Mne tá blbosť stála za to...

Aj vám sa stáva, že roky sa s inými ľuďmi stretávate a pritom ani netušíte, čo sa v nich skrýva? Nedávno som zažila práve takéto prekvapenie či skoro až šok. Kamarát mi poslal emailom ukážku z jedného pripravovaného CD-čka. Keď som si to vypočula, ostala som takmer bez dychu. Ako to, že som to o nej ani netušila? Veď je to skvelé! Za všetko malá textová ukážka:


„Fantázia Tvoja fascinuje ma
diela do detailov vyšpikované
do romantickej krásy trocha korenia
to jednoduché tamto rafinované
Metamorfózy múdrosti aj krásy
melódia nežná, zamatové basy
mäkký mach, aj majestátne skaly
ktorý umelec je taký dokonalý?“


Zažila som ju aj na tzv. detskom stretku na fare, kde deťom hravou formou prerozprávala svoju skúsenosť s tým, ako pozná Boha. Tušila som, že to nie je všetko, že sa v nej skrýva oveľa viac. Rada by som vám tentokrát predstavila pedagogičku, výtvarníčku a hudobníčku Adelu Hroncovú.

Snažíme sa v tomto čísle zamerať na vnímanie neúspechu ako šance pre nový začiatok. Máš aj ty takúto skúsenosť, kedy sa niečo na prvý pohľad zlé zmenilo na pravý opak?
Čo je to vlastne neúspech, záleží od uhla pohľadu. Trefne je to zachytené už v tvojej otázke. Práve včera som čítala poviedku od Grahama Greena “Poražený bere vše”, dotýkajúcu sa tejto témy.
Samozrejme aj ja sa stretávam s menšími aj väčšími pocitmi neúspechu, vtedy sa snažím pýtať, ako to vidí Ten hore. Veď Jeho život tiež vyzeral ako veľká porážka a pritom to vyhral za nás všetkých.


O čom zvykneš snívať?
Keď som bola mladšia, viac som snívala, ako som žila... Teraz viac žijem. Už to nevolám sny, ale vízie alebo plány, ktoré sa snažím postupne napĺňať. Týkajú sa rodiny, hudby, kreslenia, práce s ľuďmi... Samozrejme stále konzultujem s Tým hore.


Máš široký záber... tak si to poďme prejsť postupne. Čím je pre teba hudba?
Z racionálneho hľadiska zbytočnosť, a predsa je všade okolo. Nechcem, aby to vyznelo príliš poeticky, ale myslím, že hudba (a umenie vôbec) je niečo medzi nebom a zemou. Aj Boh má v nej záľubu. Zakomponoval ju do stvorenia skôr ako človek.


Čo ťa priviedlo k spievaniu? Máte to v rodine?
Máme to v rodine. Hudba je súčasťou života. Nechystám sa nikoho presviedčať o tom, že mám zrovna slávičí hlas. Hudba je jednoducho pre mňa spôsob komunikácie, akási vnútorná potreba, sebareflexia...


O čom by si chcela spievať?
Nerozmýšľam o tom, že o čom by to malo byť. Sú to veci, ktoré prežívam. Je to spôsob zdieľania sa. Ako keď si sadneš s priateľkou na kávu a potrebuješ sa vyrozprávať. Alebo ste s priateľmi hore dlho do noci a zrazu začínajú mať obyčajné slová neobyčajnú atmosféru.


Máš pocit, že je ešte niečo, čo tu nebolo povedané? Alebo skôr hľadáš inú, vlastnú formu, ako povedať to isté, ale zrozumiteľnejšie?
Neviem posúdiť, nakoľko zrozumiteľne sa vyjadrujem ani nakoľko sú moje postrehy novinkou. Myslím, že sa dotýkam tém, ktorými viac-menej prechádza každý.


„Ticho“ je názov tvojho prvého CD. Je to to, co ti chýba?
TICHO LIEČI! - tak to malo znieť pôvodne. Skrátili sme to, ale pozorný poslucháč si to v textoch nájde (a nie raz) a pochopí. Myslím, že každý vie, ako je dnes na tom ticho a ako my.


Máš svoje hudobné vzory?
Hudobným vzorom sú pre mňa tí, ktorí sa neboja riskovať - obnažiť svoju vlastnú dušu - tak ako Dávid (mám na mysli toho kráľa, ktorý žil niekoľko tisíc rokov dozadu a jeho piesne sa ma neustále hlboko dotýkajú). Hudba je pre mňa niečo osobné, nesnažím sa niekoho napodobňovať. Snažím sa v nej poctivo nájsť samu seba, aj keď samozrejme odráža všetko naokolo. Ak sa pýtaš, čo rada počúvam, je to veľmi rôznorodé. Keďže som chodila do hudobnej školy, prirodzene som si vytvorila vzťah ku klasike a neskôr ma dosť chytil džez. Ale dnes má človek možnosť žiť v symbióze s množstvom hudobných žánrov a nežánrov, takže si rada vypočujem takmer čokoľvek. Ak chceš počuť mená, tak napr. AM Jopekovu, J. Culluma, Re:jazz, Dana Bártu, Mango Molas, Morchebu, ale aj drsne úprimnú Dorotu Nvotovú, špeciálne miesto má u nás aj CD "Na československom žú-re" od Wedding bandu (neviem si bez neho predstaviť cestu na dovolenku) rovnako by mi v aute chýbalo Buty), alebo notoricky známe U2, Delirious... Najradšej samozrejme počúvam veci, ktorým rozumiem. Takže u nás počuť aj Zuzanu Smatanovú, Janu Kirschner a čo sa týka textov, má moju špeciálnu pokloničku pán Lasica.
Rada tiež sledujem jednotlivé príbehy a cesty ľudí, ktorí sa snažia niečo vytvoriť, niečo pri-niesť a ponúknuť, ktorí hľadajú, ktorí sa v niečom vyvíjajú. Nie je to ľahké!


