Moje materstvo

Za oknom od rána sneží. Je februárový deň, taký ako každý iný. V tichu izby tikajú na stene hodiny a snehové vločky padajú ako perina jedna na druhú. Letmé a nečujné pootvorenie dverí na vedľajšej izbe, malé telíčko snívajúce svoj sníček. Len spi, myslím si, musíš tých tisíc každodenných zážitkov aj spracovať, preletí mi hlavou.


Nikdy som nevedela, kedy moja mamina vstala a kedy išla spať. Nevedela som, že do noci žehlí, potom ešte namočí bielizeň, aby ráno stihla pustiť práčku. Nevedela som, kedy štopká a zašíva, kedy vyberá veci z mrazničky a rozmrazuje ich a z čoho nás živí... Ako dieťa som ani len netušila, prečo mamy vstávajú prvé a do postele si líhajú posledné z celej rodiny. Nestarala som sa o to a vychutnávala si sladké detstvo, mladosť... až teraz. Teraz to už viem. Teraz, keď som sama posadená na stoličke s nápisom MAMA. Sedím už dva roky v hľadisku a dívam sa na dynamické divadlo odvíjajúce sa na doskách predo mnou. Akú úlohu v ňom mám? Len divácku? Alebo som aj režisérka? Scenáristka, korektorka, dramaturgička či aj našepkávačka? Neviem, a napriek tomu dostávam na tieto otázky každý deň inú odpoveď, ako inak... odkedy som mama, stereotyp nehrozí. Toto „predstavenie“ nemá nalinajkovaný program a priebeh, a preto som neustále v strehu. Už neviem vypnúť tú kontrolku, ktorá mi v hlave bliká od trinásteho júla 2007. Už to nejde, byť len sama a robiť si, čo chcem, čo ma baví. Už to nejde, len tak odísť do kaviarne, na večeru do reštaurácie, do kina a nemyslieť, čo sa deje doma. Čo asi malý robí, chutil mu obed? Nie je náhodou smädný, prebalili ho včas, vydala som dosť inštrukcií? Tisíc ďalších neutíchajúcich otázok, ak ich zatlačím do kúta, vrátia sa, nestratia sa, dokonca ich je viac.


Je také sladké byť mamou, keď vás ten malý človiečik objíme, usmeje sa a vy vidíte, ako váš nový človek naberá kopu skúseností, modrín, sily a odvahy. Vidíte, že to, čo dávate, sa vám vracia. Vidíte reálne úroky vkladov. Občas nastavia aj pravdivejšie zrkadlo môjho ja, ako by som si želala, ale čo už, aj to je materstvo. Môj malý veľký muž, ako sa k tebe správať, aby si odo mňa nachytal správne vzorce správania? Kedy ti podať ruku a kedy ťa nechať ísť samého, aby si si na vlastnej koži vyskúšal riziko zakopnutia a neistotu pádu? Kto mi odpovie?


Je také neisté byť mamou, skľučujúce a nepokojné! Rozhodnutia, ktoré menia a ovplyvňujú život nielen mňa samej či nás dvoch, ktorí sme za to malé stvorenie primárne zodpovední, ale hlavne teba. Je také trpké a slzoslané, byť mamou! Veru áno! Nikto z ľudí do maminho srdca nevidí a nevie, čo všetko musí obetovať, odmietnuť, zrušiť, odložiť, nenávratne sa toho vzdať. Nikto nechápe obavy, „to len ty to tak vidíš“, „znova sa zbytočne bojíš“, „čo sa čuduješ, že máš toľko šedivých vlasov, keď si znova v strese z toho malého“. Mamino srdce úplne nechápe nikto z ľudí, žiaden človek mu nerozumie a mnohí blízki mu ani nechcú radšej rozumieť. Koľkokrát sa stane, že namiesto podpory a povzbudenia vám blízki či najbližší opätujú len nechápavé krútenie hlavami a ťukanie si po čele... Len vankúš či ostrý vietor občas rozháňa a vysúša slzy.
Sila mamy je v jej srdci. A srdce mamy je jej sila. V srdci, ktoré vládze, nevzdáva sa, neprestáva byť so svojimi deťmi a počúva ich, hoci deti majú dávno svoj program, život aj svet. Aj moje materstvo je také sladko-sladké a niekedy slano-slané. Ale krásne a nemenila by som.

