Slobodné mamičky

Život ma naučil veru mnohému. Aj cez jedno veľké zlyhanie. Či len pokus – omyl to bol? Dnes sa už nesúdim. Som za tým.

 

Keby som vtedy poznala všetky tie dobré knižky o vzťahoch a manželstve! Keby som vtedy poznala Pána a jeho rady! Nebola som pripravená. Možno i preto sa mi stalo, že som čakala dieťa. A partner zmizol. Ostala mi len narastajúca horkosť, chýbala mi vízia lepšej budúcnosti. Do tejto situácie zavítal Boh. Začal odvážne tvoriť niečo úplne nové. Ľudia, ktorí mi o ňom veľa rozprávali, ma doviedli k priznaniu si chyby, vlastne hriechu, od ktorého som sa potrebovala oddeliť. Pochopila som, že pokánie je vždy, kedykoľvek možné a že mi prinesie svetlo a schopnosť odpustiť nielen biologickému otcovi môjho dieťaťa, ale aj sebe. A toto sa mi prihodilo. Pri odpustení sebe si uvedomujem, že je dôležité neobzerať sa naspäť. Dokonca som po čase cítila vnútornú slobodu bez hnevu žehnať tomuto mužovi. Dnes už neprežívam ani štipku horkosti, no viem pochopiť iné ženy, ktoré idú podobnou cestou ako ja. Chápem ich, ale neschvaľujem ich utápanie sa v sebaľútosti. Proti tej sa musíme samy postaviť, no v silnom mene Ježiš. Povzbudzujem ich, aby sa rozhodli – ak si vyberú Boha, nemôžu zostať v hriechu, ale žiť inak. Veď na to dostanú silu. Sama od seba by som to ani ja nezvládla, nieto ešte pestovať u dieťaťa úctu, ba lásku k svojmu tatovi.

     Okrem nadprirodzenej pomoci sa mi dostalo mnoho gest zo strany mojich priateľov. Ale i tu vidím ako nutnosť informovať svojich známych o svojich potrebách. Nie každému musí dôjsť, že si s niečím neviem rady, že potrebujem malú postrážiť, občas navariť, požičať oblečenie, upratať pred návštevou a podobne. Ak má človek spoločenstvo, jéj, ako mu len je! Ak sa však proti pomoci zvonku zatvoríme v pocite „však ja všetko zvládnem“, potom k nám len ťažko ktosi prenikne.

     Zvádzala som teda poriadne boje. So sebou, s Bohom, s dcérkou. Rozhodne som nečakala, že sa objaví ďalší muž. Keď sme už boli obe celkom dobre zabehané, pokojné a viac-menej vyrovnané, prišiel. Zaľúbil sa do nás a ponúkol nám spoločnú budúcnosť. A bola svadba. A sme spolu šťastní.

       Občas si dovolím zadívať sa nazad, lebo to už nebolí a nemám nutkanie odsudzovať a búrať. Len sa pýtam Boha, ako sa dá vyhnúť strmej ceste a prečo som sa jej ja nevyhla. V mojom prípade to neboli vyjasnené vzťahy s rodičmi – nemala som doriešený vzťah s ocinom, ktorý ma nepriamo vohnal do nesprávneho náručia. Nehovoril mi, že som pekná, že ma má rád a mnoho iného. Dnes sa z milosti Božej modlím za oboch rodičov, pýtam pre nich otvorené srdce pre vieru. Veľa čítam, študujem a odovzdávam to ďalej. Slobodné dievčatá odkazujem na kvalitnú literatúru, spolu sa modlíme za ich budúce partnerstvá a s vydatými žehnáme našim deťom, zvolávame na ne múdrosť zhora, skutočnú slobodu a učíme ich pýtať si veci od Boha. A už dnes myslíme na ich životných partnerov.

Jana

Pocity nehodnosti alebo Kto som?

Zase som na malého nakričala. Išlo by to ale inak s ním? Neviem. Robia to všetky matky takto? Iste, občas, prizná sa každá. Ale denne? Keď ja mu poviem tri, štyri, päťkrát pokojne, podobrotky, a keď neposlúchne, zajačím. A je z toho zmätok, nervozita, tuhnú mi svaly na šiji (každý máme inde svoju Achilovu pätu), jeho rev, vzdor, no dosiahnem svoje. Niekedy ani nie. Následne sa utápam vo výčitkách svedomia, v pocitoch viny, v tvrdom sebaobviňovaní, čo som to za matku, že to vôbec nezvládam. Pred očami mám šikovné kamarátky, ktoré to zvládajú lepšie. A už sa porovnávam, pričom ja z toho vyjdem ako najhoršia. Ale to si aj vážne myslím, že som najhoršia.

