Náhradné rodičovstvo

Osemnásťročná brunetka Maja s krásnymi, veľkými, no smutnými očami krátko pred odchodom z detského domova vyšla von s pravdou, že je tehotná. Vychovávateľky sa so záujmom pokúšali dozvedieť bližšie okolnosti, aby jej mohli pomôcť aj inak – okrem odovzdania peňazí od štátu, ktoré každý odchovanec dostáva na prvý samostatný štart do života. Jej drahý, už pár dní len bývalý, bol asi o 20 rokov starší rozvedený pán, ktorého motívy sa dajú ťažko súdiť. Dievča musí pomaly odísť. O dva roky ju bude nasledovať vlastný brat. Urastený fešák s pochopiteľnou nenávisťou v srdci a neistotou, či ho, ich prijme aspoň žijúca babka.


„Dochádza k tomu hlavne u rómskych dievčat. Riešime to od skorej puberty antikoncepciou,“ povedala mi riaditeľka detského domova pragmaticky. „Chalani z ulice stoja pod našimi balkónmi a dievčatá nám chcú utekať v noci von. Pudy, hormóny. Jednej sme my vystrojili svadbu. Žijú si dobre. Len občas príde aj s malým za mnou po peniažky.“


Maja je „biela“ a jej problém neboli len hormóny. „Je to výsledok citovej deprivácie,“ tvrdí pani Miroslava, vedúca podporných skupiniek náhradných mamičiek, „keď dievčatá z domova tak zúfalo hľadajú lásku, bez rozlišovania, bez poučenia o skutočnom vzťahu.“ K tomuto môže dôjsť i v usporiadaných rodinách, ale tam má aspoň mladučká mamička väčšiu šancu, že jej s bábätkom pomôžu rodičia. Kam pôjde Maja?


V každej krajine sa stáva, že deti ostávajú bez rodičov, prípadne im ich sociálny úrad pre nevyhovujúce podmienky na zdravý psychofyzický vývoj načas či definitívne odoberie. Deti čerstvo narodené i odobraté z biologických rodín sa dostávajú do ústavnej starostlivosti – do detských domovov (ďalej DD).  Akí jedinci odtiaľ vychádzajú, si bežný človek len ťažko predstaví.


Mama Marika má v pestúnskej starostlivosti takmer 17-ročného Janka s ľahkou mozgovou dysfunkciou, ktorý strávil 14 rokov v DD. „Keby sa bol dostal odtiaľ skôr, nemusel by dnes na každom kroku čeliť citovej deprivácii. Z nej vyplýva aj slabá hrubá motorika – nevie chodiť po schodoch. Keď k nám prišiel, nebolo mu vôbec rozumieť pri rozprávaní, stále máva záchvaty agresivity, revu, vresku, nedostatok lásky riešil jedlom – za 2 roky mi pribral 30 kg. Má sexuálne problémy. To, že sa ukája, vôbec neriešime, horšie sú vulgárne reči na túto tému – on nevie, že hovorí niečo zlé – a tiež musíme dávať pozor na naše dve mladšie deti, aby s ním neostali samy. Bál sa chodiť cez priechod pre chodcov, na zelenú zakaždým utekal, musela som ho naučiť, ako ísť, nemá pojem o hodnote peňazí, nechce sa umývať, nevie si nájsť zaujímavú činnosť – cez prázdniny mu ja do detailov musím vymýšľať program. V domove z neho spravili psychiatrický prípad, pričom jeho prejavy sú len výsledkom deprivácie. Z domova má naučený spôsob, ako hraním na seba strhnúť pozornosť. Tam sa naučil „vtirkať sa“, aby si ho všimli a venovali sa mu. Ja som ho prekukla. Dávam mu lásku, lebo ho fakt veľmi ľúbim, ale aj hranice, že na mňa nemá nič hrať. Otázkou pre mňa je, či si stihneme vytvoriť to správne puto, lebo v jeho veku už má pomaly dochádzať u človeka k odpútavaniu.“


