Báseň

MAMA, KTORÁ NIE JE

 

Je to čisté ako kôpka soli

mäkké ako vosk čo kvapká z hviezd

Nezahodíš to aj keď to bolí

do poslednej chvíle chceš to niesť

 

Je to taká bledomodrá ľútosť

čo ti občas dýchne na sklíčka

Volá sa to spomienka a smútok

volá sa to sen a mamička

 

Dávno ti už privoláva spánok

lexaurin či iný taký liek

Ale odkiaľ ti práve dnes ráno

zavoňala farba fialiek

 

Ostala tu iba prázdna šálka

na nej ucho smiešne obité

Čosi vonia po tme po zápalkách

čosi chodí mäkko po byte

 

čosi občas pohne záclonami

čosi praská v kĺboch fotelov

To len mamy chodia keď sme sami

pozerať na našu dospelosť

 

Na kotúľke ubúda už nití

už je iba na pár gombíkov

Možno by ťa za hrdlo žiaľ chytil

ale plakať si už odvykol

 

Mama je už niečím nepatrným

čo sa zmestí včele pod krídlo

čo odnesú v očiach biele srny

čo je už len nočným vábidlom

 

Utiera ti všetky beznádeje

čo ti v noci kanú lícami

Mama najviac vtedy je keď nie je

ako hĺbka nad ulicami

 

Je tam Inde a chystá ti nebo

napráva jak vankúš pod hlavu

Ničoho sa veľký chlapče neboj

keď príde čas na tú diaľavu

 

Vtedy vojde cez dvere a múry

a príde ti hlavu podoprieť

Počká pokým oči nezažmúriš

Vtedy príde mama ktorej niet

 

Daniel Hevier

India

Nemôžeš sa vrátiť rovnaký

Reportáž z cesty

 

Marta Franeková – mladá žena, ktorej túžba navštíviť priateľov v ďalekej krajine, bola takmer nereálnym snom. Keď niečo obetujete a urobíte krok, vtedy sa sny začínajú stávať realitou. Tento krok nastal a neznáma cesta do Indie sa začala odvíjať – Bombai, Pune, Goa, Vasai.  Urobte si chvíľku voľna a pozrite sa spolu s nami na Indiu jej očami.

 

Indiu si buď obľúbite, alebo vám z nej naskočí husia koža a začnete sa jej štítiť. Často stretávam ľudí, ktorí majú buď odpor, alebo rešpekt voči tejto krajine. Určite je to spojené aj s chudobou, s ktorou sa človek musí denne vyrovnávať. Práve pri tvrdej konfrontácii ste nútení viac sa zamýšľať nad svojím životom, čo môže priniesť viac svetla do oblastí, o ktorých ste ani netušili, že tam potrebujete zasvietiť.  Jednoducho vás nenechá ľahostajnými.

 

Farebná a rôznorodá. Prekvapí príjemnou vôňou, teplým vánkom pri oceáne, ale aj špecifickým silným pachom, z ktorého sa dvíha žalúdok. Plná očiam lahodiacich obrázkov, ale tiež situácií, kedy vás zamrazí. Skrátka plná kontrastov, nevyspytateľná a krásna. Mňa očarila.

 

Plánovaná cesta: 4 týždne. Moje kroky smerovali najskôr do mesta Pune, 2 týždne na kurz cez medzinárodnú misijnú organizáciu Mládež s misiou (Youth With A Mission) a do indickej komunity Dobrý pastier (Good Shepherd) vo Vasai pri Bombai, kde vedúcim komunity je môj priateľ Rómeo. Ale taktiež som bola pár dní u priateľky Valérie. Je to Indka, žijúca v dedinke Majorda v štáte Goa, 10 min. od Indického oceánu.