     Ďalší deň žijeme odznova. Skúšam to s odpútavaním pozornosti či upútavaním na niečo preňho zaujímavé, lákavé, sľubné. Nejde to? Tak niečo za niečo. Ja toto, ty ono. Keď ty nie toto, tak ja nie tamto. Tomu už trojročný dosť dobre rozumie. Dnes ani toto nefunguje? Tak tasím varechu. Zriedkakedy ju aj musím použiť. Nachystaná väčšinou postačí. 

     Pri pocite nehodnosti si uvedomujem, že si potrebujem pripomínať, kto som, aká som naozaj. Alebo to vôbec zistiť. 

     My musíme byť čosi viac než len rola, ktorú hráme. Veď ich hráme viacero a každú len istý čas. Nebudem predsa mamou vzdorovitého dieťaťa navždy.

      Pri uspávaní synčeka dvakrát denne (popoludní a večer), na čo som spočiatku dosť vnútorne hundrala, som začala ticho využívať na skontaktovanie sa s Bohom. Nasmerujem myšlienky naňho a pýtam si silu a múdrosť. V týchto momentoch dostávam aj ubezpečenia o tom, že som jedinečná a nemusím sa s nikým porovnávať. Tu konečne prichádza pokoj a nadhľad. V čase vzácnej samoty aspoň na moment cítim, kto som.  

     Stavila by som sa, že oblasť mysle – myšlienok, pocitov, znechutení, obrazov o sebe ... je háklivá u každej ženy. Ak nie som matkou, tak je to pocit sebahodnoty v súvislosti s tým, či mám/nemám partnera. Ak ho mám, tak trpím pocitmi nedostatočnosti bez dieťaťa. Alebo sa nechám šikanovať v práci, lebo neviem, aké mám práva a aký signál môžem do vzduchu vysielať. I ja  som raz skočila na lep nevhodnému mužovi, len za to, že som ryba, túžiaca po vode, a uňho som zacítila vodu. Keď som neprežívala lásku inde, vypýtala som si ju priskoro v nesprávnom náručí. Môžem aj skončiť zacyklená v myšlienke, že nie som dosť pekná. A možno úplne stačí pripečený koláč. Aj ten ma dokáže prezradiť, ako nízko o sebe zmýšľam.

     Ktorá má ružové okolnosti? Každú život tlačí na niektorom (inom) mieste. Ja sama som však určite viac než tie okolnosti. Moju cenu nezmenia ani vlastné prešľapy. Hodnotu nám dal ten na kríži. Ten, čo zas žije a je pri nás, ba až v nás, aby sme boli schopné spoznať jeho, ale i seba. Dokola musí môjmu nedôverujúcemu srdcu opakovať, že ma berie za spoločníčku a túži ma  sprevádzať v trápeniach s rodičmi, deťmi, kolegami, chorobami aj v bojoch so sebou samou.

Alena

Kľukatá cesta

Konečne zaspali. Moje chutné detičky... Päť, štyri a dva roky. Už som nevládala. Poobedňajší spánok odignorovali napriek vyjašení sa v snehu a stavaniu snehuliaka. Spia. Chvalabohu. Muž je už pár dní na služobke. Náročný deň. Ale je to skvelé. Sú úžasní. Deti i muž. Vlastne všetci. I to, čo Boh urobil z môjho života.

     Nikto by pred pätnástimi rokmi za mňa nedal päť korún. Vlastne okrem Neho. On dal. A viac. Ale to som vtedy nevedela. Pomaly som prichádzala na to, že Niekto tam je. Niekomu záleží aj na mne. Teda niežeby iným nezáležalo, ale On ma chápal. Rozumel tomu šialenstvu.

     Chronicky ťažko choré dieťa. Nemocnice a liečenia. Bez zjavných účinkov. Osamelosť. Nadanie, ale nízke sebavedomie. Pre nadváhu neúspešná dráha modelky. Partia pijanov. Viera, že je to ten pravý. A potom ďalší a ďalší. Ani ten nebol. Zlomené srdce. Moje i ich. Túžba vydať sa a byť matkou. Namiesto toho lízanie rán. A alkohol. Mariška, neskôr heroín. Otupiť bolesť a ničotu. Netrvalo to dlho, len som „skúšala“. Liečenie, neskôr ďalšie pre depresiu a nechuť žiť. Nevedela som prečo. Tučná, bez energie, bez plánov, bez vízie.  Čo s takým zbabraným životom? Nevedela som...

        Dlho som potom mlčala a hanbila sa ako pes. A potom aj vďaka terapii to naskočilo. Kvantá kníh ako zamladi. Odhodlanie a brutálne tempo. Učila som sa celé dni. Dostala som sa na vysnívanú výšku a tú som aj skončila. V druhom ročníku som konkrétne spoznala Toho, ktorý mi akosi nebadane pomáhal a vytiahol ma z najväčších problémov. Žalmisti to dosť dobre opísali.... Zaujímavé, hľadala som už za detstva. Prvé modlitby naučené od kamošky na liečení. Veď doma som nemala od koho. Prvá omša na liečení po revolúcii. Už sa mohlo... Postavenie sa do radu na sväté prijímanie a potom zmätok. Dostala som vtedy krížik. Ale aj výčitku od kamarátky, že som vraj znesvätila kostol. Uf.