Zaujímal ma aj pohľad odborníka. Sociálnej pracovníčky, pani Mgr. Renáty Matejovej, zaoberajúcej sa problematikou opustených detí v rámci o. z. Návrat už 13 rokov, som sa spýtala, prečo vlastne DD nie sú dobrou alternatívou.
„Každé dieťa potrebuje jednu stálu opatrovateľskú osobu, ktorou býva najčastejšie mama, otec alebo iný blízky človek. A toto klasický typ DD nevie zabezpečiť. Chýbajúci trvalý vzťah nedovolí dieťaťu optimálny zdravý vývoj. Dá sa povedať, že dieťa, ktoré lásku a prijatie nedostalo v útlom veku, nebude prežívať svet ako priateľský a taký, kde je vítané a oplatí sa tu žiť. Toto jeho nenasýtenie prvotným vzťahom má dôsledky na celý život, ktoré sa môžu prejaviť od problémov v nadväzovaní vzťahov po neschopnosť správať sa prijateľným spôsobom. Stáva sa, že keď vyrastú, majú problémy zaradiť sa do bežného života – založiť si rodinu, nájsť si dobré bývanie, zamestnanie a pod.“


Profesionálne rodiny
Pre ľahšie začlenenie mladých dospelých do života, teda tých, ktorí nemohli vyrastať vo svojich pôvodných rodinách, vznikla profesia tzv. profesionálnej matky/otca.


Táto osoba je zamestnancom DD, avšak o zverené dieťa/deti sa stará vo svojom domácom prostredí. Na vykonávanie tejto práce je potrebné mať ukončené aspoň stredoškolské vzdelanie, u detí s poruchami správania a so závislosťami vysokoškolské II. stupňa v akomkoľvek odbore (vítaná je sociálna práca alebo špeciálna pedagogika), pričom je nutné absolvovať prípravný kurz, ktorý poskytujú v SR okrem úradov práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej UPSVR) 3 akreditované subjekty: Návrat, Úsmev ako dar a Miesto pod slnkom. Informácie poskytne každý UPSVR. Záujemca sa môže uchádzať o prácu v štátnom i neštátnom detskom domove alebo v krízovom stredisku. Medzi DD a rodičom je  pracovnoprávny vzťah, medzi rodičom a dieťaťom nevznikne právny vzťah. Ide tu o starostlivosť o dieťa s nariadenou ústavnou starostlivosťou. V septembri 2009 bolo na Slovensku 462 profesionálnych rodín a v nich vyrastalo 772 detí. Táto forma približujúca sa k modelu klasickej rodiny je pre dieťa prijateľnejšia než neosobné prostredie ústavu, kde chýbajú živé vzory rolí, individuálny prístup, ľudské putá, väzby, stála osoba i dostatočné podnety pre vývin. DD sú povinné od 1. 1. 2009 vytvárať také podmienky, aby každé dieťa do troch rokov veku bolo hneď po diagnostike zaradené do profesionálnej rodiny. Sú štáty v Európe, ktoré DD vôbec nemajú.


Viacerých profesionálnych mamičiek som sa opýtala, s akými ťažkosťami je ich práca spojená. „Pre mňa je nesmierne ťažké rozlúčiť sa s dieťaťom, o ktoré sa rok či viac staráme ako o vlastné. Je to emocionálne náročné,“ povedala mi pani Marta. Ďalšia sa netajila tým, že sa takmer nikdy nevyspí, lebo sa u nich striedajú samé malé deti. Takisto nemajú profesionálni rodičia prednostné právo na adopciu. Nemali by sa na deti viazať, čo sa im nie vždy podarí. Občas si niekoho obľúbia viac, že by si ho aj osvojili, a to nejde.


