Rovnováha živých vecí iba ťažko môže byť statická

Dorota Sadovská, slovenská výtvarníčka, ktorá má napriek svojmu mladému veku toho za sebou vo svojej tvorbe už viac než dosť. Má schopnosť a odvahu skúšať nanovo zobrazovať známe veci tak, aby vynikla ich skutočná podstata a nestratila sa ich hodnota v prázdnych pózach. A popri tom všetkom stíha byť aj matkou a manželkou.

 

Mohla by si nám predstaviť postupný vývoj svojej umeleckej cesty? Čo ťa najviac zaujalo na začiatku a k čomu si dospela doteraz?
Ten začiatok znamená už 15 rokov! Práve v roku 1995 som mala svoju prvú samostatnú výstavu.

   Neviem, či slovo vývoj je najvýstižnejšie. Stále niečo nové spoznávam, ale nechápem tento proces lineárne – ako vývoj smerujúci od čohosi konkrétneho k niečomu inému, odlišnému. Myslím, že každým dňom sa predo mnou iba odkrýva ďalšia časť toho istého celku. Akoby som v ruke točila pomyslenú guľu.
   A hoci sa čoraz rýchlejšie a elegantnejšie dopracujem k žiadanému výsledku, paradoxne o ňom zároveň aj viac pochybujem.


Pomohol ti niekto iný odhaliť tvoj talent alebo to bolo jednoducho v tebe a iným smerom si ísť nemohla?
Hovorí sa, že talent sa na úspechu podieľa len 10 percentami a ostatné je vôľa či tvrdohlavosť a to, čo nazývame abstraktne – šťastie. Mama vyštudovala maľbu na VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení) v Bratislave, no po skončení školy sa pre viacpočetné materstvo a chorobu výtvarnej tvorby vzdala. Nikto ma asi preto nenútil dať sa na podobnú dráhu. Rodičov tešilo, že sme každý išli vlastnou – odlišnou cestou.


Dosť času si strávila aj v zahraničí. Buduješ si naďalej tieto dobré kontakty?
Áno, ukončila som štúdium aj vo francúzskom Dijone, no viaceré stáže sa mi podarilo realizovať aj priebežne počas celého štúdia v Bratislave či doktorandského v závere. V súčasnosti dosť cestujem, keď ma pozvú vystavovať. A niekedy si na takúto „služobnú cestu“ pribalím so sebou aj dcérku.


Vnímaš svoje umenie aj ako možnosť otvoriť iným duchovný svet či upriamiť pozornosť na hodnoty alebo priamo na Boha?
Všetky moje práce sú predovšetkým otázkami. Spájajú rozdielne až protichodné veci. Paradoxy, ktoré idú niekedy až na hranu humoru. Nechcú hladkať a utvrdzovať diváka v tom, čo vie, ale odkrývať to, čo vedieť možno ani nechce. Dobré umenie je ako mentálne zrkadlo, divákov vlastný projekčný test.

 

Veľmi ma zaujal projekt tvojho vlastného časopisu SADO. Čo ťa inšpirovalo na jeho vznik? Aké máš ohlasy? Bude aj SADO 3?
Prvotný nápad sa objavil ešte okolo roku 2000 a prvé číslo uzrelo sveta až o 5 rokov neskôr. Pociťovala som potrebu vytvoriť presah zo zbytočne uzavretého výtvarného sveta do normálneho života. Tak vznikol výtvarný katalóg ako časopis a zároveň interaktívny public art. Rozhodne sa nemôžem sťažovať na to, že by vyvolal primálo najrozličnejších ohlasov. Aj preto mám SADO 3 už zhruba pripravené v hlave, no ktovie, kedy dozrie vhodný čas na realizáciu. Moja energia vydávať publikácie sa v minulom roku koncentrovala do monografickej knihy Núdzový vchod pre vydavateľstvo Fotofo. Sú v nej zhrnuté moje fotografické práce, v ktorých dominuje ľudské telo.