Ani

Som v pohode, ak netúžim po deťoch?

Veľa ráz som počula: „Odkedy sa mi narodilo dieťa, som najšťastnejšia v živote.“ Dokonca náhradné matky po adopcii vyhlásili to isté, že nikdy predtým neboli šťastnejšie. Alebo kamošky vyznávali, ako si užívajú materskú a prajú mi, aby som si ju tiež vychutnala. Sú aj iné ženy – nazývala som ich kedysi karieristky, ktoré sa stávajú mamami oveľa neskôr, až si odpracujú zopár rokov. Ideálne sa mi zdali práve tie, čo oceňujú materstvo ako hlavnú hodnotu a poslanie ženy. A tu bol môj kameň úrazu. Ja som nikdy nepociťovala obrovskú túžbu po deťoch. Uznávam materstvo ako vysokú hodnotu a poslanie, (podľa Božieho zámeru a prirodzenosti ženy...), ale to, že som nemohla vyhlásiť niečo podobné o šťastí, absolútnej naplnenosti a podobne, ma hnalo do výčitiek svedomia, pocitu, že nie som normálna, naopak, akási neženská. Skúmala som sa, či nie som zranená, či nepotrebujem duchovné oslobodenie. Pátrala som v sebe, pýtala sa Boha, modlili sa za mňa priatelia. Proste ma to trápilo. Dnes som rada, že mám dieťa, ale o užívaní si, vychutnávaní či extatickej radosti nemôže byť ani reči, ak mám byť úprimná. Som vďačná za synáčika, starám sa o neho, tvoríme si všeličo, rozvíjam ho, ľúbim a neľutujem, že ho máme. Vyznať sa v sebe mi pomohli články o skúsenostiach iných žien a osobné sprevádzanie jednou ženou, staršou odo mňa. Učím sa neporovnávať a nesúdiť ani seba, veď každý bežíme svoje vlastné preteky. A jedného dňa, pri ceste autobusom, som počula, myslím, Boží hlas. Jeho posolstvo bolo asi toto: To, že citovo, s nadšením a pocitmi blaha neprežívam fakt, že mám dieťa, nič nehovorí o tom, či som dobrá, alebo zlá mama, ani že by som bola chorá. Ale naopak, ak je láska o rozhodnutí a ja som ho predsa spravila, že chcem mať dieťa, On oceňuje. A navyše, vypovedá to o tom, že zdroj šťastia nehľadám v deťoch, ale niekde inde. A keďže Boh ma pozná, vie, že v Ňom. Pripomenul mi, čo vlastne viem o sebe i ja, že i pred materstvom som predsa bola šťastná a že šťastná som i teraz. Čiže či mám deti, či nemám. Teda bez nich som nebola nešťastná. A že môj stav je lepší, lebo dokážem byť aj vo vzťahu k synčekovi slobodnejšia, dokážem i jemu dávať slobodu a neupadnem do nezmyselnosti života po jeho odchode od nás v dospelosti. Lebo aj On (Boh) si myslí, čo som tušila i ja, že ani deti by nemali byť cieľom nášho života, hoci povolanie ženy k materstvu je úžasné, sväté a veľké a nedá sa „praktizovať“ – žiť ho bez citov. Ale tie ja predsa mám. Milujem Janka, pusinkujem ho, hladkám, bláznime sa, objímame, smejeme, túlime...


Tento Boží monológ ma upokojil a odohnal sebaobviňujúce myšlienky, prameniace z porovnávania sa s inými ženami. Tiež som mama, ale potrebujem aj iný svet – prácu, kamarátky, s ktorými si chodím posedieť na kávu a porozprávať sa, čas vo dvojici s manželom, aktívny šport, spoločenstvo kresťanov i úplnú samotu a ticho pre seba. A ak si Boh myslí, že je to takto o. k., tak som naozaj v pohode.

