Budúcnosť a nádej

Život sa s nami sem-tam nemazná. Veci často nevychádzajú, ako by sme si želali. Strácame priateľov, blízkych, zdravie, prácu, predstavy o živote aj ilúzie o sebe. Vždy som obdivovala ľudí, ktorí sa vedeli rýchlo pozviechať a vždy s optimizmom a vierou hľadeli dopredu. Alebo tých, ktorí si v ťažkých situáciách, v chorobe, nešťastí dokázali zachovať pozitívny pohľad na vec a aj z týchto okolností vyťažiť čo najviac. Zostať zaseknutí v minulosti, v bolesti, strate, sklamaní, neúspechu, to určite nikomu neprospieva. Ja osobne, aj napriek tomu, že si toto uvedomujem, patrím k ľuďom (zatiaľ!), ktorí sa však vždy dlhšie „zviechajú“. Viem, že každá kríza či bolesť ma v konečnom dôsledku posilnili a musím tým prejsť. Preskočiť sa nič nedá. Len občas to trvá dosť dlho. Nemám problém odpustiť ľuďom, ktorí ma zranili, len sa mi ťažko vyrovnáva so stratami a hľadí dopredu s vierou a nádejou v dobré veci. Moja myseľ je dosť poznačená pesimizmom. Prečo? Určite si človek veľa odnesie z domu. Nemá význam niekoho viniť, rodičia robia, čo môžu, a snažia sa dať to najlepšie. Ak sa však s deťmi o problémoch nehovorí, nevládne pohľad viery, dôvery, povzbudenia v identite, ratolesti si to rôzne vysvetľujú a hľadajú svoje riešenia a odpovede. Podobne som si v mysli vyrábala svoje vlastné riešenia aj ja a tiež som si formovala svoje závery: nie som dosť dobrá, stále zlyhám, nikto mi aj tak nepomôže, neporadí a nerozumie, nič dobré ma v živote nečaká atď. Ako to už chodí, deje sa ti podľa tvojej viery: bolestivé skúsenosti života, odmietnutia a sklamania tieto presvedčenia len potvrdzovali. A tak som si naďalej nevedome budovala svoje „pevnosti mysle“ alebo schémy myslenia, ktoré sa časom skutočne stali doslova „nedobytnými“ hradmi. Potom človek na všetko, čo v živote prichádza, hľadí už spoza múrov tejto pevnosti, skrze predsudky, skúsenosti, ktoré si so sebou nesie. To je však skôr pasca než ochrana! Mojou pevnosťou a štítom má byť Boh, nie toto. Nechala som sa oklamať...

 

Zdá sa mi, že na tieto pocity vlastnej nedostatočnosti, zlyhania, neschopnosti, bezvýchodiskovosti sme náchylnejšie my ženy. Keď niečo nevychádza, v prvom rade hľadáme chybu v sebe, sme neisté a začneme pochybovať takmer o všetkom... sme asi skutočne „krehkejšie nádoby“.

 

Niektoré príčiny toho, čo je, sme odhalili. Ale čo s tým? Naozaj sa to nedá zmeniť? Naozaj mám byť obeťou minulosti a už do konca života žiť v očakávaní skôr toho „ťažkého“ a zlého?

 

Môj Boh je Bohom nádeje a stvoril ma zázračne! To hovorí Biblia. Na tom chcem stavať. Tie negatívne myšlienky teda určite nie sú od Neho a zaručene sa mu nepáčia. Boh povedal Abrahámovi: „Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.“  Svoje rozhodnutie nezmenil a to isté platí aj pre nás, dedičov prisľúbenia. Dokonca sa zaručil prísahou na seba samého. A tak máme nádej – tá je istou a pevnou kotvou duše, ktorá preniká až dovnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš. (porovnaj Hebr 6, 13-20)

 

Vďaka tomu môžeme životom prechádzať s nádejou a vierou, že Boh má všetko v rukách a má pre nás dobrý plán. Keď mu vydáme svoj život, vyznáme, že mu patríme, je jednoducho v Jeho záujme, aby sa o nás staral (inak by si pokazil „povesť“ dobrého kráľa J). Má riešenia pre všetky naše problémy, ťažkosti a skrze svojho Ducha nám ich aj dáva. (Rim 15, 13)

 

Otec chcel takúto vieru aj pre mňa, pre nás, pre praktický každodenný život. „Nezatvárajme“ ho len do kostolov, modlitebných stretnutí. On nám chce dať život plnosti a radosti. Úplne reálne a stále. Takže stačí „sĺz“ a sebaľútosti. Len nás oddeľujú od Boha a od prijatia toho, čo pre nás pripravil.

