Otcovstvo

Téma ako každá iná, hovorím si. No o čo dlhšie som otcom, o to ťažšie je niečo na túto tému napísať. Je to niečo ako cestovanie prstom po mape v teple svojho bytu a plnej chladničky jedla. No ak ste tisíc kilometrov od domova a v cudzej krajine, odrazu sa všetko mení. Svet mojich detí (Anette, 9 rokov, a Marek, 6 rokov) je skutočne ako iná krajina. Každý z nich je vlastne malou krajinou. Anette je typické dievča, ktoré musí mať všetko uhladené, ružové, gýčové, rozprávkové. V susednej krajine „princa Mareka“ je všetko ako v džungli. Má svoj systém, bunker, skrýše. Nedovolí vyhodiť autíčko ani vtedy, keď už nemá dvere, a dinosaura ani vtedy, keď príde o nohy v boji s transformerom. Pohybovať sa medzi týmito svetmi nie je jednoduché, ale je to riešiteľné. Oveľa ťažšie je vysvetliť obyvateľom oboch krajín, že je krásne, že sú vedľa seba so svojím teritóriom, a že ich spolužitie môže byť pre oboch veľmi prínosné. Otec je vlastne multifunkčná bytosť, ktorá ovláda všetko od jednoduchej prípravy hrianok cez lepenie nezlepiteľných hračiek až po vyšetrovateľa konfliktov a večerného modlitebníka. Mimochodom, modlitby otca sú niekedy veľmi zaujímavé. Nemajú asi nič spoločné s hlbokými meditačnými úvahami, ale majú veľmi praktický charakter. Niečo ako: „Bože, daj, nech ich nezabijem“ alebo „vďaka, že som to prežil“, či, „nech už sú starší“... Niečo podobné uvádza sv. Pavol, keď rieši osteň v srdci a dostáva sa mu veľmi podobná odpoveď ako otcom – „stačí ti moja milosť“. No keď máme za sebou nejaký konflikt, keď už konečne spia alebo keď slávime ďalšie narodeniny, robím všetko preto, aby tej „Jeho“ milosti bolo čo najviac. Paradoxom je, že keď cestujem na nejaký koncert a som pár dní z domu preč, dal by som všetko za to, aby som už bol pri nich. Vtedy zrazu zatúžim, aby som sa s nimi bláznil či ich uspával, alebo sa s nimi modlil, alebo ich nosil na rukách do kúpeľne, aby sa umyli, alebo čokoľvek, len aby som mohol byť s nimi. Často, keď ich ukladám spinkať, musím si ku každému aspoň na chvíľu ľahnúť. Neviem to dobre pomenovať, ale v tej chvíli sa udeje niečo veľmi zvláštne. Realita zhonu, výchovy, pokusov o disciplínu a múdrych rečí sa v okamihu mení na čarovnú atmosféru neba na zemi. Zrazu pri mne leží nežná bytôstka, ktorá je tak veľmi zraniteľná, taká nežná a tak blízko Boha. Cítim sa, akoby som bol vo svätyni. Tá detská posteľ sa stáva odrazu mojou modlitebňou. Vnímam každý nádych a výdych svojich detí. Snažím sa v šere tmy rozoznať ich nežné črty a užívam si spomienky nedávnej minulosti na rozkošné chvíle, ktoré mi zázračným spôsobom liečia rany. Uzdravujú moje vnútro. Cítim, že ich objíma Boh a ich anjeli sa v ostražitosti a zároveň v odpočinku chystajú na nastávajúci deň, aby ich odprevadili zase o krôčik bližšie k Pánovi. Neraz mi tečú slzy po tvári a ja nedokážem vysvetliť, čo sa to deje. Odchádzam z ich izbičky a srdce mám naplnené Bohom a láskou. Tá láska mi stačí, aby som prežil nasledujúci deň. A to mi stačí na to, aby som mal odvahu bojovať ďalší deň za oblasti, v ktorých moje deti sú a majú zostať deťmi. Aby mohli ony dozrievať a aby som ja príliš neprezrel... Aby ony mohli žiť svoje sny a ja aby som „neprespal“ svoj život.


Nie som hrdina a nie som ideálny otec. Mojím snom je raz vidieť, ako moje deti vedú svoje deti k Bohu. Potom budem môcť odísť... To vnímam ako svoje poslanie. Prejsť hlbokým snehom, aby raz ony mohli prešliapať cestu svojim deťom. Nechajme deti byť deťmi a nechcime, aby boli skoro dospelými. Ich svet, ich krajiny, ich sny sú pozvánkou pre nás. Ich postieľky čakajú a túžia po našej blízkosti, aby nás spoločne mohol objať samotný milujúci Boh...

Richard Čanaky