 

Kurz v Pune bol medzinárodný. Stretla som známych, ale i nových ľudí z celého sveta – z Indie, Austrálie, Nemecka, Belgicka, Írska, USA, Papui Novej Guinei, Francúzskej Guiany, Ugandy, Kenye, Holandska a. i., dokonca kamaráta Slováka, ktorý je na misii v zahraničí. Mali sme rôzne prednášky, kde sme hovorili nielen o o medzikultúrnej a medzináboženskej komunikácii a problémoch Indie, ale taktiež o kresťanských hodnotách, možnostiach evanjelizácie, o tom, kam nás Boh chce viesť, čo vložil do nás a aké je moje poslanie, do ktorého ma tu na zemi pozýva. Tiež sme sa spolu veľa modlili. Bol to čas plný ovocia – priateľstiev, pomoci sebe navzájom, plánovania a misie. Vtedy si človek uvedomí, že sa musí naučiť svoje srdce stále zväčšovať, aby tam všetkých zmestil. A sama India vás k tomu aj naozaj skôr či neskôr vyzve.

 

Cesta 

Je dôležité pripraviť sa na ňu, čo som ja veľmi nestíhala. Je potrebné dať sa zaočkovať,  a tiež je vhodné cestovať s niekým – ja som išla s kamarátom – a hlavne, mať spiatočnú letenku.

 

Ranné vstávanie o 4:30, lietadlo z Viedne do Istambulu letí 2,5hod., nasleduje niekoľko hodín čakania pri najdrahších nápojoch sveta, potom opäť let v noci z Istambulu do Bombai (Mumbai) a konečne vytúžená India.

 

Prvý šok mi spôsobil 30-minútový hrozný zápach pri ceste autom z letiska cez Mumbai do Pune. Išli sme okolo stoviek, alebo skôr tisícok slamov. Vtedy som sa naozaj modlila, aby mi Pán ochránil čuch.

 

Ľudia

Ďalším šokom bola  prvá informácia z úst priateľov z Pune o tom, že v Mumbai žije údajne viac miliardárov než v New Yorku. Ani mojim očiam neušli šokujúce extrémy – na jednom chodníku, vedľa seba, bola prítomná obrovská chudoba i bohatstvo.

 

Hoci je v Indii uznaných 23 jazykov, krajina ich má viac okolo 1600. Dva úradné sú hindi a angličtina, ale nie všetci ich ovládajú. S tým potom súvisí aj rôznorodosť ľudí. Veľmi ma prekvapilo, aký rozhľad majú niektorí z nich. Brat mojej priateľky v malej dedinke Majorda vedel o dianí vo svete a v politike, ja som sa veľmi nechytala. My Európania by sme si mohli pomyslieť – aha, človiečik z malej indickej dedinky si žije sám pre seba svojím životom, ale opak bol pravdou. Rozprával mi napríklad o svojom ekonomickom chápaní vývoja sveta. Ale tiež som bola dotknutá vierou tejto rodiny, boli kresťania katolíci a mali hlboký vzťah s Bohom.

 

Pri cestovaní vlakom som si uvedomila, že Indovia sú ľuďmi kontaktu. Oslovia vás ľahko, ale pozor na priamy očný kontakt, to je pre nich výzva. Buď  vám chcú niečo predať, alebo žobrú, alebo majú o vás záujem len tak, možno zo zvedavosti. Muži ho chápu aj ako zvádzanie. Raz ma vo vlaku pozorovalo asi 7-ročné dievčatko, usmievalo sa na mňa, občas zakývalo. Neviem prečo, možno som jej padla do oka, vyzerala som inak ako Indovia – som červenovláska s bledou pokožkou. Po chvíli mi prišlo ponúknuť jahody. Len tak. Bolo to krásne gesto, veľmi sa ma dotklo. Chvíľku na to sa začali so mnou rozprávať jej rodičia po anglicky. Bolo jasné, že som cudzinka. Jej otec sa pýtal, či je o mňa postarané. Napísal mi  svoju adresu a tel.čísla domov, do práce, že sa môžem kedykoľvek ozvať a môžem u nich aj s priateľmi prespať. Mali o mňa starosť, aby sa mi nič nestalo. Myslela som si, že sú kresťania, ale boli hinduisti. Možno išlo len o zvedavosť, ale ich starostlivosť bola milá. A pritom mali za sebou už 3-dňovú cestu, stále v tom istom vlaku s dvoma deťmi. Náročné, pomyslela som si, lebo vlaky sú tam preplnené, hlučné a tiež nie veľmi čisté.

