Každý má inú charizmu

Sme ženy, a preto pravdepodobne aj (budúce) matky. Dnes už nejde len o otázky, ktoré sme si začali klásť približne pred 20 rokmi (ktoré nepoznali ženy dávnej minulosti), či uprednostniť dieťa pred kariérou, kedy mať prvé a koľké ešte potom, teda o tému, s ktorou sa stretávame na každom kresťanskom rohu, ale skôr o prehodnotenie a potvrdenie pravdy o hodnote rodiny ako takej, ktorá je napádaná pokusmi presadiť názory istých záujmových skupín v gendrovej politike EÚ. Zrazu sa náš postoj stáva menšinovým a vyhlasujú ho za nepriateľský. Za týmto treba vidieť duchovný boj, vedený proti žene samotnej, aj kvôli jej daru materstva. Ak navádzanie zlého nerozlíšime a nevzoprieme sa mu, rozšíri sa na zápas v našej mysli. Máme slobodu pri rozhodovaní, aby by sme si vybrali svoju cestu.

 

Pred pár rokmi som spoznala zaujímavú rodinku. A keďže mi dovolili nazrieť do ich rodinného i profesijného sveta, prinášam i vám aspoň sčasti ich príbeh. Príbeh mnohodetnej rodiny, ktorá sa s rešpektom díva aj na ženy s iným povolaním.

 

Hanka sa vydala za svoju študentskú lásku. Chodili s Ivanom 4 roky, rok po svadbe sa im narodilo prvé dieťa – Danko. Rok po ňom Peťko, u ktorého v 1,5 roku prepukol autizmus. Nasledovali Kristínka, Tánička, Dorotka a tento rok k nim pribudla Lenka.

 

„Na začiatku nášho spoločného života by o nás nikto nepovedal, že budeme mať toľko detí, ani my sami. Veď sme mali dobré zamestnanie, kde sme sa mohli profesionálne realizovať.“ Obaja vyštudovali sociálnu prácu. Ivan ako mediálny analytik cestoval často do zahraničia, kde skúmal objektivitu spravodajstva v médiách. Hanka pracovala ako sociálny pracovník na rôznych projektoch, napríklad aj v pomoci drogovo závislým. Počas šiesteho rizikového tehotenstva musela ukončiť prácu supervízora. Manžel ostal istý nutný čas doma pri deťoch, čo znamenalo stratu financií pre rodinu. A potom musel zmeniť prácu, aby už nebola spojená s toľkým cestovaním. Našiel sa v neziskovej organizácii, ktorá sa chudobnejším skupinám ľudí snaží pomôcť v realizácii jediného sna – sna o bývaní. Ja osobne jeho altruizmus obdivujem, lebo ani jeho rodina nemá bývanie celkom doriešené. Ba v istých obdobiach roka s nimi býva aj babička. „Boh sa však o nás vždy postará, to sme už zakúsili neraz. Netvrdím, že je niečo ľahké, ale vždy je z čoho žiť,“ priznáva Hanka.

 

Pri svojich návštevách som pochopila, že nie všade sa dá tlačiť na absolútny poriadok a už vôbec nie na komfort. Zakaždým som však ocenila ich srdečné privítanie, prijatie a pohostinnosť. Cítila som sa u nich ako „hosť do domu, Boh do domu.“ A to bez veľkých rečí hostiteľov. V takejto atmosfére sa človek úplne inak díva na tortu, ktorej sa dotýkalo okrem maminých ešte zopár ďalších ručičiek – vznikala „ocapkávaním“ a ochutnávaním s nadšeným híkaním. Chutila skvele, zacítila som v nej stopy lásky. Šesť nektáriniek od nás „padlo za obeť“ v priebehu dvoch minút. Ešte sa len varila voda na kávu, už padalo sklo z kuchynských dverí. Peťko nevybral zákrutu. Mňa by z toho doma asi porazilo, oni však s pokojom povyberali úlomky z umelého rámu, synčeka vyobjímali a odviedli do bezpečnej vzdialenosti. Mám sa čomu učiť, napadlo mi. „Žehlím len aktuálne potrebné kusy alebo nežehlím vôbec,“ netají sa Hanka. „Ale veľmi rada varím.“ Zemiaky sa u nich kupujú po sto kilách na zimu.

 

