KEĎ SA V JEDNEJ OSOBE STRETNÚ VIACERÉ DARY

Vždy som obdivovala všestranne nadaných ľudí. Zopár som ich stretla. Zuzka Smatanová je univerzálna umelkyňa, ktorá si svoje skladby aj sama zahrá i zaspieva. Aké to má výhody?
- Skladba je mojou komplexnou výpoveďou. Ak by som potrebovala textára, musela by som mu rozprávať o svojom živote, potreboval by o mne veľmi veľa vedieť, vycítiť celkovú atmosféru. Nemusím nikoho takýmto spôsobom zaťažovať, najlepšie si rozumiem ja a všetky pocity, ktoré v sebe nosím, dokážem zo seba „vymačkať“. Potom sú pesničky veľmi osobné.

 

Aké má angličtina iné možnosti oproti slovenčine? Prečo po nej siahaš?
- Keď som s angličtinou začínala, mala som dojem, že dobre skrývam vlastné pocity do iného jazyka. Tiež som si hovorila, že ňou viem vyjadriť oveľa viac. Ale časom som zistila, že slovenčina je zrozumiteľnejšia v tom zmysle, že sa ňou môžem viac otvoriť ľuďom. Nemôžem od každého očakávať, aby rozumel po anglicky. Ale angličtina zostáva výhodná v tom, že sa dá ohýbať, akoby naťahovať. Nemusím napríklad dodržiavať rytmický zákon.

 

Od istého času sa mi páčia básne a texty so skrytým, teda nie prvoplánovým významom, otvorené pre viaceré interpretácie poslucháčov. Dá sa prítomnosť metafor a alegórií podľa teba považovať za jednu z charakteristík dobrého autora? Alebo má byť každému už po prvom počutí jasné, o čo ide?

- Aj s metaforou treba vedieť citlivo pracovať. Poznám ľudí, ktorí sa snažia písať básne, ale metafory v nich vyznejú občas smiešne. Dokonca mám pri nich niekedy pocit, že autor sa tak do nich zamotal, že už ani sám nevie, čo nimi chcel povedať. Koľkokrát mi ľudia posielajú svoje texty, aby som ich zhudobnila a naspievala... Ja si ich aj so záujmom prečítam, lebo chcem vedieť, ako ľudia tvoria, a práve pri tom som sa stretla s mnohými príkladmi, že som ani netušila, o čom to je. Ja skôr poviem veci na rovinu. Aj keď v texte zanechám niečo otvorené. Metafora necháva na danom poslucháčovi, aby si našiel v skladbe niečo vlastné.


Mne tvoje texty nepripadajú vypovedané na rovinu...

- Samozrejme, nechcem poslucháčovi všetko naservírovať na tanieri, ale zachovať aj niečo tajomné... V iných piesňach zase uvítam istý závan reality.

 

V škole na hodinách literatúry ma iritovala otázka učiteľky: „Čo chcel touto básňou autor povedať?“ S prevrátenými očami som potichu poznamenala: „Keby len chudák XY vedel, čo tým chcel povedať! (podľa dnešných literárnych kritikov).“ A dnes sa ťa ja pýtam na zmysel textu v piesni Zdá sa, že to stačí. Ku komu tam hovoríš? Vo mne vyvoláva väčšiu než bežnú zvedavosť. Alebo inak, musí vôbec básnik poznať vopred pointu? Nie je niekedy tvorba inštinktívne spontánna?

- Táto pesnička spolu s ďalšou – Včely – z albumu Tabletky odvahy (ktorý je podľa mňa najosobnejší) nesie v sebe rovnakú atmosféru – zvláštny bôľ. V tom čase som prežívala ťažšie obdobie... V tejto pesničke spievam „Zdá sa, že sa stačí na to nadýchnuť...“ Chcela som tým povedať, že keď má človek vnútorný problém a potrebuje sa z neho dostať, treba získať životný nadhľad nad veci a ísť ďalej. Pamätám si, keď mi v tomto období povedal môj brat: „Vieš čo, nadýchni sa a choď! “ Ako som si tú pesničku spievala, tak som získala pocit, že v tej chvíli ťažoba aj odišla.