Jarka

Mami, ďakujem

Keď som mala 16, strávila som jeden a pol mesiaca v nemocnici (vlastne aj 16. narodeniny som oslavovala tam). Nebola som nejako extra chorá, ale chorá som bola. A aj sa to na mojom organizme prejavovalo – často mi bolo zle, vracala som, bolievala ma hlava, chudla som, síl mi ubúdalo. To mi na psychickej pohode veľmi nepridávalo a ani samotné nemocničné prostredie. Stále nejaké vyšetrenia, občasné spory so sestričkami či s inými pacientmi deťmi, nie práve najlepšia strava, skoré vstávanie... jednoducho, nič extra.


Ale jedna vec mi veľmi pomáhala a držala ma nad vodou. Každý deň ma prišla navštíviť mama. Myslím, že nevynechala za ten mesiac a pol ani jeden. Keď si to teraz uvedomujem, neviem, ako to vtedy zvládala. Veď chodila normálne do zamestnania, starala sa o domácnosť, v ktorej býval ešte brat a ocko, a vlastne v tom čase zomrel jej vlastný otec. Potrebovala silnú motiváciu. Alebo lásku? Nebolo až také dôležité, či mi niečo priniesla (hoci hlavne ku koncu som veľmi ocenila nejaké spestrenie stravy), alebo čo sme robili – či sme sa učili nemčinu, hrali karty, alebo len tak rozprávali, dôležité bolo, že niekto na mňa myslí a záleží mu na mne.


A veľmi som si cenila aj jej trpezlivosť. Napríklad, keď jej v piatok pri návšteve povedali, že by ma aj pustili na víkend domov, keby som tam mala oblečenie. Mama nelenila, išla domov po moje veci a vrátila sa po mňa. Alebo keď išla so mnou po ulici – po mesiaci som už bola taká zoslabnutá, že bol pre mňa takmer nadľudský výkon prejsť z nemocnice na zastávku, ale išla so mnou pekne pomaličky a nikdy nepovedala krivé slovo, že sa tak vlečiem.

Spomínam si, že som bola v izbe s dievčinou, ktorej mama chodila na návštevy len občas – lebo vraj nemohla každý deň. Bolo mi to ľúto a myslím, že aj tej dievčine, hlavne keď videla, že moja chodí každý deň. Mamy, ste pre svoje deti dôležité!

Jana

Zázrak v rôznych farbách

Čím ďalej, tým viac párov nemá biologické deti. Táto téma sa stala aj mne blízkou a často sa o nej rozprávam s kamarátkami i so vzdialenej-šími známymi. Veľa sa vŕta-me hlavne v bolesti zapríčinenej dlhým a zatiaľ zby-točným čakaním na bábo. Ja mám tento problém čiastočne vyriešený. Vyriešený preto, lebo máme doma osvojené dieťa. A len čiastočne preto, lebo ani napriek tomu v nás neprestáva hlodať otázka, prečo nemáme aj vlastné. Z nejedných úst som počula úprimné, hlboké vyznanie: „My čakáme na zázrak. My s manželom veríme, že Pán má pre nás vlastné dieťatko. On to už nejako zariadi.“ Už som na vlastné oči zažila zázračné fyzické uzdravenia, aj v oblasti neplodnosti. Ale nás s manželom k rozhodnutiu viedla nasledovná otázka. „Čo je jednoduchšia cesta – dlhé roky až s nadľudskou silou veriť v príchod biologického dieťaťa napriek veku a nepriaznivým lekárskym prognózam alebo spraviť konkrétny krok v ústrety opustenému dieťaťu z detského domova?“ Každý má zrejme svoju cestu – individuálnu, konkrétnu, šitú pre neho. Ja som mala potrebu odpovedať na tú naliehavú otázku. Prišla som na to, že veriť v zázrak uzdravenia si vyžaduje charizmu viery, treba na to skúsenosť s Bohom, lebo čakanie vôbec nie je ľahké. Skúsenosti kamarátok vravia, že môže byť plodné – veľa sa v nás počas neho mení, buduje, dozrieva. Prijať dieťa si vyžaduje charizmu lásky. I ja si občas potrebujem pripomínať, že každá charizma je jedine od Boha, takže ja ako človek nemám zbierať zásluhy. Prax mi ukázala, že aj na adopciu potrebujeme dostatok viery. Hoci je čakanie ťažké, pre mňa konkrétne sú život s reálnym dieťaťom a jeho výchova ešte ťažšie. Potrebujeme veriť, že sa jeho odmietnutá dušička uzdraví, že z neho vyrastie zdravý a slobodný jedinec, že zvládne boj o identitu, že raz spracuje pravdu o sebe, že nás neodkopne ako cudzích, že odpustí žene, čo ho porodila, a mužovi, čo ho splodil za neznámych, možno podivných okolností. Potrebujeme veriť, že my veľkí sa adaptujeme, že unesieme pohľad ľudí, ktorí si nás doteraz nevšímali, no zrazu nás prenikavo sledujú. Po-trebujeme veriť Bohu, že doplní to, čoho sami nie sme schopní. No len s vierou to nejde. Po-trebnejšia je láska. O tom už kdesi niekto múdrejší napísal. Láska, ktorá dokáže vykročiť a ujať sa, láska, ktorá odpúšťa pomalému štátnemu aparátu pri procese adopcie, láska, ktorá neodsúdi ženy, čo opustili, a tým zranili dieťa, láska na prekonanie šoku z nového a na zachovanie manželského vzťa-hu... A preto si vážim aj tento zázrak – niečo sa udialo v nás, čo nie je z nás, lebo nás presa-huje – nie (zatiaľ) uzdravenie tela, ale rozšírenie srdca, že sme do tých adopcií šli.

