Výroky detí

Pýtala som sa 3-ročného Mareka, syna, ako sa volám. On sa zamyslel a povedal: „Neviem, opýtaj sa tatina.“


 
Nútený poobedňajší spánok. Dorotka nechcela opäť zaspať. „Prečo si ma nechala samu v spálni? Čo by si robila, keby som ja teba nechala samu v spálni?!“
„Jój, Dorotka, ani si nevieš predstaviť, ako by som sa potešila! Hneď by som spala.“
Bolo vidieť, že taká odpoveď sa jej celkom nehodila, nuž po chvíli vraví: „A keby som ťa nechala v tvrdom chlievi?!“
„Prečo by si ma nechávala v tvrdom chlieve?“
„No, lebo to je presne, ako keď ty mňa necháš samu v spálni!“

 

Dorotka s Alžbetkou sa naháňali dookola. Dorotka: „Behačka je dobrá, užitočná vec!“

 

Vravela som 3-ročnému Marekovi pri vyzliekaní, aký je už veľký, že si všetko vie urobiť sám. Hneď sa ma teda opýtal: „A môžem piť už víno?“

 

Vyhrešila som Alžbetku. Začala plakať. Dorotka si k nej kľakla, roztvorila náruč a teatrálne zvolala: „Poď sem, moja!“ Alžbetka sa jej s výrazom ublíženého mučeníka vrhla do náručia a zopár chvíľ tak v tichu spočinuli...

 


Človek by povedal, že deti sa začnú vyhrážať odchodom z domova až v puberte. My sme nemuseli čakať až tak dlho – len do jej 3,5 roka: „Maminka, odchádzam z domu! Poslala si ma preč do izby!“

 


„Mami, ty prečo nie si muž?“ Skôr než som stihla niečo odpovedať, Adamko (3-ročný) pokračoval: „Teba vyrobili ako dievča? Škoda. Mohla si byť tiež človek!“

 

Tatinko prišiel z roboty a vraví synčekovi: „Tak veľmi si mi celý deň chýbal!“ On na to: „No. Ja tebe tiež.“

 

Mama: „To, že si ma celé doobedie neposlúchal, nebolo pekné. Som smutná.“
Adamko: „Hm. Odpúšťam ti.“

 

Adamko sa hmýril v našej posteli, kopal nohami. Vravím mu: „Hlavu sem, nohy sem. Keď chceš spať tu, tu sú isté pravidlá.“ Nato sa posadil, začal sa bystro obzerať: „Aké pravidlá? Ukáž! Ja ich tu nevidím.“


Alebo výroky matiek?
Niekoľkokrát som hnala Adamka do kúpeľne umyť si ruky. Keď som mu to zopakovala po ikstý raz a vošla do kúpeľne, stál za rohom v tme a spravil hu. Ja na to: „Prečo ma plašíš, keď si máš umývať ruky?!“