 

Nebola som len obyčajná turistka, pohybujúca sa po turistických miestach, a to bolo skvelé. Mohla som sa na veci okolo seba pozerať ich očami a tak vnímať ich svet.

 

Najviac som však bola v kontakte s indickými kresťanmi, čo malo samozrejme pre mňa určitý skleníkový efekt – bola to ochrana a istota, čo sa vám v Indii naozaj zíde. Takže v niečom len tuším, aká India v skutočnosti je.

 

Komunita Good Shepherd

V komunite Dobrý pastier sme boli hosťami štyria – dvaja Slováci a dve Afričanky. Ubytovali nás v rodinách, ale často nás pozývali aj ďalší na večeru, lebo chceli s nami stráviť čas. Vždy sa pýtali, čo by sme chceli robiť a potom sa postarali, aby nás niekto sprevádzal.

 

Tu som naozaj zažila „srdce dobrého pastiera“. Bolo veľmi cítiť, že majú dar starostlivosti. Cítila som sa ako na ozdravovacom pobyte, boli sme ako v bavlnke či v skleníku ohrievaní láskou a pozornosťou každého člena komunity. Neliečilo sa však telo, ale duša. Pripadala som si ako člen rodiny, vždy si našli čas a boli vnímaví na naše potreby. Každý nám dal najavo, že ich môžeme požiadať o čokoľvek a skoro sa mi zdalo, že splnili, čo nám videli na očiach. A to som všetkých tých ľudí videla prvýkrát, poznala som len môjho priateľa Rómea. Musím priznať, viackrát sa mi stalo, že som mala slzy v očiach. Bola som dojatá, ako nás prijali. Túto ozdravujúcu kúru plnú lásky by som priala každému. Posledný večer som im spomenula, že mi zostalo pár rupií, ktoré som im buď chcela dať, alebo minúť na darčeky. Nuž ma Rómeo, jeho sestra Rosi a ďalšia priateľka posadili do auta a išli so mnou na trh, aby mi pomohli vybrať darčeky a pri tom kúpili darček aj mne. Od Rosi som na rozlúčku dostala sárí (ženské indické oblečenie). Mám podozrenie, že to bolo jej svadobné sárí, ale to mi nechcela prezradiť. Najskôr som si ho nechcela vziať, ale ona veľmi naliehala a ja som cítila, že je to úprimné a chce mi ho dať z lásky.

 

Táto komunita má asi 300 členov a existuje viac ako 20 rokov. Členmi sú všetky vekové kategórie – rodiny s deťmi, mládež, ľudia v strednom veku, ale i starí. Ja som bývala vlastne v dome milosti, lebo každá rodina z komunity má nad hlavným vchodom domu nápis Beth Haran = dom milosti, dom modlitby. Tiež majú v centre dome jedno miesto určené pre stretnutia s Bohom.

 

Doprava

Je lepšie, ak v krajinách, akou je India, človek cestuje s niekým, pretože to môže byť nebezpečné, zvlášť pre ženu. Vlaky majú vo všeobecnosti dosť preplnené. Kvôli tomu majú dve triedy. Za príplatok, ktorý stojí 5x toľko ako základný lístok, sa dá ísť do vyššej triede. Niežeby ste tu mali luxus alebo mohli sedieť. Prvá trieda vyzerá rovnako ako druhá, ale aspoň sa dostanete dnu. Vtedy som opäť premýšľala, ako sa žije v Indii. Ľudia do  dnes cestujú aj na streche vlaku alebo stoja zvonka vagóna, či medzi vagónmi. A vlak nejde obzvlášť pomaly.