Alena

Keby si aspoň dieťa mala...

Biologické hodiny alebo Božia cesta?


Rokov pribúda a rodinu zatiaľ nemám. Nie je to vždy ľahké, lebo po nej túžim. Sem-tam cítim bolesť a smútok, akoby mi niekto reálny chýbal, aj keď ho vlastne ešte nepoznám.


Vždy ma fascinovala predstava toho zvláštneho pocitu, keď bude v mojom tele rásť živá bytosť, ktorá má polovicu z mojich génov, je časťou mňa. Potom príde na svet a môžem byť pri tom, ako rastie, učí sa, dospieva, žije svoj príbeh...


V našej rodine o deti nie je núdza. Mám veľa bratancov a sesterníc, ale i kamarátok, ktoré majú deti, takže ani reálne radosti a starosti spojené s výchovou detí mi nie sú neznáme. Aj vďaka nim ma postupne opúšťali „romantické“ predstavy o vždy milých a usmievavých uzlíkoch šťastia, ktoré prinášajú rodičom len radosť a potešenie. Áno, deti prinášajú veľa radosti a potešenia. Sú krásne. To asi Pán Boh tak zariadil, aby rodičia vydržali a zvládli všetku námahu a odriekanie, ktoré si výchova a starostlivosť o deti vyžaduje. Mzdou za to sem-tam býva aj nepochopenie, rebélia, nevďačnosť. Nie je to ružová záhrada.


Boh vedel aj to, prečo na výchovu treba určite dvoch – otca i mamu. Preto mi bolo ľahké odmietavo zareagovať na povzdych či skryté „odporúčanie“, ktoré som raz dostala: „Keby si aspoň dieťa mala!“ Kedysi dávno mi to tiež napadlo, ale veľmi rýchlo som tú myšlienku poslala kadeľahšie. Mať vlastné dieťa mimo manželstva, plánovane ”nadivoko”, to predsa pre Božie deti neprichádza do úvahy! Legislatíva ale ponúka aj slobodným možnosť dieťa si osvojiť. Ja osobne si však jeho výchovu bez manžela-otca neviem predstaviť ani z praktického hľadiska. Už kvôli samotnému dieťaťu.


A vlastne, keď mám byť úprimná, asi viac mi chýba manžel – blízky človek, s ktorým by som mohla prežívať radosti a starosti života. Deti by boli pre mňa úplne prirodzene „čosi navyše“, ovocie vzťahu, ktorý musí prísť ako prvý. Proste všetko po poriadku.


V každom prípade mám deti veľmi rada. Mám úctu k ich svetu, nevinnosti, vnímavosti, úprimnosti, objavovaniu... Uvedomujem si aj zodpovednosť, ktorú voči nim máme, aby sme im my dospeláci pomohli na ich ceste. A nemusia to byť práve len naše vlastné deti.


Svoj život sa snažím žiť naplno.


