Rovní, ale nie rovnakí

Doc. MUDr. Daniela Ostatníková, PhD., pracuje ako docentka v odbore normálna a patologická fyziológia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednáša fyziológiu nervového systému a vyšších nervových funkcií študentom medicíny, základy neurovied študentom Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK a anatomicko-fyziologické základy reči študentom logopédie Pedagogickej fakulty UK. Medzi študentmi je obľúbená, o čom svedčí aj jej charakteristika na Facebooku: „absolútne úžasná žena s pútavým prejavom, inteligentným zmyslom pre humor, príjemným a sofistikovaným vystupovaním a veľkou energickosťou.“ Je vydatá, má štyri deti, žije v Bratislave.

 

Pani docentka, predstavili by ste nám na úvod svoju terajšiu prácu, projekty, na ktorých pracujete?
Moja výskumná práca sa odvíja od štúdia vplyvu pohlavných hormónov na kognitívne schopnosti oboch pohlaví v bežnej populácii, ale aj v rôznych minoritných skupinách, ako sú intelektovo nadané deti, autisti alebo ľudia s Aspergerovym syndrómom, ktorí majú narušenie v oblasti sociálnej interakcie, komunikácie a vzorcov správania, podobne ako pri autizme. Sledujeme aj kolísanie hladín hormónov počas biologických rytmov a efekt tohto kolísania na špecifické schopnosti u ľudí, ale aj v animálnych experimentoch. V rámci svojho výskumného zamerania vediem diplomantov a doktorandov na LF UK.

 

V čom sú hlavné rozdiely medzi mozgom muža a ženy?
Muž sa narodí s inak organizovaným mozgom ako žena. Nejde iba o veľkosť, ale aj o zoskupenie nervových buniek a ich vzájomné spojenie do okruhov, ktoré sú a budú zodpovedné za rozumové schopnosti. Niet však rozdielu medzi celkovou inteligenciou mužov a žien, no v špecifických zložkách inteligencie sa pohlavia odlišujú.


 
Máme teda aj iné možnosti a schopnosti?
Panuje všeobecný názor, že muži sú napríklad lepší šoféri, no toto posúdenie závisí od toho, čo rozumieme pod označením lepší. Muži majú vo všeobecnosti rýchlejšie reakcie, lepšie priestorové videnie a orientáciu v trojrozmernom priestore. Ich mozog teda dokáže skôr spočítať, ako vtesnať auto medzi ďalšie dve, no aj oveľa viac pri šoférovaní riskujú. Ženy sú na cestách tolerantnejšie a opatrnejšie.


Z rôzne štruktúrovaného mozgu oboch pohlaví tiež vyplýva, že ženy sú na rozdiel od mužov schopné robiť viac vecí naraz. Mužské myslenie aj prijímanie informácií sa deje skôr analytickým spôsobom. Znamená to, že dokážu prijímať a spracovávať podnety postupne za sebou. Ženy informácie z okolia prijímajú skôr súčasne a vďaka tomu dokážu v jednej chvíli myslieť aj robiť viacero vecí naraz. Majú lepšie verbálne schopnosti a nad mužmi vynikajú v jemnej motorike.


Ženy sú viac empatické, lepšie vedia čítať pocity na tvárach iných ľudí a vcítiť sa do ich pocitov. Rozhovor je pre ne veľmi dôležitý ako spôsob objavovania a pomenovávania svojich pocitov a ich prežívania s ostatnými. Debata o čomkoľvek je prostriedkom na zblíženie, nájdenie riešenia problému, odreagovanie. Vďaka mozgovým prepojeniam my ženy dôkladnejšie zvažujeme dôsledky svojich činov a sme lepšie v urovnávaní konfliktov. Muži sú viac systematickí, berú rozhovor oveľa vecnejšie. Dlhé rozprávanie je pre väčšinu z nich stratou času. Radšej majú rýchle informácie, závery, okamžité riešenia. Keď sa žena rozpráva s mužom, žena to chápe ako možnosť komunikácie, spolupatričnosti. Muž to chápe ako príležitosť niečo vyriešiť. A z toho vyplýva aj časté nepochopenie.