Problémy, s ktorými deti prichádzajú
„Sú vykoľajené a deprivované. Prvé mesiace mávame náročné. Deti prežívajú nočné desy, ubližujú sebe aj iným, nikomu nedôverujú. Nedovolila som si ho priviesť sem,“ povedala mi profimama Zuzka v klube náhradných rodín. „Neobsedel by a strašne kričí.“  Pre inú je najťažší pohľad „na počiatočný žalostný stav“ dieťaťa. Keď sa pozrie na 3-ročného chlapca, čo sa dostal skoro do adopcie, a na toho „svojho“, rovnako starého, je jej smutno, pretože je nižší, ľahší, ešte nezačal hovoriť a „len so mnou bojuje.“ Dievčatko ďalšej mamy chce stále jesť, čo je podvedomý prejav chýbajúcej lásky, ktorú sa snaží takto si doplniť. Detská lekárka jej však zakázala toľko konzumovať, lebo už mala pretiahnutý žalúdok. Denisa má život ohrozujúcu skúsenosť. Dvojročný chlapček ju napadol s črepinou skla z úmyselne rozbitého pohára. Kým ona stihla zareagovať, porezal jej ruku. Podobné veci zažila aj s ďalšími detičkami. Na toto ihneď zareagovala ďalšia žena: „Moja malá sa prvé mesiace rada hrala na bodanie nožom do môjho brucha.“


Motivácia
Zamestnancov motivuje sčasti viditeľný výsledok, keď dieťa dobieha ostatné deti vo vývoji, alebo nová sila, ktorú vraj dostávajú po prekonaní chvíľ, čo „dajú dosť zabrať“, ako aj množstvo radosťou naplnených momentov. „Oboje ma približuje k Bohu,“ tvrdí pani Monika.


Ohodnotenie práce
Platová tabuľka len ťažko dokáže zohľadniť prácu vykonávanú 24 hodín počas 7 dní.


Osud detí po odchode z profirodiny
Niektoré sa vrátia do svojej pôvodnej biologickej rodiny, iné idú do adopcie či pestúnskej starostlivosti. V profirodine ostávajú niekoľko týždňov, mesiacov, stáva sa, že i rokov.


Najčastejšie sa verejnosť pýta, či je to zdravý postup – dieťa, zvyknuté na istých ľudí, v tomto prípade profesionálnych rodičov, znovu vytrhnúť zo známeho prostredia a premiestniť ho k novým, napríklad adoptívnym rodičom. Tu zazneli úplne jednoznačné odpovede od všetkých opýtaných mamičiek – áno, rozhodne. Radšej načas v inej rodine než v ústave. Rodina je prirodzeným prostredím pre človeka.