 

Priateľ Rómeo ma upozornil: „Počkaj, ty nevieš, ako sa naskakuje, idem prvý a podržím ti miesto.“ Vlak bol ešte v pohybe a už doň ľudia skákali, kým zastal, bol už preplnený. On sa smial: „V tomto športe bývam jeden z najlepších, som vždy prvý.“ Na niektorých vagónoch je vyslovene napísané Pre ženy. Toto oddeľovanie je kvôli praktickosti a bezpečnosti žien, aby sa na ne muži netlačili. „My nepotrebujeme masážne salóny, ideš do vlaku a tam ťa vymasírujú,“ zhodnotil Rómeo. Aj autobusy sú bez dverí, tiež sa do nich naskakuje.

 

Premávka je tam naozaj „zábavná“ – aj sa dosť nasmejete, samozrejme, pokiaľ nie ste ohrozený. Autá jazdia podľa vlastných pravidiel. Trúbia, keď idú okolo vás, trúbia, keď vás chcú predbehnúť, trúbia, keď vás obiehajú, obchádzajú sprava, zľava, ale nezrážajú sa. Preto je na mnohých miestach extrémne neznesiteľný hluk, na ktorý som si nezvykla. Typické pre Indiu sú rikše – slabučká väčšia trojkolka, väčšinou bez dverí, ťahaná motorom, bicyklom alebo  človekom. Myslím, že v Dillí a Kalkate. Je hrozné, že aj takto si ľudia musia zarábať. V Indii veľa využívajú svoju fyzickú silu. Jazda rikšou vám môže zdvihnúť adrenalín, keď vidíte, ako sa priamo na vás rúti veľké nákladné auto a nemôžete nič, len veriť, že váš „šofér“ stačí včas uhnúť.

 

 

Kvalita života

Zaujímavé je, že po návrate na Slovensko sa ma mnohí pýtali: „Tam je ako v Afrike, že?“ Vôbec nie. India je iná, ako si myslíme. Uvedomujem si, koľko máme predsudkov. Môj prvý príchod do Mumbai sprevádzal šok smradu – a ja som mala pocit bohatej Európanky. Ale druhý príchod do Mumbai sprevádzal opačný šok. Rómeov švagor nás zobral aj so všetkými taškami, ležérnym a upoteným oblečením na stretnutie s jeho obchodným klientom – manažérkou nehorázne luxusného hotela.  Tam som si zas pripadala ako chudinka, biedna Európanka, ktorá rozmýšľa, či má na zaplatenie nápoja. Tu sa ukázala ich pohostinnosť – táto obchodná partnerka,  nás neznámych cudzincov, pozvala na obed. Dosť som sa na svojich premenlivých pocitoch pobavila.

 

Keď som sa pýtala mojich indických známych, či sú u nich časté samovraždy, povedali, že nie. To ma prekvapilo. Ľudia tam žijú pod normálne únosnú úroveň života, ale neriešia to samovraždou. Mala som pocit, akoby prirodzene vnímali hodnotu života. Sú naučení bojovať, ísť vždy ďalej. Možno je to skôr zotrvačnosť. Chudobní  i žobráci majú akési svetielka v očiach. Pozerajú na niečo pred sebou, to majú vpísané na tvári. Pozorovala som muža bez nôh, ležiaceho na ulici, ako sa stále dvíhal dopredu, akoby sa snažil stále niekam ísť. India má veľa mínusov, ale tento postoj, táto schopnosť mi pripadali silné. U nás je toľko depresie, mnohí si myslia, že sa to či ono už nedá vydržať. Možno to u Indov vychádza z náboženstva hiduizmu, ktoré verí v reinkarnáciu. Čo si nevyriešite tu a teraz, vás aj tak počká v nasledujúcom živote.

 

Samozrejme, sú tam tiež vrstvy ľudí, ktorí majú akoby žobravú mentalitu a nikdy z nej nechcú alebo nevedia vyjsť. Je to aj o ich náboženstve, ktoré úplne obchádza sociálne otázky. Priatelia mi spomínali, že  samovraždy ľudia páchajú kvôli organizovaným manželstvám, keď je niekto nešťastný v láske. Rodičia majú stále veľké právo a dosah na život mladého dospelého človeka, zvlášť na život slobodnej ženy. Stretla som aj  mladých, ktorým vyhovuje, že im rodičia predstavia ich vyvoleného.

