Naša špina nám otvára cestu

Ako v dospelosti pokrstený bývalý bojovný ateista, ktorý nebol vychovávaný vo viere a ktorý si svoj život bez Boha naozaj odžil, sa často pýtam, čo robí kresťana kresťanom. Svoju „nevýchovu“ k Bohu niekedy, paradoxne, považujem dokonca za obrovský dar. Neteším sa z rokov hýrenia, hľadania, skúšania, no som za ne hlboko vďačný.

 

Raz som sa pýtal svojho priateľa, ktorý pravidelne chodieva do väzníc ohlasovať evanjelium: „Tak čo teda povieš zlodejom, mnohokrát vrahom, násilníkom, ktorí sa ťa spýtajú, čo máme teraz robiť?“ Ako majú znovu začať, keď niektorí už ani nemajú šancu na slobodu, poniektorí čakajú na rozsudok smrti? „Poviem im, aby Ježišovi povedali o svojej vine a poprosili ho o odpustenie.“ Kristova odpoveď je na takéto vyznanie vždy ohromujúca. V jednej africkej väznici, kde bolo viac ako dvesto odsúdených na smrť, v deň popravy dvadsiatich z nich sa spievalo. Vo vedomí, že im bolo odpustené, to spievali práve tí dvadsiati odsúdení. Horší speváci dobrovoľne kráčali na šibenicu ako prví, aby ostatní mohli čo najdlhšie počúvať chvály Boha z úst tých lepších spevákov.“

 

Myslím si, že to robí kresťana kresťanom. Modlitba „Pane Bože, zhrešil som, pomôž mi!“ Nič iné.

 

Neviem, či vôbec existuje iná cesta k Bohu ako cez neúspech, cez omyl, cez špinu, cez hriech. Ak aj niekto takú cestu nájde, nemyslím si, že na nej nájde Ježiša. Štúdium teológie, osobná askéza, snaha o dobrý život a pomáhanie ostatným, dobročinnosť. To všetko je len ovocím, ktorým sa nám Boh odhaľuje a dáva lepšie spoznať. No nič z toho nie je cesta k Nemu.

 

Jeho slová „dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43) najlepšie a najpravdivejšie počujeme hneď po našich „my dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ (Lk 23,41)

 

Všetci sa často stretávame s neúspechom. Naše reakcie naň sú zvyčajne tri.

 

Jedna cesta vedie nám všetkým známym smerom: obraciame sa do svojho vnútra, zatvárame sa pred ostatnými ľuďmi i pred Bohom. Zúfanie a beznádej sú asi naša najčastejšia reakcia. Je zjavné, ako si tým ubližujeme a že tadiaľ sa asi ďaleko nedostaneme. Preto po istom čase sa budeme snažiť vybojovať s nimi boj a vyhrať. A tak sa vydáme druhou cestou – cieľavedomejšie, odhodlanejšie, znovu rozhodnutí zaťať zuby a nevzdať sa. Tentoraz to predsa určite zvládneme! Sme rozhodnutí snažiť sa, urobiť všetko preto, aby sme sa zapáčili Bohu. Nechtiac, nevedomky začíname stavať babylonskú vežu našej pýchy. Ak patríme k tým húževnatejším, je možné, že touto cestou zájdeme vcelku ďaleko. Je možné, že ňou budeme kráčať roky, nebodaj celý život. Kresťanstvo sa pre nás stane neustálym bojom, neustálym zápasom, askézou bez konca, snažením bez odpočinku. Je to zákerná cesta, pretože sa veľmi často zdá, že Boh od nás chce, aby sme kráčali práve po nej. Veď čo už len môže byť zlé na tom, že sa mu chceme zapáčiť?

Vo svojom okolí však mnohí poznáme ľudí, ktorých Boh nasmeroval úplne opačným smerom. Tí akoby od Neho počuli: „Nechcem od teba tvoje zásluhy, tvoju snahu, tvoje výkony či dobré skutky. Chcem tvoje hriechy, daj mi svoje pády, svoju slabosť, svoje nezdary. Ja som Boh, ja som za ne už dávno zomrel a ja ich pretvorím na niečo krásne!“

Títo ľudia nachádzajú odpočinok v Ježišovi, ktorý z nich žiari na ostatných. Týchto ľudí voláme „svätí“. Pretože sa vzdali, spoznali, že ich boje sú márne. Odovzdali ich Kristovi a ten ich jeden za druhým vyhráva.

 

Mení neúspechy na nové šance.

Martin Švikruha