Adoptívne materstvo
Adopcia je druhou možnosťou náhradnej starostlivosti, avšak s najväčšou vzájomnou väzbou, keďže ide o úplné osvojenie dieťaťa. Manželský pár, či už bezdetný, alebo s biologickými deťmi, sa prihlási podľa obvodu bydliska na UPSVR, kde dostane inštrukcie, aké dokumenty má poslať na jeho ústredie. Po vybavení písomných záležitostí sa zúčastní na kurze jedného zo subjektov, ktorý si zvolí sám: Úsmev ako dar, Návrat, Referát psychologicko-poradenských služieb. Príprava zahŕňa skupinku, individuálne rozhovory so psychológom a test. Záverečný posudok je zaslaný opäť na ústredie UPSVR, ktoré pár zapíše do zoznamu čakateľov. Až sa dostane na rad, úrad sa s ním skontaktuje s „ponukou“ konkrétneho právne voľného dieťaťa, o ktorom si najprv prečíta základné informácie, poskytnuté DD, príp. profesionálnou rodinou, a pozrie si jeho fotografie. V prípade záujmu dostane povolenie na vstup do domova – na návštevu pod dohľadom sociálnej pracovníčky, príp. psychologičky či kurátorky. Následne má právo vziať si toľko času na rozmyslenie, koľko potrebuje, podá na súd žiadosť o predosvojiteľské konanie. Riaditelia domovov môžu odovzdať dieťa na návštevný pobyt k jeho budúcej rodine. Taktiež niektorí sudcovia vydávajú aj tzv. predbežné opatrenie, na základe ktorého sa dieťa môže ocitnúť vo svojej novej – definitívnej rodine o čosi skôr. Matka dostáva po prvom súdnom pojednávaní od UPSVR materskú dovolenku, príp.rodičovský príspevok, otec prídavky na dieťa. (Tri roky MD sa počítajú odo dňa zverenia dieťaťa súdom, nie od veku dieťaťa.) Po 9 mesiacoch si rodičia podajú na súd žiadosť o osvojenie. Matrika, na ktorej bolo dieťa po narodení zapísané, na základe súdneho rozsudku vystaví dieťaťu nový rodný list, kde sú uvedení ako jeho rodičia adoptívny otec a mama. Po nich preberá aj národnosť. Zmení sa mu aj časť rodného čísla, tá za lomkou . Pri adopcii sa na rodičov nevzťahuje príspevok pri narodení dieťaťa ani výška príplatku k príspevku pri narodení prvého, druhého a tretieho dieťaťa. Z hľadiska demografického je to pochopiteľné, z hľadiska praktického je to znevýhodnenie, pretože počiatočné náklady na výbavičku sú rovnaké, navyše, treba kupovať sušené mlieko, a z hľadiska etického je to na zamyslenie, keďže adoptívne rodiny odbremeňujú krajinu sociálne i materiálne.


Pani Majka má už 13-ročnú osvojenú dcéru. Ako sa Katka vyrovnáva s tým, že ju kedysi jej vlastní opustili?

„Rozprávame sa s ňou o jej pôvode od začiatku. Občas i sama príde s otázkami. Od nás vie všetko. Pozná aj svoje pôvodné meno, má adresu biologickej matky, vie o existencii nevlastného brata. Vždy tú ženu spomíname pozitívne. Môže ju ísť, až bude väčšia, navštíviť. Ale zároveň jej vravím: aby si nebola sklamaná, lebo ona ťa možno nebude chcieť vidieť, môže to byť pre ňu ťažké. Ja však na dcérinom mieste by som určite šla. Potrebovala by som jedno stretnutie, aby som si doložila kamienok do mozaiky svojho života.“


Čo považujete za najťažšie za celé spoločné roky?
„Nič strašné sme nezažili. Akurát, okolie to riešilo. Jeden starší pán z domu mi raz v bráne pošepkal: ,Ale teraz sa budete musieť presťahovať, aby jej to niekto neprezradil.‘ Ja mu na to: ,Ona to už dávno vie.‘ Alebo iní sa nás pýtali prekvapení: ,Vy máte bábo? A to ako?‘ – ,Bocian nám doniesol,‘ odsekla som. Po takejto odpovedi sa nás už nevypytovali. Naša Katka má akurát dysortografiu, čo pre mňa znamená, že sa s ňou viac učím. Intelektuálne patrí k stredu, bežný priemer. A ešte stále hľadáme, čo by ju skutočne zaujalo a dlhodobo bavilo. Človek tápe v oblasti, ktorú o dieťati nepozná. Nemôže sa oprieť o rodinnú genetiku. Napríklad my sme športovci, ona šport neznáša. Ale bola s nami lyžovať, vedieme ju aj k pohybu.“


Badáte u dcéry zranenia z odmietnutia?
„Neviem, čo je len jej povahou a čo vychádza zo skúsenosti s odmietnutím, čo má uložené v podvedomí. Katka je jemná, citlivá. A prišla klasická puberta.“


Po čom túžite do budúcnosti?