 

Určite však existuje veľká variabilita aj medzi jednotlivými mužmi, aj ženami.
Stereotypy sú veľmi rozšírené názory prisudzujúce spoločné vlastnosti ľuďom len preto, že patria do jednej skupiny, napríklad vďaka ich príslušnosti k jednému pohlaviu. Napríklad predstaviteľka ženského pohlavia je automaticky vnímaná ako ľahko ovplyvniteľná, submisívna, pasívna, nesúťaživá, ľahko zraniteľná, plačlivá, bez sebavedomia, neambiciózna, empatická, hľadajúca pocit bezpečia... Naopak, ak hovoríme o mužoch, prisudzujeme im agresivitu, nezávislosť, objektívnosť, dominanciu, súťaživosť, priamosť, sebavedomie, dobrodružnosť, netaktnosť so sklonom k hrubým výrazom...


Aj medzi ženami sa však nájde mnoho takých, ktoré nie sú typickými ženami, a aj medzi mužmi sa nájde mnoho takých, ktorí nie sú typickými predstaviteľmi svojho pohlavia. Na póloch veľkej interindividuálnej variability sú však čisto feminínne typy, čisto maskulínne typy a kdesi v prieniku diferencovaných sú bipotenciálni jedinci, ktorým sa ešte donedávna prisudzoval prívlastok „androgýnni jedinci“.

 

Idete dosť proti prúdu. Ste za rovnosť medzi mužmi a ženami, ale odmietate rovnakosť a emancipačné snahy.
Je nesprávne tvrdenie, že muži a ženy sú vo všetkom rovnakí a rovnako schopní. Takéto poňatie emancipácie žien môže priniesť trpké ovocie. Spoločnosť začína mať rovnaké očakávania, čo sa týka správania, reakcií, ale aj výkonov od mužov aj žien. Pritom ženy a muži riešia úlohy spojené so zamestnaním a s povolaním rôzne, pretože majú rôzne nielen telesné schopnosti, ale aj správanie a myslenie. Treba sa naučiť prijať pohlavné odlišnosti ako pozitíva a využiť ich vo všeobecný prospech.


Preto treba skončiť s hlásaním absolútnej rovnakosti medzi mužmi a ženami a naučiť sa prijať, že ženy a muži sú rozdielne pohlavia, a to znamená, že majú nielen rozličné telá, ale aj myseľ.

 

Ako vy sama vnímate jedinečnosť úlohy ženy?
Jej úloha matky je nezastupiteľná a dá sa naplniť len v určitom prirodzenom období života, keď je na to vhodný čas. Jedinečnosť ženy spočíva aj v tom, že je partnerkou pre svojho muža. Dnes sa všetci snažíme súperiť, ženy sa snažia vyrovnať mužom, podľa mňa je však ideálne dopĺňať sa. Každý máme na niečo nadanie, osobitné vlohy a vlastnosti, podľa ktorých si volíme životné cesty a povolania.


Možno nie každú ženu napĺňa materstvo na plný úväzok, niektoré cítia potrebu profesionálnej realizácie, lebo majú pocit, že ako matky nie sú dostatočne spoločensky docenené. Som však presvedčená, že vychovať z dieťaťa kvalitného človeka je veľmi zodpovedné a je to dnes oveľa náročnejšie, ako plniť nejakú, aj keď veľmi špecifickú a zodpovednú úlohu v zamestnaní. Dnes sa, žiaľ, kladie všade dôraz na súťaživosť, napĺňanie svojich ambícií a nezriedka vyhrávajú materiálne ciele nad morálnymi. Ženy cítia najmä pod spoločenským tlakom, že musia byť najskôr materiálne zabezpečené, a preto rozumom potláčajú prirodzenú túžbu stať sa matkou a dávajú prednosť profesionálnemu uplatneniu sa. Príroda sa však oklamať nedá a keď sa ženy na materstvo konečne odhodlajú, býva často neskoro.