 

Nie je teda ani tak dôležitý každý jeden verš ako skôr to, že to bola tvoja psychohygiena, potrebovala si sa z toho vypísať?

- Pesnička Ak sa dá z úplne prvého albumu, keď som mala len 16, hovorí o vnútornej sile, o energii a o tom, že veci treba riešiť, aj keď má človek pocit, že nevládze. Vraj práve vtedy ešte dvakrát tak môže a vládze. Veľmi často mi na túto pesničku reagujú ľudia napríklad z nemocnice. Jeden človek mi napísal, že keď bol vážne chorý, často ju počúval. Pri jeho e-maile ma zaliala vnútorná spokojnosť. Takisto na pesničku Pár dní mi mnohí ľudia odpísali, že im pomáhala v ťažkých dňoch, napríklad študentom pri skúškach a podobne.


O čom je pieseň Tam, kde sa neumiera? Kde je to miesto, kde sa neumiera?
- Tiež som ju napísala ako 16-ročná. Kde sa neumiera? Medzi ľuďmi. Tou piesňou by som chcela spojiť uvažovanie všetkých ľudí, vyjadrila som to slovami „Chyťme sa za ruky“ – my ľudia, zjednoťme sa, nemajme medzi sebou bariéry ako koža alebo náboženstvo, buďme ako jeden národ, tolerantní a poďme nájsť to miesto, kde sa neumiera. Myslím si, že človek nikdy nič nedokáže sám. Musí mať pri sebe vždy ešte jedného človeka, lepšie viacerých. Tiež Podaj mi ruku, chcem mať kontakt so životom vyjadruje silu tohto spojenia sa s ľuďmi. Zistila som, že človeku by počas jeho cesty nemalo narastať ego, ale na všetkých ľudí, ktorých na nej stretne, má pamätať.


Považuješ niektorú svoju pesničku za najlepšiu?
- Mám úctu ku každej, lebo každá so sebou nesie určité obdobie alebo zážitok, ale mám také pesničky, o ktorých si poviem: „Neviem, či ešte zložím lepší text, ako je tento.“ Za najlepšiu a jednu z mojich obľúbených považujem pesničku z albumu Tabletky odvahy, ktorá ani nemá názov a zaznie až v úplnom závere, asi po minúte ticha. S jej textom budem spokojná a stotožnená asi stále.


Máš dar hudobného sluchu, originálnu farbu hlasu, čo z teba robí speváčku, vieš si sama skomponovať hudbu a napísať text – ktorý z týchto darov považuješ u seba za najväčší, bez ktorého by nemohli fungovať tie ďalšie?
- Asi dar zložiť pesničku je pre mňa väčší, ako ju potom ďalej interpretovať. Pretože ja osobne samu seba považujem viac za skladateľku než za interpretku. Keby som sa mala vrátiť do obdobia začiatkov, vtedy som netúžila byť speváčka, ale mala som túžbu skladať pre niekoho. Ale v tom čase nebol nikto, kto by moje pesničky chcel spievať, tak som začala sama.


Nechcel alebo si mala pocit, že to nevie urobiť tak, ako by si si ty predstavovala?
- Nebol vhodný človek, ktorý by dokázal tie pesničky podobne precítiť. Preto som si povedala, že to skúsim urobiť ja. A potom sa to celé nejako nabalilo, až som sa stala speváčkou.


Ako dlho komponuješ jednu vec?
- To je veľmi individuálne. Niektoré stvorím za 20 minút a potom sú pesničky, ktorým venujem týždeň a viac. Nedávno som skladala pieseň do filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Venovala som jej týždeň, aj s textom. Potrebovala som do seba vstrebať atmosféru filmu, niekoľkokrát som si pozrela trailer a podobne. Inokedy sa k nápadu vraciam po mesiaci, jednoducho ho nechám „vykvasiť“.


