Úplne zaDARmo

   Aká predstava vám zíde na um pri slove „dar“? Aké slovné spojenie? Prijať dar alebo ho venovať?
   Kým sme boli deťmi, všetci sme radi dary dostávali, tešili sa na ne a nedočkavo ich rozbaľovali.
   Plynul čas, my sme dorástli do dospelosti a istotne sa v nás zmenil prístup k darom a darovaniu. Všetci radi obdarúvame. Každý rodič pozná tú radosť zo žiariacich očí svojho dieťaťa, ktoré práve dostalo vytúžený darček.
   Zvlášť my ženy máme tradične blízko k tzv. pomáhajúcim profesiám a je nám prirodzené rozdávať sa, obdarúvať, ísť na úkor seba a svojho pohodlia. To všetko je v poriadku. ALE...
   Ako každá dobrá vlastnosť, aj táto má svoj protipól. Naše veľkodušné rozdávanie môže (a v mnohých prípadoch sa to často aj stáva) skĺznuť do akejsi prevrátenej filozofie: „Ja vám dám všetko, ale prijať od vás nechcem nič.“ Často sa nám dokonca tento postoj javí ako „kresťanský“.
   Moja známa chodievala pomáhať svojej starej susedke. Upratala jej v dome, navarila, priniesla nákup. Babička trpela tým, že už nevládze ako kedysi, a tak často frflala: „Prečo si sem prišla, načo si to doniesla, to nebolo treba.“ Nedokázala prijať jej službu.
   Určitým spôsobom je to výzva pre nás všetkých. Všetci sa bojíme vlastnej nemohúcnosti, staroby a odkázanosti na pomoc druhých. Chceme byť tí produktívni, tí, ktorí druhým dávajú a v ideálnom prípade od nich nič nepotrebujú. A ak aj niečo potrebujú, snažia sa to čo najrýchlejšie odplatiť, aby náhodou nezostali „dlžníkmi“. Nechceme od nikoho nič zaDARmo.
   Naučiť sa prijímať je pre nás zrazu ponižujúce a bolestné.  Aj v našom kresťanskom živote stojíme tvárou v tvár tejto pravde.
   Boh, najväčší Darca, nám vo svojom Synovi daroval spásu, dar, ktorý by sme si vlastnými silami nemohli nijako vydobyť. Ježiš sa za nás, za mňa obetoval, a to všetko úplne nezištne, bez nároku na protislužbu. Je to dar, ktorý vlastnými silami nemôžeme splatiť.
   Nebo nám nebude „vyúčtované“ za naše dobré skutky. Pomáhajú nám k spáse, ale aj keby sme sa od rána do večera modlili, postili a išli sa pretrhnúť od láskavosti, na tento dar by sme si nenašetrili.  Boh spasí kajúceho lotra na kríži rovnako ako „zaslúžilého“ kresťana.
   „Sotvakto zomrie za spravodlivého, hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ (Rim 5, 7-9)
   Toto poznanie nás nemá zdeptať. Boh určite túži po tom, aby sme jeho dar prijali s vďačnosťou a radosťou, a nie so zachmúrenou tvárou ako babička v mojom príbehu.

Zdenka Šujanová