 

India je veľkým lákadlom aj pre rôznych ezoterikov a ľudí hľadajúcich duchovnosť rôznych smerov, ktorí veria, že tam nájdu svoje naplnenie života, buď návštevou nejakého miesta – ašramu, alebo pri stretnutí dákeho guru.

 

Oblečenie

Po príchode do Pune mi indickí priatelia taktne naznačili, že by som mala zmeniť oblečenie. A to som si z domu vzala skutočne opatrné šatstvo. Nemala som nič s výstrihom ani obtiahnuté. Ale u nich musí mať žena tričko či tuniku siahajúcu až pod zadok alebo takmer po kolená, pričom keď vytŕča kúsok bruška či chrbát v sárí, to až tak nevadí. Musela som si ísť čosi nakúpiť. Spoznala som pri tom ich neuveriteľné látky, nádherné farby, vzory, jemnosť materiálu, juj!  Panjabi a sárí sú 2 typické ženské oblečenia. Panjabi má 3 časti – širšie nohavice, top a šatku. Sárí je zas viac slávnostné, tiež z 3 častí – vrchný obtiahnutý top s krátkym rukávom, siahajúci väčšinou tesne nad bruškom, dlhá spodná sukňa a 6 metrov v kuse utkanej látky, ktorá sa šikovne obmotá okolo tela a tvorí šaty odhora až po zem.

 

Počas nasledujúcich dní som videla, že oblečenie je na ochranu žien pred očami mužov, ktoré sa na vás upierajú. Indovia samozrejme chodia aj modernejšie oblečení, záleží na mieste, kde sa nachádzajú, alebo aj medzi vidiekom a mestom sú veľké rozdiely. Ale obyčajne to kombinujú. Vrch indický, nohavice európske.

 

Na vlakovej stanici som videla veľký bilbord s vyzývavou fotkou ženy európskeho štýlu, na ktorú sa každý Ind bežne pozerá. Ale ja by som mala mať dlhé tričko skoro po kolená. Samé protiklady.

 

Ulice a obchody

Staré budovy sú prestriedané s modernými. Nájdete tu Mc Donald, Baťu, no i múzeá, bilboardy, chrámy zasvätené rôznym bohom, nekonečne veľa všeličoho na jednej kope. Klimatizované obchodné centrá so značkami ako Nike, Adidas, Esprite. Vo väčších obchodných areáloch všetci prechádzajú kontrolnými prístrojmi, tašky nemôžu vziať do obchodu a uzatvárajú si ich do skríň, ale pouliční predavači sedia na zemi, rovnako aj čakajúci na vlak pred stanicou i pouliční šamani a takzvaní lekári. Na ulici, na dlažbe sa totiž niekedy odohráva život aj celých rodín. Spia tam, jedia, rozprávajú sa, vedú svoj spoločenský život. To je normálne.  A ten neustály  hluk! U nás v hlavnom meste uprostred dňa nie je tak hlučno ako v Pune o druhej v noci. Znechucoval ma aj prach a špina idúce z ulice.

 

Predávajúci, keď zbadajú bieleho turistu, si myslia, že musí mať veľa peňazí. Preto mu chcú za každú cenu niečo predať. Z tohto dôvodu som sa vyhýbala očnému kontaktu.

           

Kresťanstvo

Podľa štatistík sú v Indii 2-3% kresťanov. Ale údajne je to viac, len štatistiky musia mlčať. Sú miesta v severnej a východnej časti Indie, kde sa len nedávno museli kresťania ukrývať pred hinduistickými radikálmi. Ani vláda ich nechránila.

 

Zažila som aj omše, v angličtine alebo v jazyku hindi, či malayalam. Na anglickej omši sa netreba vyzúvať, ale pri omši v niektorom ich národnom jazyku uchovávajú aj svoje zvyky - ženy sú vždy oblečené v tradičnom sárí,  oddelené od mužov, majú zahalenú hlavu a všetci nechávajú topánky vonku.