Ráno Ivan zavezie Danka do školy a Hanka s mladšími  ostáva doma. „Som toho názoru, že Boh mi nezveril deti preto, aby som ich dávala vychovávať inej žene. Nemám nič proti dobrým učiteľkám, veď aj moja sestra je zástupkyňa riaditeľky v materskej škole, len si myslím, že keď je matka ochotná zostať s deťmi doma a venovať sa im... No ak si žena myslí, že sa v škôlke jej dieťa naučí zručnostiam, ktoré nezíska doma, o. k., prečo nie?! U nás doma majú interakciu medzi sebou a ja s nimi stihnem viac než jedna učiteľka s 20 v skupine.” Preto aj obdivuje domáce vyučovanie. A často počúvaný argument chýbajúcej socializácie je podľa Hanky od veci. „Veď majú dosť kamarátov z kostola, z ulice, z krúžkov... Mnohé prežitky socializmu nám vtláčajú stereotypy, mimo ktorých sa nedokážeme pohnúť napred ani doprava. Tlak spoločnosti treba zvládnuť, proste sa nedať.“  Opravila ma tiež vo falošnej domnienke, že predškolská výchova je rok pred nástupom do školy povinná. Tento návrh zákona neprešiel. Aj Hanka skúsila dať Danka do škôlky, po krátkom čase ho však zas odtiaľ vzala, lebo sa jej jeho pobyt tam zdal zbytočný. Kto sa dnes naňho pozrie, ako aj na všetky ich deti, rozhodne nezíska dojem, že by nevedeli komunikovať alebo že by im chýbala priebojnosť, schopnosť súťažiť či deliť sa o veci. Hanka rozvíja u detí viaceré zručnosti, na čo jej slúžia cvičebnice, čiže ich činnosť je trochu štruktúrovaná, venujú sa kresleniu, učeniu písmeniek, čísel, modelujú z plastelíny, trénujú si pamäť. Potom spolu pripravujú obed, pri tom sa zas naučia variť a piecť. Alebo sa deti samy hrajú v izbičke. Poobede a hlavne po príchode manžela z práce idú von na vzduch. „Raz až trikrát do týždňa k nám chodia návštevy. Väčšinou ostanú až do neskorého poobedia. My veľmi na návštevy nechodíme – tak raz za dva-tri týždne – je nás veľa, a tak sa pomestíme len k dvom mojim kamarátkam.“ Občas celá rodina zájde do zoo, do parku, na ihrisko, snažia sa byť proste všetci spolu. Večer sa jeden z rodičov učí s najstarším synom, po večeri sa pomodlia a idú spať. „Úplne normálne ako iné rodiny,“ tvrdí Hanka. „Keď je Ivan v zahraničí, máme iný režim, vtedy sú naše dni ťažšie.“ Pri menšom počte detí mala aj babysitterku, lebo ešte pracovala, „ale teraz ju už nepotrebujem, som radšej s deťmi sama.“ Pomáhajú im obe staré mamy. Veľkú posilu vnímajú od spoločenstva, ktorého členmi sú 6 rokov. Tam preberajú starosti i radosti a snažia sa vzájomne si pomáhať. Materiálna podpora spočíva vo výmene detského oblečenia a podobne.

 

Dnes, keď svet zašiel až do extrému, že štandardom sa pomaly stáva jedno dieťa, a to často nemanželské, majú ľudia občas potrebu vyjadrovať sa o väčších rodinách ako o nezodpovednom správaní zato, že dávajú život viacerým deťom, aj keď nemajú poriadne bývanie alebo nie sú stopercentne zdraví. „My sme si povedali, že ako prijímame s vďačnosťou prácu, úspech, zdravie, prečo neprijať aj deti?  Raz mi jeden kňaz povedal, že si mám uvedomiť, že deti, ktoré sme dostali, nie sú naše, ale Božie. A On má s nimi plán. Zároveň som otvorená tomu, že každý má právo a slobodu na svoj postoj, úplne chápem individuálnu situáciu manželských párov. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby rozhodnutie mať viac detí bolo spoločné. Z poradenskej praxe viem, že ak jeden z páru nesúhlasí a ten druhý si to nasilu presadí, väčšinou sa ich vzťah nekončí dobre. Dvaja zabojujú  aj v ťažkých chvíľach ľahšie ako jeden. V našom prípade sme sa s Ivanom zhodli. Musíme, samozrejme, počítať s obetami, ale dostávame na to veľa milostí. Hoci každý človek i pár má úplne inú charizmu. Ani mamy mnohých detí by sa nemali tváriť ako tie, čo majú patent na výchovu. Poctivo vychovať aj jedno dieťa je záslužné!“

 

Pre ženy, čo by rady urobili v živote niečo iné veľké, a keďže nemajú ako Hanka s Ivanom a im podobní „tucet” detí a súdia seba  príliš prísne, má Hanka tiež pochopenie. „Ja som taká istá – hyperaktívna žena a rada by som riešila životy iných, najlepšie všetkých. Rýchlo mi však dôjde, že som povolaná najprv sa starať o tých svojich doma. Je to neraz lekcia pokory, keď už nemôžem pomôcť inde. Neutekať od rodiny do ,veľkých vecí‘, byť v nej naplno. So svojou charizmou.“

 

Hankin a Ivanov život ma neraz povzbudil. Nielen pre odvahu a nesebecký životný štýl, ale hlavne pre ich slobodu neposudzovať iných. Dávajú slobodu ostatným, aby si i oni žili svoj vlastný príbeh. Ich rodinka osvetľuje mnohé cesty. Aj keď každý si musí žiť na svojej vlastnej, bez porovnávania sa. Veď ani v materstve, ani inde nejde o výkony. Možno len o to, aby sme si dokázali obhájiť svoj odlišný názor. Lebo možno už o pár rokov ho nebudeme smieť nahlas vysloviť, len žiť. Zatúžila som po tom, aby tak ako u Hanky a Ivana, ani u mňa slová nepredbiehali skutky.

Alena Ješková