Čo ti priniesla táto nová skúsenosť s nahrávaním CD-čka?
Predstav si, že o niečom snívaš, niekam sa chceš posunúť... Ale tvoja životná situácia, okolnosti, v ktorých sa nachádzaš aj tvoja racionálna časť ti hovoria, že ten vlak už dávno odišiel... a vôbec, každý okoloidúci by si povedal, že je to nezmysel... Cítiš sa ako sám vojak v poli a jediné, čo máš, je túžba a hŕba pochybností. Sama sa musíš rozhodnúť, či sa ti za ten "nezmysel" oplatí bojovať, investovať prostriedky, čas, energiu, nevšímať si tých, ktorí si klepú na čelo a riskovať, že je to len prelud. Rozbehneš sa a naskočíš na akúsi vlnu nadšenia, no po chvíli začneš strácať dych, trvá to pridlho, skonštatuješ, že je to nad tvoje sily, niekoľkokrát to zabalíš, rozbalíš a znova zabalíš. V cieľovej rovinke upadneš do takmer dvojročnej "agónie" a snažíš sa zmieriť s tým, že to bola len fatamorgána. Márne presviedčaš samu seba, že chýba už len pár krokov. A potom sa zrazu zjaví niekto a vezme si do hlavy, že ťa neprestane hecovať, kým to nedokončíš...
V mojom obľúbenom českom filme "Pelíšky" zaznelo veľa brilantných frázičiek, napr. : "Teda, to muselo dát příšernou práci... a přitom taková blbost, co?"
Ale mne tá blbosť stála za to.


A čo kreslenie? Tiež to vnímaš podobne alebo tam si stihla skorší vlak?
Sama sa čudujem, koľko som toho stihla nakresliť, kým uzrelo svetlo sveta jedno CD-čko. Možno je to tým, že verím, že deti sú menší kritici a dospelí skôr rozprávky čítajú, ako si pozerajú obrázky. Takže som v tom uvoľnenejšia. Aj priveľa snahy niekedy škodí. Začalo to leporelom „Stvorenie“ (v tom čase vznikla aj pieseň s rovnakou tematikou „Jazykolam“, ktorou vlastne začalo nahrávanie). Všimla si to kamarátka, ktorá písala „Rozprávky z lúky a lesa“ a poprosila ma o spoluprácu. Tie rozprávky si zasa všimol niekto iný, a tak vznikli ilustrácie ku knižke „O dvoch kráľoch“. To si zasa niekto všimol, a tak mám už v hlave ďal-šie dva projekty. Vlastne som to ani neplánovala, prišlo to akosi samo.


Tvoja „skutočná“ profesia je práca s deťmi v škôlke. Čím ťa priťahuje detský svet a čo ti pomáha ho pochopiť?
Za moju profesiu pokladám všeobecne prácu s ľuďmi. Mala som tú česť pracovať aj s puberťákmi či babičkami, ale vždy som snívala, že si to užijem aj s deťmi v škôlke. Takže som bola šťastná, keď sa naskytla vhodná príležitosť. Detský svet - mám vlastne pocit, že je mojou súčasťou. Môj drahý hovorí, že som jedno veľké decko a tiež by povedal, že som na blbosti - tak ako všetky deti. Veľmi rada sa hrám a mám potrebu stále vymýšľať niečo nové.


Kedy si najšťastnejšia?
Naposledy som bola najšťastnejšia včera, keď sme si všetci spolu chystali obed. Bolo to nádherné. Neviem, aké to bude v nebi, ale ten pocit dokonalej chvíle sa mi spája s večnosťou.


Čo ťa dokáže zlomiť?
Stretnutie sa s vlastnou úbohosťou, ktorá často ubližuje práve tým najbližším. Vtedy mi dokáže pomôcť len uzdravujúci Dotyk zhora.


Čo ťa vo všedných dňoch najviac teší a čo vyvádza z rovnováhy?
Deti a opäť deti.


Ako najradšej tráviš čas, keď si sama?
Mám veľmi rada tie chvíle, možno práve preto, že ich je tak málo. Okrem toho aj v prázdnom byte čaká každú "žienku domácu" kopec neodkladnej práce.
Ale keď sa predsa len odvážim ukradnúť si chvíľu pre seba, od radosti neviem, čo skôr (a znova sa teším na večnosť, kde bude dosť času na všetko). Neviem, či sa mám s knihou schúliť do kresla, alebo radšej otvoriť klavír, alebo zobrať ceruzu, papier a niečo čmárať...


Ako najradšej tráviš čas, keď ako rodina môžete byť spolu?
Aktívne - nech si to užijeme! Radi sa stretávame s ostatnými priateľmi niekde vonku.


Vyhovuje ti život v meste?
Hm, pochádzam z malej dediny na Záhorí a hoci som v Bratislave už od strednej školy, stále je pre mňa trochu veľkým sústom. Je tu síce kopec mož-ností, ale trochu mi k tomu chýba vlastný dvor, krb, podkrovie, miesta, kde sme behali s ostatnými deckami a kde som utekala, keď mi všetko liezlo na nervy (asi ma chytá nostalgia).


Čo by si ešte chcela v živote skúsiť či dosiahnuť?
Momentálne mám plán na najbližšiu "päťročnicu" a potom uvidím. Na jar sa naša rodinka rozrastie, takže mojou ambíciou je byť "žienkou domácou", ktorá sa usmieva na blízkych a na svet a podľa možností pokračovať v tom, čo robím.

Marcela Hlubíková
P.S. Adeline piesne nájdete vo vydavateľstve www.tonada.sk