 

Ako sa však môžem stať takýmto človekom nádeje, skutočnou kresťankou, ktorá vie, kto je, žije svoj život v nezlomnej nádeji v živom Bohu a s vierou očakáva dobré veci od Neho?

 

Hlavným bojiskom je naša myseľ. Ježiš začal svoje verejné účinkovanie slovami: Mt 4,17: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ V gréckom origináli je použité slovo metanoia, ktoré je zvyčajne chápané a prekladané len ako pokánie. Avšak doslovnejší preklad vyjadruje zmenu myslenia, prijatie myšlienok, ktoré presahujú momentálne obmedzenia či zaužívané myšlienkové postupy. Takáto interpretácia slova metanoia stále v sebe zahŕňa aj konvenčný význam pokánia; nahrádza však negatívny význam pozitívnym, pretože namiesto podradného stavu, z ktorého človek vychádza (priznanie hriechu), sa sústreďuje na dokonalejší stav, ktorý sa usiluje dosiahnuť (zmenu myslenia). Toto je hlavný boj. Nejde len o kajanie sa z toho, čo sme spáchali, ale hlavne naučiť sa hľadieť dopredu, zmeniť myslenie, život. Nielen veriť, že Boh existuje, ale skutočne MU vždy VERIŤ, že sa stará a postará, nech sú okolnosti akokoľvek ťažké.

 

Len diabol má záujem držať nás v pasci. Používa svoje taktiky, klame, aby nás obral o poznanie, kto skutočne sme, a tak ako Adama a Evu sa nás snaží viesť k pochybovaniu, nedôvere v to, čo hovorí Boh, v jeho dobrý zámer s nami.

 

Musím Bohu preto dovoliť zbúrať staré pevnosti v hlave a nechať si zmeniť myslenie. (Rim 12,2) Podriadiť svoju myseľ Kristovi, aby ma Duch mohol viesť, tak ako viedol Ježiša. Inými slovami – postaviť svoj život na Božích prisľúbeniach, Jeho slove, na tom, kto a aká som v Jeho očiach, nie na tom, čo možno aj dlhšie vidím vo svojom živote, aké sú moje skúsenosti, ako sa cítim alebo čo mi hovoria ľudia. Nepodľahnúť strachom a obavám rôzneho druhu. Tie len ukazujú, nakoľko Bohu nedôverujem.

 

Viem, že sa to neudeje zo dňa na deň. Je to proces. Jeden známy mi povedal, že u neho tento boj trval asi 2 roky, kým skutočne pocítil reálne zmenu.

 

Pri „búraní“ rátam aj s bolesťou a tým, že proste budem musieť niektoré svoje návyky zanechať alebo tvrdo proti nim zabojovať. V autorite, ktorú mi dal Boh. Jednoducho nedovoliť negatívnym myšlienkam, aby mi vládli. Učím sa ich zastaviť, už keď sa pokúšajú prísť. Bez Ducha Svätého a Jeho darov je to však nemožné. Čiže nie je to o mojich snaženiach, ale o spolupráci, otvorenosti pre Jeho pôsobenie vo mne.

 

Duch Svätý ma môže aj usvedčiť, ak pochybím a spravím niečo nesprávne, niekomu ublížim alebo mám nesprávne presvedčenia. Nikdy nás však neobviňuje, neosočuje, neponižuje, neprivádza do úzkych, do pocitu bezvýchodiskovosti, bezradnosti. To robí len zlý – obviňovateľ. Neustále nás obviňuje pred sebou samými, pred Bohom aj bratmi a sestrami. Naopak, Boh vždy ukáže východisko, ako požiadať o odpustenie, odpustiť, ako sa zmieriť či inak napraviť chybu. Má pre nás budúcnosť a nádej, nech sme spravili čokoľvek. (Jer 29, 11) Toto je istota, ktorú máme. Už niet žiadneho odsúdenia pre tých, ktorí sú v Ježišovi. (porovnaj Rim 8,1-4)

 

Nechcem sa už nechať klamať a okrádať zlým a obviňovateľom. Potrebujem vedieť, poznať, čo hovorí Boh. Preto, ako to staré bude padať, budem sýtiť svoju myseľ niečím novým – Slovom, ktoré prináša život. Aby staré, zlé presvedčenia boli nahradené Božím slovom, ktoré prináša život. Bez toho to nejde. To sú stavebné tehličky domu postaveného na skale.

 

Verím, že Boh, Ježiš, dokáže aj v mojej hlave zboriť staré a postaviť nové.

 

Držte mi palce. Idem do toho, vlastne, už som začala. Teším sa, keď budem mať Kristovu myseľ a Jeho zmýšľanie. A vy?

Andie Zaťková