Vyššie platy mužom!

Rodičovský príspevok narástol od januára podľa novely z dielne ministerky Viery Tomanovej o takmer 100 eur. Veľmi dobrá správa pre všetky mamičky, ktoré aj po šiestich mesiacoch ostávajú doma: ich príjem vzrastie z doterajších približne 160 eur na takmer 260. Pod dvoma podmienkami – pracovali pred materskou dovolenkou a počas poberania rodičovského príspevku nebudú pracovať ani na najmenší čiastočný úväzok. To je už chyba krásy a jeden z dôvodov, pre ktoré v parlamente za novelu nehlasoval žiaden poslanec z výrazne sociálne sa profilujúcich kresťanských konzervatívnych strán KDH a KDS. Podľa poslanca Júliusa Brocku z KDH sa totiž zvýšenie príspevku týka iba jednej štvrtiny, nanajvýš tretiny matiek. Znevýhodnené ostávajú práve študentky či nezamestnané, teda tie, ktoré by viac peňazí potrebovali najviac. Koaliční poslanci sa v rozprave netajili tým, že ide o protirómske opatrenie. Zasiahlo však príliš široké vrstvy a z tohto pohľadu už veľmi sociálne nepôsobí... Mieša solidaritu so zásluhovosťou a usvedčuje úradníkov na ministerstve na čele s vedúcou z nesystémovosti bez vízie.

 

Keď si štát plní sociálnu úlohu, znamená to, že nenechá tých, ktorým by to z rôznych dôvodov hrozilo, zomrieť od hladu alebo zimy. Starobné dôchodky, invalidné dôchodky, dávky v nezamestnanosti atď. majú byť teda nastavené tak, aby umožnili prežiť, nemajú však nahrádzať príjem. Rodičovský príspevok nie je sociálna dávka. Je to súčasť prorodinnej politiky štátu, ktorý si uvedomuje, že aj na starých, aj na chorých, aj na nezamestnaných, aj na všetky svoje ďalšie výdavky bude mať prostriedky len vtedy, keď bude mať dostatok práceschopných občanov. Preto je v jeho výsostnom záujme prejavovať všemožné uznanie a podporu tým rodičom, ktorí sa na náročnú úlohu vychovávať potomstvo podujímajú. Otázka je, ako to robiť. Ukazuje sa, že pokusy o sanáciu jedného príjmu v rodine sa vzhľadom na podvyživenú pokladnicu ministerstva rodiny podobajú iba na nevydarenú sociálnu dávku.

 

Chyba tkvie v systéme – a teda v dejinách. Z veľkej časti práve v tých nedávnych, keď socialistický režim prinútil pracovať všetky ženy, vzal mužom status hlavných živiteľov rodín a ženy oklamal táraninami o nezávislosti. Na druhej strane železnej opony viedli k podobným výsledkom iné mechanizmy. Dnes ženy pracovať a zarábať nielen môžu, ale aj musia. Okrem niekoľkých šťastných, ktorých manžel zarobí dosť pre celú rodinu.

 

A sme pri koreni veci. Prečo by to nemohlo fungovať takto? Keby mal plný pracovný výkon hodnotu pokrývajúcu potreby niekoľkočlennej rodiny, nepotrebovali by sme žiadne rodičovské príspevky. Samozrejme, ženám by nikto pracovať nezakazoval a mohli by na pracovnom trhu voľne súťažiť o uplatnenie. Ale nemuseli. Nie je cieľom krátkeho komentára dotiahnuť tieto utópie do konkrétností. Autorka si uvedomuje, že ide o problém veľmi komplexný, s mnohými „ale“. Jeho riešenie si žiada systémovú zmenu aj vo vnímaní zmyslu a hodnoty. Je hodnota výchovy detí porovnateľná s hodnotou učiteľovho alebo lekárovho výkonu? Má pre ženu zmysel venovať sa výlučne rodine? Takéto otázky vedú k tej základnej: čo je dobré pre život? A čo je život? Čím sa dostávame do roviny filozofickej, prípadne teologickej, ak chceme, a prekračujeme prahy sociálnej politiky. Každá vízia, aj politická, si však vyžaduje životnú filozofiu.

 

Zmena teda siaha hlboko. No začať niekde treba. Napríklad na ministerstve práce, rodiny a sociálnych vecí, kde potrebujeme ľudí s víziou – a nie úradníkov, ktorí nerozmýšľajú o živote, ale o tom, akými dávkami si kúpiť teplé miesto aj na ďalšie volebné obdobie.

Terézia Rončáková