neznáša pocit, že je takýmto spôsobom od nás závislá. „Keď budeš stáť pred nebeskou bránou, pripíšeš si k dobru, že si zachránila jeden ľudský život!“ Zhrozila som sa. Znelo to vtipne, ale aj ironicky a počula som v tom tiež ukrývanú zúrivosť. Postupne sa jej podaril krok k samostatnosti. Najprv dostala malé prácičky a napokon špičkové miesto vo veľkomeste. Občas som sa u nej zastavila. A pri jednom takomto stretnutí sa to stalo. Ako blesk z jasného neba začala o mne hovoriť opovržlivo a predhadzovať mi rôzne veci. Zostala som ako obarená a nevedela som zareagovať, len som tam sedela a plakala, kým ona ďalej na mňa soptila. Napokon som vstala a odcestovala najbližším vlakom. Až doma som sa pokúšala pochopiť, čo sa vlastne stalo. Oveľa neskôr mi to pripadalo ako pubertálny oslobodzovací proces. Ako polodospelá, ktorá sa pokúša uvoľniť od rodičov tým, že mi od pľúc nadáva. Nie je to náhodou tak, že keď ma zneváži, zbaví sa svojho pocitu, že mi musí zostať vďačná?! Už nikdy sme sa potom nevideli.

   Odvtedy je moje jednoduché nevinné dávanie nahlodané. Keď pocítim impulz čosi dať – okrem spoločensky bežných príležitostí – položím si najprv otázku, či to nezaťaží náš vzťah. Nie každý totiž unesie, že je jednoducho obdarovaný. Jedni sa cítia ponížení, iní pod tlakom. A ďalší sa zase pokúšajú za každú cenu revanšovať.

   Kedy sú darčeky záťažou? Napadá mi príklad z mojich študentských čias. Jedna osamelá žena z komunity ma raz pozvala na večeru. Úžasne varila. Mali sme príjemný rozhovor a čas u nej som si vychutnala. Potom sa začala extrémne sťažovať na zlobu sveta. Ako už mnohým ľuďom preukázala pohostinnosť a nikto si to vraj nedokáže vážiť alebo sa jej neskôr ani neozve. „Ako dobre, že vy ste iná!“ Sedela som tam prikovaná, poďakovala som sa pekne – slušne, no neodvážila som sa budúci raz prijať jej pozvanie. Cítila som sa pod tlakom.

   Napadá mi aj iný príklad. Karin som poznala skôr len letmo z nejakého seminára. Raz ma pozvala do Hamburgu a spýtala sa, či by som si niekedy nechcela spraviť víkendovú dovolenku bez môjho malého synka. „A je jasné, že si môj hosť,“ dodala.

   Ukázalo sa, že ona si pod tým predstavovala oveľa viac než ja. Rozmaznávala ma úplne parádne a iste na mňa vyhodila poriadny majetok. Ubytovala ma v hoteli, vodila ma jesť, na muzikál, naplánovala plavbu loďou, kaviareň... Rozprávali sme sa, smiali a kecali celý čas ako tínedžerky. Vznášala som sa ako v siedmom nebi. Také niečo som nikdy nezažila. Cítila som sa, ako keby som vyhrala v lotérii. A to nebola náhodná výhra. Karin to urobila pre mňa osobne. Prečo? Robí jej vraj potešenie, keď ma vidí naradostenú. A to jej stojí za to, povedala. „Boh má rád radostného darcu.“ Áno, Karin bola radostnou darkyňou. To, čo mi radostne dala, môžem s neobmedzenou radosťou aj prijať – bez pocitu zaviazanosti, ktorý by mi snáď mohol z toho vyplynúť. A keď sa aj mne neskôr naskytne príležitosť urobiť niekomu čosi dobré, urobím to rada, ale len z čistej radosti a vďačnosti, a nie preto, aby som sa revanšovala.

   Je toto tajomstvom? Je v tomto kus umenia? Prijmú to iní odo mňa bez bočných myšlienok? Dúfam. Ľudia sú slobodní, keď cítia, že radosť z dávania mi stačí ako odškodnenie – bez zatajených očakávaní. Podmienkou je, prirodzene, že ani naozaj nemám žiadne utajené očakávania a necítim sa žiadnym spôsobom dôležitejšia. Napriek tomu sú však ľudia, ktorým je nepríjemné byť obdarovaný. Možno je im milšie otvorené ucho alebo nájdem ešte inú cestu, ako im ukázať lásku.

   Konečné riešenia nemám. Človek si musí všetko odskúšať s maximálnym jemnocitom. Ľudia sú rôzni. A musím priznať, že ani ja nie som zásadne veľkorysá. Rada by som veru povedala, že denne stojím pred otázkou, komu a akým spôsobom čosi darujem, ale to nie je pravda. Stav na účte mi vytyčuje isté hranice a tiež mávam skúpe obdobia.
   Niekedy sa pýtam, čo som vtedy u Sylvie urobila nesprávne. Viac a viac si myslím, že nič. Samozrejme, je mi ľúto, že sa cíti zranená, ale môj postoj bol správny. Aj keď nenastal happy end. Niekedy sa veci nedejú podľa mňa. Vtedy sa dá spraviť len jedno: odložiť svoje zranenia u Boha a pozrieť sa čestne na svoje motívy. A keď si nič nemôžem vyčítať, čo by som mohla urobiť lepšie, môžem len zozbierať odvahu a urobiť to nabudúce zase tak isto.

Ute Passarge
Zdroj: www. joycenet.de, Preklad: A. Ješková