Tvoje diela sú neraz provokatívne – ako je napokon aj ná-zov spomínaného časopisu. Vyvolávajú emócie, potrebu zaujať postoj, čo je v umení nemalý úspech. Mnoho sa venuješ zobrazovaniu tela z rôznych nevšedných pohľadov. Prečo práve telo? A plánuješ pri ňom zotrvať alebo ťa to ťahá aj inam?
Až na zopár výnimiek potvrdzujúcich pravidlo je ľudské telo skutočne mojím najprirodzenejším výtvarným vyjadrením. V čo najjednoduchšej forme – bez odevu a kozmetických úprav, nezačlenené do spoločenského statusu a vyňaté aj z historického časopriestoru – asi najvýstižnejšie kopíruje vnútorné prežívanie. Zatiaľ nepoznám dôraznejší nástroj. Pre všetkých živých ľudí totiž odjakživa platí, že telo a duša sú navzájom prepojené. Nikdy som nesúhlasila s názorom, že vnútorné veci sa dajú zobraziť iba zahmlievaním či neurčitou abstrakciou. Vari prekrývaním pomocou pauzáka získavaš duchovno?!


Aj tvoje zobrazenia svätých sú nemenej pútavé. Čo v tebe vyvolalo potrebu ukázať ich z iného uhla pohľadu?
Tie obrazy boli – a našťastie ešte stále sú – konfrontačné.
   Je skôr na škodu ako na osoh, ak sa konkrétnym osudom upiera ich špecifická ľudskosť.
   Moje najnovšie obrazy svätých sú živšie a expresívnejšie ako tie prvé.


Fascinujúce je, ako si dokázala pospájať časti ľudského tela, v tomto prípade rúk a nôh, a vytvoriť z nich súbor diel s názvom Parazity.
Fotografie zo série Parazity sú dve identické fotografie prstov rúk a nôh spojené do nového celku. Vytvárajú tak podivný ornament či skôr novotvar nepoznaného živočícha. Sú vystrihnuté z fotografie podľa reálnych obrysov a po spojení pripevnené priamo na stenu. Nie sú domestifikované klasickým rámom a nemajú ani pravouhlý tvar. Bujnejúce tam, kde nečakáš. Tak vznikol názov Parazity. Od „slušného umenia“ sa pomerne často vyžaduje, aby pekne ladilo s pohovkou. Lenže vtedy je to pre mňa skôr dekorácia ako umenie. Parazity parazitujú na potrebe zdobiť.


Vo svojej zbierke máš aj odvážne fotky ženského poprsia. Nemala si obavy, ako na to zareaguje okolie?
Fotografie Korporality považujem za dosť asexuálne a táto protirečivosť k ich tradičnému zobrazeniu konfrontuje diváka oveľa viac ako nahota. Najnovšie sa ako jediné práce zo Slovenska prebojovali do odbornej knihy o tele v súčasnom výtvarnom umení, vydanej v známom londýnskom vydavateľstve.


Na čom pracuješ teraz? Chystáš nejakú ďalšiu výstavu?
Stále mám paralelne rozpracovaných viacero projektov, ktoré sa snažím čo najlepšie zosúladiť tak, aby som mala k dispozícii dostatok času na tie najdôležitejšie. Každé ráno začínam zostavením hierarchie povinností, ktorú počas dňa dolaďujem.


Ako to bolo v tvojom prípade s nájdením toho pravého – tvojho muža? Bolo ti to jasné od prvého okamihu alebo rozhodnutiu stráviť spolu život predchádzal dlhý boj?
Stretli sme sa v deň zápisu na vysokej škole a odvtedy sme viac či menej intenzívne spolu. Po 18 rokoch sme už v našom vzťahu hádam plnoletí.


Mala si v sebe túžbu byť matkou alebo to prišlo samo?
Nerozumela som priveľmi dievčatám, ktoré snívali iba o materstve a vyzeralo to tak, že ostatné ich v živote nezaujíma. Rozhodne však je fyzické materstvo jednou z mnohých fascinujúcich stránok môjho života.