„Budúcnosť neriešim. Snažíme sa pripraviť ju na normálny, samostatný život, aby si raz vybrala, čo chce, a robila to, čo ju bude baviť. Nebojím sa. Verím nášmu vzťahu.“


Pestúnska starostlivosť

Okrem adopcie je možné aj pestúnstvo. Dieťa nedostáva priezvisko pestúnov a často sa stáva, že sa stretáva so svojím aspoň jedným biologickým rodičom, keďže nie je právne voľné, prípadne so vzdialenejším príbuzným. Pestúni dostávajú od štátu na dieťa mesačne finančný príspevok a  občas ich navštevuje kolízny pracovník z UPSVR, ktorý dohliada na životné podmienky, v akých dieťa vyrastá. Táto forma je vhodná aj pre slobodné ženy. Na Slovensku povolanie pestúnky mnohé ženy aj vykonávajú. Deti u nich zostávajú obvykle až do dospelosti, podobne ako v DD. No v skutočnosti je pestúnka ako mama.

Pani Marika – mama spomínaného Janka – sa s manželom už trikrát rozhodla pre pestúnstvo. Hoci prvé dieťa – syn – je ich biologický.

„Túžili sme prijať aj opustené deti. Som detská sestra a chcela som sa starať o deti v rámci svojho povolania, mám to ako prácu. Dostávam na ne peniaze. Preto sme nikdy nepremýšľali nad adopciou. Neplánovali sme si vziať veľké dieťa, ale do Janka sme sa zaľúbili v jednom tábore. Nuž je s nami. Som doma a všetkým štyrom sa venujem.“


Všetci náhradní rodičia majú v prípade osobného záujmu po celý čas k dispozícii odborné sprevádzanie, poradenstvo, kluby, podporné skupinky, organizované výlety a letné tábory, kde sa vzájomne zdôverujú s podobnými problémami a výchovnými situáciami. Všetci sa zhodnú na tom, že okolitý svet ich často nechápe naplno. Hoci aj s dobrým úmyslom, ale ľudia, čo nežijú s osvojeným či profidieťaťom, majú tendenciu zľahčovať ich problémy a posudzovať prístup k týmto deťom, ako aj sčasti odlišné rodičovské starosti. Pravdou však ostáva, že odmietnuté deti majú svoje špeciálne potreby. Silný zážitok z opustenia biologickou matkou je hlboko vpísaný do ich podvedomia. Raz sa musia vyrovnať so svojou minulosťou a k svojej pôvodnej identite prijať tú novú. Dnes už neuropsychológia pozná dosah odmietnutia na raný vývoj mozgu, najmä na jeho emocionálne centrum.


Náhradné rodiny sú síce náhradným riešením, ale doposiaľ osvedčeným, s preukázateľnými pozitívnymi výsledkami. A o tom, že to mení aj ich – dospelých, svedčia samotní rodičia.


„Prijať cudzie dieťa znamená viac spoznať seba – hlavne svoje obmedzenia. Naučila som sa lásku prijímať i dávať a mať väčšie porozumenie pre iných. Učím sa trpezlivosti a vôbec, práci na sebe, aby som sa stala lepším človekom,“ toľko pani Miriam, mama dvoch biologických synov a jednej osvojenej dcérky. Miriam dnes vedie detské kluby. Ďalšie ženy sa vyjadrili podobne. „Učím sa pokore a nebrať osobne prudké reakcie detí.“ Okrem naplnenia materinskej túžby lepšie spoznali napríklad svojho manžela, jeho schopnosť rozdávať sa odlišným deťom a zároveň byť úžasnou oporou manželke. Danica prežíva vďačnosť voči Bohu: „Modlím sa za všetky rodiny, z ktorých prišli naše deti.“ Alici sú dnes oveľa bližšie zranenia druhých a sama sa cíti zrelšia vo vnímaní ľudí. A konečne žije prítomný okamih.

Alena Ješková
(Poznámka: Mená sú kvôli zachovaniu diskrétnosti pozmenené, príbehy a výpovede skutočné.)