Teším sa z času, ktorý mám a slobodne ho môžem venovať tomu, pre čo sa rozhodnem. Či je to služba iným, či relax, cestovanie aj práca. Veď manžel ma doma nečaká a „deti neplačú“.  Všetko má svoj čas. Boh najlepšie vie, prečo sú veci tak, ako sú, a verím, že má svoj plán aj so mnou. On vie, po čom túžim ja, ale aj čo je pre mňa najlepšie. V tom je moja viera aj istota.


Ešte nie je všetkým dňom koniec aj napriek tomu, že biologické hodiny naozaj tikajú. Ak je rodina cestou i pre mňa, viem, že Bohu nič nie je nemožné.

Andie
(porovnaj: Lk 1,37)

Bez detí, a predsa s nimi

Keď som chodila do strednej, vyslúžila som si prívlastok „tá, čo nemá rada deti“. Dnes už viem, že nespravodlivo, no vte-dy som tomu takmer uverila. A všetko len zato, že som ne-robila „íííí, jééééj, aké chutné“ pri pohľade na každé malé dieťa, tak ako všetky ostatné baby v mojom okolí. Ja som nemala nič proti deťom, len som nepotrebovala nahlas vyjadrovať svoj obdiv (a tiež som asi nechcela byť „ako os-tatní“). Takže som sa o sebe dozvedela, že „ty nemáš rada deti“. Hm, tak asi nemám... Radšej som sa deťom teda vyhýbala alebo aspoň nevyhľadávala ich prítomnosť. Našťastie však deti o tejto mojej „nálepke“ nevedeli a veselo sa mi hádzali do náručia a chceli sa so mnou hrať. Z toho som bola mierne zmätená. S ľuďmi, čo ma tak onálepkovali, som sa postupne stretávala čoraz menej, takže aj môj pocit, že nemám rada deti, upadal. Ako dobre.


Ani dnes síce neochkám pri pohľade na každé bábätko (mne stačí, že sa usmejem), ale myslím, že deti mám celkom rada a aj ony mňa.


Vlastné deti nemám. Niežeby som nechcela, ale nenašla som životného partnera, s ktorým by som sa mohla z týchto malých ratolestí tešiť. A či raz deti budem mať, to naozaj teraz netuším. Nechávam to na Božiu vôľu, On hádam vie, čo robí. A či mi to nie je ľúto? Nuž, trochu aj je. Hlavne keď si uvedomujem, že roky plynú, moje rovesníčky majú už jedno-dve deti a vidím, že sú šťastné a napĺňa ich to; keď mi kolegyňa rozpráva, že manželstvo je síce ťažké, ale kvôli tým deťom to stojí za to. Ale na druhej strane viem oceniť aj početné výhody, ktoré bezdetný život prináša: nemusím v noci ikskrát vstávať k plačúcim deťom, nenesiem zodpovednosť za ich výchovu, netreba im vyvárať, ale naopak, môžem si zariadiť svoj život tak, ako mi vyhovuje – kedy vstávam, ako dlho som v práci, môžem ísť kedykoľvek na dovolenku a podobne. Materstvo je obeta, veľká obeta, to si uvedomujem. Niežeby som sa zámerne tejto obete vyhýbala, ale keď už sa vyhýba ona mne, snažím sa uvedomiť si výhody svojho stavu a využívať ich. A napokon, človek môže slúžiť aj inde – vo vlastnej rodine, pri starých či postihnutých ľuďoch, vo farnosti či v Miriam.


A som veľmi rada, že deti aj napriek tomu okolo seba mám. Nie síce stále, ale aspoň občas. Bolo pre mňa milým potešením, keď kolegynina dcéra za mnou v robote vždy prišla a chcela sa so mnou hrať; keď som mohla vyvádzať s malou Luckou v jazere a s detskou dôverou sa na mňa zavesila, keď bola v hlbokej vode alebo keď som ju nosila na pleciach; keď sa 2-ročný Paľko, pre ktorého som bola v podstate takmer cudzia teta, so mnou na ulici pekne hral. Silný zážitok som mala, keď som nečakane držala na rukách bezbranné dvojtýždňové bábätko.
Takže život síce bez detí, ale napokon predsa len s deťmi.

Jana