Aké pocity v tebe zostali s odstupom času z obdobia, keď si bola tehotná? Užívala si si to alebo len „prežila“?
Tešila som sa a bola zvedavá, trocha s obavami. Takých dlhodobých projektov, akým je výchova dieťaťa, nemám až tak veľa.


V jednom rozhovore si spomínala, že dôležitejšie pri výchove detí je klásť dôraz na to, aby sa naučili rozlišovať dobré od zlého, ako trvať na stálej poslušnosti. Ako to vyzerá v praxi?
Spolu komunikujeme prečo, nie je to však vyjednávanie. Nedávam žiadne odmeny za „poslušnosť“, aj tak naša 4-ročná dcéra vie, že sa oplatí ma počúvať, lebo som tá, ktorá sa o ňu stará a chce jej pomáhať. Keď neposlúcha, niekedy sa chce iba hrať, jednoducho vedieť, ako chutí druhá strana, no inokedy má na neposlušnosť dôvod. Mám ju nútiť do jedla, ak ju potom bude bolieť brucho? Prekážalo by mi, ak by mala stratiť prirodzený cit pre mieru v jedle a pre jedenie.

   A kto naozaj úprimne túži vychovať zo svojho dieťaťa nekomplikovaného robota s naprogramovaným softvérom? Veď práve tento typ najviac vyhovuje akejkoľvek manipulácii a totalite.


V prípade, že ti Serafínka odmieta poslušnosť – napríklad sa nechce obliekať, ako to riešiš?
Popravde, keď sa ráno ponáhľame do škôlky, ani sa toho nedá veľa riešiť. Niečo si oblečie ona, niečo jej ja. No ide leto a s ním aj jednoduchší obliekací proces, čo aj ju samu bude viac baviť.


Snažíš sa nejako cielene rozvíjať v dcére tvorivosť? Máš pocit, že po tebe zdedila umeleckého ducha?
Toto špeciálne nerozvíjam. Najčastejšie, keď potrebujem ešte večer čosi dorobiť, vymyslím jej vedľa seba nejakú interaktívnu činnosť: strihanie, lepenie, počítanie, dopisovanie, behanie, hranie sa na princeznú a kráľovnú, ďalšie si navymýšľa aj sama. Inokedy ideme na vernisáž, nakupovať, kolobežkovať sa a tak podobne. Ako v každej rodine, dcérka participuje na našej prítomnosti a my, samozrejme, na jej.


Pochádzaš z veľkej rodiny, máš ešte dvoch bratov a tri sestry. Chcela by si aj ty mať takú veľkú rodinu?
Nie. Dcéry bývajú v opozícii k matkám a aj moja dcéra zrejme bude vyvažovať to, čo u mňa vybadá ako extrém.


Zvládaš nájsť rovnováhu medzi potrebou či túžbou tvoriť a zároveň sa venovať rodine?
Stále ju vedome hľadám. Rovnováha živých vecí ťažko môže byť statická.


Má manžel pochopenie pre tvoju „prácu“? Prípadne sa neinšpiruje a neskúša tvoriť niečo aj sám? Hovorí ti do toho?
Aj v tomto vyhral môj neoficiálny tender na nezasahujúceho manžela.

 

Ako vidíš naše ženy? Myslíš, že nám niečo chýba, aby sme sa nimi mohli cítiť naplno?
Každá je iná a sama v úprimnosti srdca najlepšie vie, kde sa cíti naplnená a čo má pre to robiť. Recepty na šťastie odmietam dávať, pretože až priveľa nám ich býva podsúvaných – aj nebadane.

Marcela Hlubíková
Viac o Dorote Sadovskej nájdete na www.sadovska.sk. Vo vydavateľstve Fotofo vyšla nedávno kniha fotografií D. Sadovskej s návom Núdzový vchod.