Pánov kahanec

Svedomie

„Pánovým kahancom je ľudské svedomie, čo prekutáva všetky skryty života.“ (Prís 20,27)

Dobre poznáme tento tichý naliehavý hlas vo svojom vnútri. Je jednou „časťou“ nášho ducha, skrze ktorú k nám hovorí Boh – Duch svätý. Často ho postrehneme až vtedy, keď „už je neskoro“, niečo sme pokazili či niekoho zranili a svedomie nám to „vyčíta“. Všimli ste si však, že ono hovorí už vopred? Chce nás varovať, viesť, radiť: „Tam radšej nechoď.“, „Nebolo by vhodné povedať to teraz a takto.“ alebo „Prihovor sa jej, potrebuje to.“, „Vypni telku. Radšej napíš ten odkladaný článok.“. Keď však nie sme na jeho hlas v bázni naladení s ochotou poslúchať, ľahko ho prehlušia naše emócie, „rozum“, výhovorky v záujme vlastného pohodlia (duša). A tak sa hlas opäť vráti po „čine“ či „nečine“ a my sa cítime previnilo, máme „výčitky“. Boli sme usvedčení. Áno, Duch svätý usvedčuje – ale neodsudzuje. Hneď ponúka riešenia, aby nás z toho vyviedol a vrátil nám pokoj a radosť: „O. k., šiel si tam, kam si nemal. Teraz vidíš, ako to narušilo tvoj pokoj. Vyznal si mi to. Netráp sa, ja ťa očistím. Chcem pre teba to najlepšie.“, „Ublížila si jej tým, čo si povedala. Zájdi za ňou a ponúkni zmierenie. Budem tam aj ja.“, „Môžeš jej dnes zavolať, naozaj potrebuje pomoc. Ďakujem.“, „Ten program v televízii za to naozaj nestál. Plytvala si časom. Nabudúce zváž, či televízor vôbec zapneš. Máš talent na písanie. Pomôžem ti rozvinúť ho. Venuj tomu čas.“

Je len na nás, ako sa zachováme. Boh je v rešpektovaní našej slobody neoblomný, ale ani to s nami nikdy nevzdá. Stále bude ponúkať svoje vedenie a pomocnú ruku.

Falošná vina

Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ (1Jn 3,20)

Keď nemáme istotu vo svojej identite v Bohu, keď nevieme, aký Boh skutočne je, môžeme hlas svedomia vo vnútri aj zle pochopiť a nabalí sa naň niečo deštruktívne. Náš pocit viny zíde z cesty. „Tu som urobil/a chybu, ale môžem ju napraviť. Boh mi pomôže“ sa zmení na: „ja ako osoba som chyba.“

Nemal som tam chodiť. Čo sa to tam dialo! Na čo som sa díval! Zase som zlyhal. Nikdy neodolám. Nie som na nič dobrý...“

 „Som hrozná, zase som niekoho zranila. Neviem si zahryznúť do jazyka. Ospravedlnila som sa jej. Hovorí, že mi odpúšťa, ale to sa predsa nedá odpustiť. Som nenapraviteľná. Ako to len odčiním? Radšej sa budem ľuďom vyhýbať.“

Alebo z iného súdka: „Všetko je to moja vina! Nebola som mu dobrou manželkou. Nedokázala som mu pomôcť, aby prestal piť, ako mi sľuboval pred svadbou. Sama si za to môžem. Aj tú bitku som si zaslúžila.“

Kým zdravý pocit viny prispieva k lepšiemu uvedomovaniu si seba, svojich skutkov, prijatiu zodpovednosti za svoje činy, k zlepšeniu vzťahov, nezdravý pocit viny nás ponecháva zaseknutých v opakovaní a pripomínaní si svojej osobnej nehodnosti a neschopnosti. Pravá vina nás vedie k tomu, aby sme urobili nápravu a rástli,  kým falošný pocit viny odvádza našu pozornosť od toho, čo by sme mohli urobiť, aby sme veci zlepšili.

Je ľahké uhádnuť, kto zneužíva náš nedostatok poznania a uvedomovania si svojej identity v Bohu – Diabol. Stále sa snaží udržať nás v tejto pasci skrze svoje neustále obviňovanie nás.

Pýcha, či poddajnosť?

Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3, 23-24)

Falošná vina môže byť často živená aj pýchou. Jednoducho sa nedokážeme zmieriť so svojou nedokonalosťou. Tu nám pomôže len pravda – krutá, ale aj oslobodzujúca. Z vlastných síl nikdy nebudeme dokonalí!

Pre Ježiša však žiadny hriech ani naša nedokonalosť nie je problém. Vyrovnal sa s nimi na kríži. Načo sa teda motať vo vine, ktorá bola zničená na kríži? To by nebol život v plnosti, ktorý mám sľúbil. Boh nám dáva možnosť nechať sa v každodennom živote viesť jeho jemným hlasom vo svedomí. Ono tu nie je len na to, aby nás mohlo „usvedčiť“ z hriechu. Je to hlavne pomocná Božia ruka, aby sme vládli situáciám v každej oblasti nášho života a čím ďalej, tým menej museli plakať nad rozliatym mliekom.

Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“ (Ž 119,. 105)

Andie Zaťková