Ohľadne nadania vo mne žije myšlienka „talent je práca na talente“. Čo teba stojí najviac úsilia?
- Talent treba posúvať ďalej. On je síce daný, ale niekto napríklad ani nepríde na to, že nejaký má. Myslím, že je veľká škoda, keď ľudia vôbec nerobia to, na čo majú nadanie. Možno počas celého života nezistia, čo by mohli rozvíjať a čo by ich mohlo aj živiť. Ale súhlasím, talent je práca na talente.


V čom konkrétne?
- Mal by z neho „vytrieskať“ maximum. Pretože ono je to aj obohacovanie vlastného vnútra. Napríklad, keď som prišla na to, že mám dar hrať na gitare, zrazu sa mi otvorili myšlienky, prišlo nadchnutie pre mnoho vecí – ešte kreslím. Čiže zrazu v človeku rozkvitne niečo zvláštne. Myslím, že v každom, kto na to príde, je hnací motor, ktorý ho motivuje ísť ďalej a ďalej. Záleží už na každom človeku, ako sa k sebe postaví. Mnohí prejdú ZUŠ-kou, konzervatóriom, ja som bola jednoducho samorast.


Ale noty poznáš.
- Áno, učila som sa ich na základnej aj na strednej. Ale veľmi ich nevyužívam. Do hudobnej školy som nechodila. Ale aj to je dôkaz toho, že i samouk sa jednoducho dokáže vypracovať. Za 11 rokov hry na gitare sa vypracovávam k čoraz lepšej hre a verím, že sa ešte viac zdokonalím. Je to práca, snaženie, ale aj vnútorná chuť a motivácia. Je škoda, keď napríklad rodičia nútia svoje dieťa rozvíjať talent a ono naň zanevrie. Možno by mali k talentovaným deťom pristupovať citlivo a dať im najavo, že majú v sebe akési bohatstvo, ktoré časom môžu využiť. Čiže – otvoriť im cestu k akémusi celku, no jemne a citlivo, až si samy uvedomia, že majú skutočný talent a baví ich to.


Tvoji rodičia ťa podporovali?
- Pamätám si, ako som veľmi túžila po klavíri – my sme ho doma nemali, čo ma štvalo. Naši povedali, že je drahý, a hotovo. Neskôr nám rodičia kúpili malé varhany, hoci to vôbec nebolo to, čo by som rada. Spätne, keď sa na to pozerám, mi to neprekáža. Teraz som si svoj detský sen splnila – kúpila som si klavír. Mám ho síce u mamy, ale kúpim si aj do svojho bytu, lebo niekedy mám veľkú chuť si len tak zahrať. Gitaru, na ktorej som sa učila hrať, som vyhrala v súťaži. A keď som začala hrať a spievať na koncertoch, aj rodičia boli nadšení a možno aj prekvapení. Čiže oni niežeby mi bránili rozvíjať talent, ale to jednoducho vtedy nechali tak. Ale našla som si cestu sama.


Kdesi na začiatku kariéry stoja často príjemní, skromní, normálni mladí ľudia, ktorí už o pár rokov pôsobia inak. Akoby im kolotoč šoubiznisu zakrútil hlavou i srdcom. Prečo?
- Človeku sa zrazu zmení život. Ľudia ho spoznávajú na ulici, je nejakým spôsobom obdivovaný. Pamätám si obdobie, keď sa i u mňa niečo začalo lámať. Keď som sa z neznámej Zuzany Smatanovej postupne stávala známou. Bolo to zvláštne zistenie, že už žijem niečo iné, než čo som žila dovtedy. Pohľady ľudí na ulici, v rádiách hrali moje pesničky, fotenie, rozhovory v televízii, v časopisoch, jednoducho kompletná zmena. A to môže niekomu stúpnuť do hlavy. Ak si to človek neustráži, tak sa z neho stane to, čo predtým nikdy nebol. Mne to nikdy neprerastie cez hlavu, pretože stojím nohami pevne na zemi.