 

Kresťania vnímajú, že hinduisti potrebujú evanjelizáciu, ale vedia, že s nimi musia najprv žiť. V Indii je stále silné kastovníctvo, a bude tam pravdepodobne i naďalej, keďže tým je ovplyvnená celá ich história. Kastovníctvo je pre nich už úplne normálne: ty patríš tam a ja ťa nemusím ani pozdraviť, smiem tebou pohŕdať, ty nesmieš dostať túto prácu, lebo patríš dole, v živote nebudeš mať určitú prácu, lebo si z inej kasty. Ale medzi kresťanmi kasty nehrajú rolu. Aj indický štát Goya mi pripadal viac kresťanský ako iné miesta. Goa bola poslednou kolóniou, ktorú opustili portugalskí kolonizátori v Indii. Tu som nevidela toľko žobrákov ako v Pune či Mumbai.

 

Keď som sa mojich známych Indov pýtala, čo si myslia, že by bolo potrebné zmeniť, aby boli v Indii viditeľnejšie zmeny k lepšiemu, dostala som jednoznačnú odpoveď – odstrániť korupciu. Tá vraj vychádza z kastovného systému.

 

Film

Nemôžem nespomenúť Bollywood – asi najväčší filmový priemysel na svete. Nachádza sa v Mumbai a produkuje sa tu viac filmov ako v Hollywoode. I keď kvalita väčšiny týchto filmov je nízka, práve v čase, keď som bola v Indii, zažili obrovský úspech a ocenenie filmu Slumdog Millionaire – Milionár z chatrče. Naozaj autentický film. Veľmi realisticky vykresľuje život niektorých vrstiev ľudí v Indii, čo mi potvrdili aj moji priatelia Indovia.

 

A len podotknem – akonáhle ste v Mumbai, je len otázka času, kedy vás niekto osloví, či nechcete hrať vo filme. Mne sa to stalo dvakrát, v Pune aj v Mumbai. Ak máte chuť, tak skúste. Ja pri ďalšej návšteve určite pôjdem, som veľmi zvedavá aj z môjho profesijného pohľadu.  Som veľmi rada, že som v Indii mala malú kameru a mohla natočiť tiež pár hodín, i keď film z toho ešte nie je.

 

Jedlo

Užila som si veľa špecifickej indickej domácej stravy. Mňam, milujem indickú kuchyňu. K zeleninovým omáčkam a k mäsu sa jedávajú buď roti alebo čapati (veľký mäkký kruhový chlieb, z ktorého sa odtrháva, upečením sa vytvoria akoby 2 vrstvy vhodné aj na plnenie) a tiež iný „chlieb“ – niečo ako naše zemiakové lupienky, chrumkavé mastné kúsky, len pevnejšie a tvrdšie. Jedávajú častejšie ryžu ako zemiaky, veľa používajú kari a množstvo štipľavých, mne neznámych korenín. Indická kuchyňa mi chutila, i keď som po čase mala menšie tráviace problémy, pretože som nebola na túto mastnú a korenistú stravu zvyknutá.

 

Riziková je voda. Ešte na Slovensku som dostala od priateľov odporúčanie, že keď budem jesť v reštaurácii, nech si nenechám ani kvapku vody na tanieri, ale utriem si to servítkou. Aj z malého množstva kontaminovanej vody môže byť človeku nielen poriadne zle, ale môžete sa dostať až do nemocnice. Aj samotní Indovia si musia dávať pozor. Na trhoch som zásadne nenakupovala jedlo, aby som ho na mieste konzumovala, tie som len prešla pohľadom. Bola som zaočkovaná proti proti brušnému týfusu pred cestou, ale i tak sa odporúča piť len filtrovanú vodu alebo kupovanú vodu vo fľašiach.

 

Keď som bola v Indii, často som myslela na svojich priateľov a na to, ako rada by som bola, aby tu boli a zažili to, čo ja. Všetkým by som odporúčala tam ísť. Stojí to za to, zažiť a cítiť Indiu všetkými svojimi zmyslami – tie farby, vône, pachy, príchuť niečoho výnimočne nádherného a niekedy, žiaľ, potom náhle trpká príchuť reality života. Ale taká je India. Keď začnem rozprávať o Indii, opäť by som sa tam rada vrátila. Teraz som asi len dostala na Indiu tú správnu chuť.