        Kľukatou cestou som šla. Ale našiel ma. Nalomenú trstinu nedolomí. To je fakt... A táto už bola poriadne... Zlyhala som mnohokrát. A stále zlyhávam. Už možno nie tak brutálne, ale mrzí ma to vždy. Nakričanie na blízkych. Sebectvo. Som prchká. Nestíhanie povinností. Prejedanie sa a priberanie. Sociálne lapsusy... Stále dokola. Ale teraz už viem, že môžem znovu vstať. Pár zlozvykov som porazila. Veľa ich ostalo. Slabá gazdiná, nedokonalá mama? Ale snažím sa. Niekedy je to so mnou bieda, viem. Možno by mi to mohlo pomôcť k pokore. Niekedy nepomáha. A opäť znova...

Magda

Ach, tie rozchody

Dvadsaťdeväť rokov... a partner mi práve dal kopačky. Hodiny sĺz, otázok kladených Bohu, depiek. Vydám sa ja vôbec niekedy?

Po dlhšom čase nasledoval ďalší vzťah, ktorý vydržal vyše roka, ale nevedela som si predstaviť, že by mal trvať celý život. Opäť rozchod, tentoraz divný, s výčitkami z druhej strany, ktoré kládli vinu len mne.

     Ďalší vzťah bol lepší – konečne to, čo som potrebovala; konečne niekto, s kým si rozumiem! Po polroku sme zasa boli od seba. Jednoducho to z viacerých dôvodov nešlo.

     Toto všetko sa udialo v rozpätí viacerých rokov. Do vzťahov som sa snažila ísť uvážene; po každom rozchode som bola dlhšie sama, nehľadala som chalanov ako „náplasti“ na ubolené srdce (aspoň nie vedome). Nikdy som si však nemyslela, že moja cesta bude taká zložitá a hlavne taká dlhá! Koľko vzťahov treba na to, aby si po roku chodenia vedel človek povedať – toto chcem na celý život?!

     Po jedinom rozchode, ktorý nebol z mojej strany a o to viac bolel, som kričala na Boha: „Čo toto malo znamenať? Veď som si bola istá, že si ma do toho vzťahu doviedol ty. Tak kde si teraz, keď to tak bolí, keď ničomu nerozumiem a som schopná len revať ako decko?“ Vtedy som v srdci pocítila tichý hlas: „Ja plačem s tebou...“ Vlialo mi to neskutočný pokoj, ktorý ma ešte dlho potom posilňoval. Takže Boh vedel o tom, že to takto dopadne, a napriek tomu to chcel! Celé to teda malo nejaký hlbší význam.  

     Nasledovali mesiace prázdnoty, zabúdania a pripomínania si, osamelosti, depresií, ale aj práce na sebe. Musela som so sebou niečo robiť, ak som sa nechcela zblázniť a zostať zatrpknutá. Úplné „vybolenie“ trvalo vyše roka, ale jedno je isté – vyšla som z neho silnejšia a o niečo pripravenejšia na rany života.

     Podobne to bolo aj v ostatných vzťahoch, ktoré sa nakoniec museli skončiť. Boli to pre mňa dôležité lekcie a veľmi som sa modlila za to, aby to tak bolo aj pre mojich expartnerov.

     Hovorí sa, že rastieme len v kríze, v bolesti, keď nám je zle. A ja som ten rast potrebovala na to, aby som bola schopná žiť v zdravom, vyrovnanom vzťahu so zrelým partnerom. Potrebovala som dorásť, dozrieť, uzdraviť sa z vnútorných boľačiek a „mindrákov“. 

     Ovocie krízy človek nevidí, keď sa „opeká na ražni“ – vie ho doceniť až po čase. V ťažkých chvíľach pre mňa bolo dôležité za každú cenu sa držať Boha a neprestať hľadať zmysel toho, čo sa deje. A, samozrejme, mať pri sebe ľudí, ktorí ma vypočuli, modlili sa so mnou a pomáhali mi myslieť aj na iné veci než na svoje problémy.

     Krízy mi pripadajú ako buldozér, ktorý neľútostne búra stavbu nášho života až na základy, takže sa zrazu odhalia a môžeme si preveriť, či sú dosť pevné. Ak nie sú, máme možnosť (a hlavne motiváciu!) postaviť ich nanovo. Náš život je zrazu ruina rozobratá na tehličky. Keď do toho voláme Boha, on príde a začne z tých tehál stavať – možno na nových základoch – úplne novú stavbu. Lepšiu, krajšiu, pevnejšiu. Aby sme neboli len karikatúrou toho, čím máme byť, ale aby to bolo „to pravé orechové“.