Ako sa tebe darí zostávať sama sebou a udržiavať si hodnoty, ktorým veríš?
- Základy by som hľadala v rodine. Moji rodičia ma vždy vychovávali v skromnosti a v pokore. Nikdy sme neboli bohatšia vrstva, žili sme v skromných pomeroch, nikdy sme napríklad nemali auto. Mamu sme tiež nikdy neprosili o drahé veci. Povedali nám, na čo nemáme, musíš si na to zvyknúť a ber to tak. Veľmi im to kvitujem, lebo teraz sa mi to vracia a sú to pre mňa veľmi dôležité životné hodnoty: dôležitejšie sú pre mňa skromnosť, pokora ako peniaze. Tie som nikdy nemala na prvých priečkach v hodnotovom rebríčku. Peniaze sú potrebné na to, aby sa dalo nejako žiť, ale nikdy mi nezmenili charakter. A takisto popularita – nežijem bohémsky život, jednoducho toto v sebe nemám. Aj chalani v kapele sú skromnejší... Keď sa mi začal život meniť, nevedela som sa zžiť s tým, že je zrazu všetko iné, než som bola zvyknutá. Pohľady ľudí mi trochu prekážali. Ale potom sa to zlomilo – teraz chodím rada medzi ľudí, už nepozerám do zeme. Nechcem sa uzatvárať, pretože to i tak nemá význam. To, čo robím, ma baví a chcem byť voči ľuďom fér a otvorená.


Keď sláva prerastie cez hlavu, človek stráca pokoru pred Darcom, ktorý doňho vložil talenty. Komu si ty v živote vďačná?
- Bohu? Kde je počiatok toho, že človek bude mať nadanie? No niekde vo vesmíre. :) Ale asi som najviac vďačná rodičom. Som iný človek ako môj brat, on má nadanie na matematiku a angličtinu, keď bol mladší, hrával na gitare, dnes sa hudbe venuje málo. Ale veď čo by bolo, keby sme všetci boli muzikanti?


Čo považuješ za najkrajšiu vec na svete? Čo ti napadne ako prvé?
- Vedieť sa usmievať aj vo chvíli, keď to duša nedovolí.


A keď sa nad tým viac zamyslíš?
- Keď sa má človek kam vrátiť a nájsť tam človeka, ktorému na vás záleží. Mať domov, svojich blízkych, prácu, ktorá baví, a byť spokojný s tým, čo má.


Aké darčeky k sviatkom ti vedia spraviť radosť?
- Som z tej kategórie ľudí, ktorí hovoria: „Prosím vás, len mi žiadne darčeky nedávajte, nerobte si starosti.“ Ale čo ma vie potešiť, je dobré CD. Raz mi jeden kamarát doniesol z dlhej cesty vrecúško plné drobností, ktoré nazbieral – všetky ma tešia, lebo každá jedna je z iného štátu. Ale radosť mi vie urobiť aj úplne malá kytička.


Často treba niekoho tretieho, kto dvoch zoznámi alebo posunie jedného k druhému – speváka k manažérovi či k publiku. V prípade Zuzky to bol Rišo Čanaky, ktorý si všimol jej hlas a hudobný feeling a zatúžil po tom, aby i ona vynikla. Aby sa k ľuďom dostala nová, dobrá muzika.
- Počkaj, ja som našla Riša! Mala som svoje pesničky, ešte tie úplne prvé, a chcela som ich niekam posunúť. Moja krstná mama mi jedného dňa doniesla Katolícke noviny, kde bol rozhovor s Rišom Čanakym, v ktorom on povedal, že pomáha začínajúcim hudobníkom. Ozvala som sa mu, on súhlasil, prišla som do Bratislavy, v štúdiu sme nahrali asi päť pesničiek. Tie som potom poslala do súťaže Coca-Cola Popstar a tak sa to začalo.

 


Určite však v životoch každej z nás sú rozhodujúce obdobia, keď nutne potrebujeme „nakopnúť“ slovami povzbudenia od tých, ktorí nám prajú a vidia v nás talent, ktorý si my samy zatiaľ nepripúšťame. Alebo sme my tie, ktoré máme charizmu posunúť i úplne neznámu ženu, priateľku, sestru, kolegyňu ďalej, vyššie.

Alena Ješková