 

Zaoberali ste sa aj výskumom intelektovo nadaných detí. Skúmali ste aj rodinné prostredie týchto detí, prípadne ich rodičov?
Inteligencia je do veľkej miery dedičná, no nededia sa len „inteligentné gény“, ale aj sklony k činnostiam, ktoré inteligenciu detí v priebehu vývinu podporujú. Mimoriadne nadané deti spontánne javia záujem o okolité dianie a priam prahnú po poznaní, čo sa prejavuje množstvom zvedavých otázok, záujmom o čítanie encyklopédií a podobne. V rodinách, kde sa cení vzdelanie a akademická inteligencia, rodičia bez konkrétneho úmyslu vytvárajú podnetnú a podpornú atmosféru pre vzdelávanie. Deti totiž nededia len inteligenciu, ale preberajú aj osobnostné črty, ktoré sú predpokladom rozvoja inteligencie a inteligentného správania, a keď sa správne ich zvedavosť a schopnosť rozvíjať inteligenciu podchytí a nasýti, potom sa môže ich potenciál naplno rozvinúť a môžu z nich vyrásť skutoční géniovia.

 

Spomínam si, ako sa jeden známy sťažoval, že život s ich mimoriadne inteligentným dieťaťom vôbec nie je jednoduchý. Je to tak?
Všetci rodičia si asi želajú mať inteligentné dieťa, ale keď ho doma majú, často s povzdychom konštatujú, že by radšej mali priemerne inteligentné dieťa, lebo malý génius im dáva riadne zabrať. Áno, inteligentné deti sú náročnejšie na starostlivosť a najmä na rozhovory o vážnych témach a na vysvetľovanie zložitých vecí života. Intelektuálna činnosť je pre ne prirodzená, no často sa nevedia tešiť zo svojich úspechov. V živote ich často využijú priemerne inteligentní vo svoj prospech.

 

Je nejaký rozdiel medzi nadanými dievčatami a chlapcami?
Myslím si, že chlapci tvoria ohrozenejšiu skupinu detí, sú viac závislí od rodičov a ich lásky, potrebujú viac povzbudenia a starostlivosti. Sú všeobecne viac fyzicky zraniteľní pri úrazoch a športových aktivitách. Dievčatá sú stabilnejšie pohlavie, samostatnejšie a menej závislé, od prírody radšej nechajú vyniknúť priebojnejších a pohotovejších chlapcov. Dievčatá častejšie skrývajú svoj intelektový potenciál, aby boli prijateľnejšie pre spoločnosť, aby ich spoločnosť akceptovala. Dievčatá rady pracujú v skupinách ako členky tímu. Je však pravda, že väčšina intelektovo nadaných dievčat má nižšie ambície a očakávania ako rovnako nadaní chlapci.

 

Ako môžu rodičia najlepšie podporiť intelektuálny rozvoj ich detí? Treba inak postupovať u dievčat a chlapcov?
Každé dieťa má na niečo nadanie alebo talent. Rodič by mal deťom hlavne venovať čas, pozorovať ich, viesť, snažiť sa objaviť ich prirodzený talent, neprofilovať ich podľa svojich želaní a nesplnených ambícií. Detské skupiny a krúžky často ponúkajú niečo nalinajkované, radšej učte deti tvorivo sa hrať a vymýšľať, skúste si s nimi urobiť ich vlastný domček, šiť na bábiky, chodiť s nimi do prírody, učiť ich poznávať svet okolo seba, buďte dieťaťu prvými učiteľmi a sprostredkovateľmi nielen viery, ale aj vedomostí.


Na spoločných dielach sa budujú rodinné vzťahy a putá. A emócie sú v ranom veku skutočnými architektmi poznávania. Ak rodičia od malička s dieťaťom komunikujú, berú ho ako partnera v rozhovore, láskavo ho usmerňujú a stimulujú, aby malo svoj názor, aby sa spolupodieľalo na vytváraní rodinného programu, je to znak, že rodičom na dieťati záleží.


Dnes je veľa dobrých pomôcok pre rodičov, rodičia si to chcú aj veľakrát zľahčiť, kúpia vzdelávací DVD program a myslia si, že pre intelektuálny rozvoj spravili maximum. Žiaden počítač ani televízor však nemôže nahradiť spoločné čítanie, hru a aktívny rozhovor s dieťaťom.