     Teraz mám tridsaťpäť, výborného manžela a harmonický život. Keby som neprešla neúspechmi a sklamaniami, ktovie, kde by som bola? Možno nešťastná, možno  rozvedená, možno v depresiách.

     Myslím, že neúspechy a krízy potrebujeme. Sú strašné, ale stávame sa v nich sami sebou. 

Katarína

Milovat člověka

Byla jsem vždycky v rozpacích, když jsem se setkávala s lidmi, kteří se hlásili k odlišné sexuální orientaci. No vlastně v osobním kontaktu ani ne, běžně jsem s lidmi jejich sex neřešila, spíše s oficiálními projevy té údajně čtyřprocentní menšiny. Zdálo se mi, že nějak přesahují to, co my obyčení lidé považujeme za normální, standardní. Nejraději bych prohlásila, že si o nich nic nemyslím, ať si každý dělá, co chce. Ale nebyla by to pravda.

     Když jsem chodila kolem bilboardů se dvěma seriózně vypadajícími muži, kteří se líbali, přišlo mi to nenormální. My bychom se s mužem takhle vyfotit a vystavit nenechali. Když jsem zahlédla v televizi zpravodajství z některých akcí na podporu homosexuálních a lesbických vztahů, co vypadaly jako karneval v Riu, napadlo mě, proč musí lidi, co se mají rádi, dělat takový sprostý šou, aby jim ostatní uvěřili, že se jen prostě mají rádi. Proč kolem toho musí být takový tyátr? Připadlo mi to nechutné a podezřelé. Přece jestli je soužití chlapů s chlapama a holek s holkama tak normální, jak tvrdí, proč se tedy nechovají normálně? Tak jako my ostatní – obyčejní?

     Já jsem se tehdy před mnoha lety nikoho neptala, jestli můžu chodit s tím vysokým blonďákem a co si kdo o tom myslí. Tak ani já jsem si nic nemyslela, když si holka vybrala holku a kluk kluka. Nebo jo. Myslela. Napadlo mě, že měli chudáci těžké dětství, někdo se na nich ošklivě podepsal, někde uvnitř na duši mají bolavé šrámy a aby to ještě víc nebolelo, volí tuto cestu. Ale nesoudila jsem je. Nebyli pro mne druhořadí, neštítila jsem se jich a neměla jsem potřebu je měnit.

     Jenže celá situace se změnila, když jsem se dozvěděla, že moje kamarádka Zdenka chodí s holkou. Prostě si nemohla pomoct. Neodvážila se mi to říct, napsala mi o tom. Bála se, že už s ní nebudu chtít kamarádit. Myslela si, že se za ni budu stydět a na ulici se jí vyhnu. Že ji odsoudím jako úchylnou hříšnici a nikdy v životě ji už nebudu chtít vidět. No přiznávám, byla to pro mne bomba.

     Jenže to nebyla nějaká divná cizí ženská, byla to Zdenka! Hned jsem jí telefonovala, plakala jsem do sluchátka a přiznala jsem jí, že nevím, co říct. Musela jsem jí říct, že ji mám ráda a chci s ní kamarádit, i když nesouhlasím s její orientací. Jak bych ji mohla odsoudit, když jsem jejím pokušením neprošla? Jak bych ji mohla odmítnout, když jiné kamarádky nebo i já sama jsme spáchaly různé jiné stejně hrozné věci? Rozvedly jsme se, nenáviděly jsme nebo záviděly, byly jsme lakomé, vlažné, zbabělé, zradily jsme, lhaly, pomlouvaly, propadaly lenosti či pýše, kradly... Kdo posoudí, co je horší? To já nemohu.

     Naopak jsem měla dojem, že pokud se Zdenka odváží se svou sexuální orientací vyjít na veřejnost, bude věrnou kamarádku potřebovat jako sůl. Přátelství přece neznamená stýkat se s tím, kdo je dokonalý. Věřím, že přátelství znamená věrně setrvat za jakýchkoli okolností. Nemůžu souhlasit s homosexuálními praktikami, nelíbí se mi a nemyslím, že jsou správné. Ale ti lidé? Víme o jejich duši, o jejich bolestech a motivech k rozhodnutí pro homosexualitu tak málo...

     U mnoha lidí vzbuzují homosexuálové agresivní odmítání, nenávist a opovržení. Někdy si o to sami koledují. Ale nemyslím, že je to správné. Vzpomínám, že jsem četla, co řekl Dostojevskij: „Milovat člověka znamená vidět ho takového, jakého jej zamýšlel Stvořitel.“

Hana Pinknerová