Marta Franeková

Ako Maruška chytala (chytá) v žite

(recenzia knižky Marušky Kožlejovej Ako chytať v žite, Porta libri, 2009)

Krásna knižka. Očarí vás. Tak ako mňa. Dostala sa mi do rúk práve v čase, keď som strácala chuť soli vo svojom (učiteľskom) povolaní.


Príbeh skoro ako ten Holdenov v Salingerovom podaní. Vyrozprávaný tiež v 1. osobe, a to tak, že vám nebude stačiť prečítať tri kapitoly. (Miro Tóth z kapely Tretí deň na obálke knihy priznáva, že ju „zhltol na ex“. A normálne takéto knihy vraj nečíta...)


Knižka je koncipovaná do samostatných príbehov – kapitol rámcovaných prológom a epilógom, rozložených do dvoch častí. Prvá časť (Dievča, ktoré milovalo soľ) sa odohráva predovšetkým v Kukovej (ta pri Prešove). Spoznáme v nej celý Maruškin svet – Feriho, Dušana, Janku, Zuzku, Andyho, Eliho, Táňu, Julku, rodičov... V druhej časti (Muž, ktorý staval ploty) sa mladá študentka ocitne v inom svete – v Cambridge, v krčme U Čierneho koňa. A opäť, koľko ľudí, koľko príbehov sa zatká do jej koberca!


Toto mladé žieňa, už absolventka Filozofickej fakulty v Prešove, odboru estetika – slovenský jazyk a literatúra, s Bohom v očiach, v srdci i na jazyku má na svojom konte aj dve zbierky básní – Antikvariát duší (2001) a Ešte trochu dažďa (2006). Verím, že knižka Ako chytať v žite nebude jej posledná. Jej štýl ma totiž už teraz dostal. Spolu s Petrom Hrubom (riaditeľom Tréningového centra Kompas, kde aj Maruška pracuje) ju odporúčam všetkým, čo pracujú s mladými a (možno) majú toho plné zuby. Uvidíte, pri jej čítaní dostanete druhý dych...

 

A na záver aspoň úryvok z knižky:
„Jednoducho to vedel! Zložila som knihu do lona.
Holden Caulfield mal len sedemnásť rokov, keď zistil, čo chce robiť po celý svoj život. Jednoducho to vedel. Zo všetkých možných povolaní jedine toto dávalo dokonalý zmysel. Prechádza sa New Yorkom, tesne pred Vianocami a sníva o žitnom poli, v ktorom sa hrajú deti. On sám stojí na okraji priepasti a pozoruje ich. Ak sa niektoré z nich priblíži k hrane, Holden ho opatrne pošle späť. Aby sa nezrútilo dole, aby si neublížilo. Vie, že toto je jeho poslaním. Teda, až kým ho svet dospelých nezrazí na kolená. A aj napriek tomu.


Táto Salingerova kniha ovplyvnila mnoho ľudí na celom svete a zapísala sa do dejín svetovej literatúry. Otázka žitného poľa mi však stále vŕta v hlave. Obmedzený biotop alebo priestor nášho srdca? A kde sú potom hranice a čo je potom priepasť? Metafora, skutočná ako život.


Už viem, kto chytá v žite. Uprostred žitného poľa stojím ja. Stojíš tam ty a okolo teba pobehujú deti, mladí zmätení ľudia... ľudia. Zaujatí hrajú svoje hry, počúvajú hudbu, hľadajú svoj štýl, hľadajú seba, žijú svoje životy, každý na ceste niekam inam, nebezpečne rozptýlení. A ty tam stojíš, s vyhrnutými rukávmi, pripravený pomôcť. V mysli už iba jedna otázka... ako? Ako sa dá chytať v žite?“
(Prológ: Sen o žitnom poli)

Ľubomíra Záhorová