 

Sama ste matkou. Ako sa vám darilo skĺbiť výchovu detí s „kariérou“?
Dieťa je zázrak a veľký Boží dar pre rodičov. Nie je len konzument ich starostlivosti, je zdrojom obrovského bohatstva pre samotných rodičov, pomáha rozvíjať ich osobnosť a je zdrojom lásky, poznávania a zdokonaľovania sa.


Ja mám veľké šťastie byť mamou štyroch detí. Každé je jedinečné, osobité a prinieslo do môjho života neopakovateľné zážitky, skúsenosti a dôvod na radosť a vďačnosť. Netajím sa tým, že boli chvíle, keď som bola veľmi unavená, aj také, keď som sa cítila nedocenená. Ale keď na to teraz spätne pozerám dnešnými očami, bol to krásny čas. Vybudovali sme si trvalé puto lásky a ja cítim nesmiernu radosť a zadosťučinenie, keď počúvam rozhovory a názory svojich detí a cítim, že už nepotrebujú moje rady a usmerňovanie. Tento pocit by som nevymenila za žiaden kariérny postup.


Je pravda, že človek nemôže robiť naplno všetko, lebo sa mu môže stať, že potom neurobí poriadne vôbec nič. Ja som bola s deťmi doma skoro 7 rokov, venovala som im každú chvíľu, užívala som si kariéru matky a bola som ňou naplnená, lebo som sa starala o viac detí. Keďže nie som typ, ktorý vie byť v nečinnosti, vrátila som sa do zamestnania, ale nie tam, kde som začala, v nemocnici ako lekárka, ale pracovala som ako vysokoškolský pedagóg a vedecký pracovník na Lekárskej fakulte UK, čo mi umožňovalo skĺbiť všetky životné priority. Som stále v kontakte s mladými ľuďmi, našla som si prácu, ktorá má baví a umožňuje mi chápať svoje vlastné dospievajúce a dospelé deti. Mám veľmi dobrý vzťah k mladým ľuďom, rada s nimi pracujem, rada počúvam ich názory a najmä im rada pomáham napĺňať ich ciele.


Bola a som spokojná, práca, ktorú robím, je pre mňa zároveň koníčkom. Snažím sa aj v pracovnom živote byť pre deti vzor, vytvárať dobrý model, aby si budovali zodpovedný prístup k svojej práci. Myslím si, že najlepšie je robiť to prirodzene, učiť deti príkladom. Šťastím človeka je, keď má radosť z práce, ktorú robí, a ešte väčším šťastím je, keď táto konkrétna práca prináša úžitok a prospech iným.

 

Ešte možno jedna trochu filozofická otázka. Ako by ste si predstavili ideálne fungujúcu spoločnosť a vzťahy mužov a žien?
Láska a pozitívne myslenie sú kľúč ku všetkému.


Naša ľudská podstata má viacero zložiek. Je to naša telesná schránka, ktorá si vyžaduje prísun energie, starostlivosť o základné fyziologické potreby a mali by sme mať k nej úctu a starať sa o svoje zdravie najmä tým, že si budujeme správne životné postoje, v ktorých zachovávame určitú hierarchiu hodnôt. Tie určujú naše priority aj to, či dáme prednosť čítaniu a vzdelávaniu pred pasívnou konzumáciou televíznych programov. Napĺňanie našich duševných potrieb je založené na princípoch Božej existencie a Božej lásky k nám. No a tú odrážame v láske k blížnym, v službe druhým, či už je to naša najbližšia rodina, alebo je to niekto, kto nás potrebuje, s kým sa môžeme podeliť... to vždy prináša dobré pocity a zušľachťuje nás samých.


Ako som už spomínala, ženy aj muži sú rozdielni, majú sa však ako dvaja rovnocenní partneri v živote navzájom dopĺňať a vzájomne rešpektovať, aby rodina mohla zostať základnou bunkou spoločnosti. Ženy vďaka rodinnému založeniu predstavujú stmeľovací prvok, sú zmierovači konfliktov a tak prirodzene vytvárajú to, čo nazývame domov.

Za rozhovor ďakuje Andie Zaťková