Narodená s pocitom viny?

Niekedy mám pocit, že som sa s pocitom viny už narodila. Je taký neodbytný, že si pripadám, akoby bol so mnou jednoducho zrastený. Je intenzívny, nič ho nevyženie, nič ho neoslabí. Naopak – on oslabuje mňa, svojou silou a intenzitou ma až dusí a ja ho neviem vyhnať ani utíšiť. Akoby som ho priťahovala. Ale čím? A prečo ja? Ako je to možné? Pamätám sa na čas škôlkarsky, ako som nevyhovovala väčšine, a tak som ustúpila. Ako som už v základnej škole zistila, že baby sa so mnou nechcú kamarátiť preto, lebo náš dom stál na kopci a im sa nechcelo vždy chodiť hore-dole. Takýmto úbohým sebaobviňovaním som pokračovala ešte dlhý čas... A na strednej som bola /sama pre seba/ totálny outsider, lebo som ako 15-ročná ešte nemala frajera... a takto by som mohla pokračovať z každého obdobia môjho života. A viem, že nie som sama. Že sa to stáva často nám ženám. Nevyhovujeme skupinke, nevyhovujeme sebe samej. Potom už vo vlastných očiach nevyhovujeme ani tým, ktorí nás milujú také, aké sme. Sme slabé v dôvere v seba, až sa utvrdíme v tom, že ani Bohu nevyhovujeme. Ospravedlňujeme svoje bežné každodenné zlyhania, zakopnutia, tŕpneme, či si niekto všimne to, čo sa mu na mne nepáči. Ako keby bol zmyslom spokojného a radostného života fakt, že sme všetkým vyhoveli. Klam. Výčitky. Pochybnosti. Sme unavené z týchto nezdravých myšlienok o sebe, z falošnej skromnosti, ktorá nás zaháňa do kúta. Sme frustrované z problémov, ktoré sú možno jednoduché, bežné a stávajú sa aj iným, nielen nám. Myslíme si, že musíme zvládať tisíc drobných oblastí, že musíme každému vyhovieť, že nemôžeme nikdy vypnúť a naše povinnosti nechať na niekoho iného.

Aj u mňa samej sa toho veru nakopilo dosť. Aj zlyhaní, aj problémov, aj slabostí, za ktoré sa sama pred sebou hanbím. Keď utíchne deň a ja s pohárom vína v ruke sadám v tme domu do kresla, začínam premýšľať, prečo ženy nikdy nie sú /s/pokojné. Prečo nás stále niečo ženie dopredu a stále poháňa akýsi neviditeľný motor. Ešte toto spravím, tamto musím, aj to by som chcela stihnúť, rýchlo, v zmätku, v zhone... výsledný efekt je v konečnom dôsledku ešte horší, ako keby sme neurobili všetko, čo sme si mysleli, že je našou bezodkladnou povinnosťou. Nervózna a unavená mamina je to, čo deti rýchlo vycítia. Nervózna a frustrovaná partnerka či manželka nemôže do vzťahu prinášať pokoj a lásku. Začarovaný kruh výčitiek – nervozity – sklamania smútku takto neostáva len v našom srdci, ale prenáša sa aj na tých, ktorí s nami bývajú. Prečo a hlavne čo nás vedie do výšok, z ktorých pád býva občas smrteľný? Kto alebo čo nám v srdci rozpaľuje oheň nespokojnosti, oheň porovnávania, oheň vzbury? Neutíšiteľný oheň... ženie nás vpred. Kam, do záhuby?

Všimli ste si, že ženy nikdy, ale skutočne nikdy nie sú spokojné? Čudné, že pocit vlastnej nedôvery si nájde cestu ku každému jednému ženskému srdcu. V mnohých z nás sa každý deň rozbieha vlak, postupne sa meniaci na rýchle pendolino nespokojností, viny a frustrácie. Hádam len Mária bola napriek prekážkam a ohováraniu ostatných naplnená Duchom pokoja. Nevyhovovala absolútne nikomu. Snúbenec Jozef sa za ňu hanbil. Muž, ktorého si mala vziať! Rodičia na tom iste neboli lepšie, lebo vôbec nerozumeli, ako je možné, že táto cnostná žena je zrazu s niekým tehotná? Hanba...

Jedna nie je spokojná  so svojím stavom, že je slobodná. Druhej ide už hlava prasknúť z nekončiacej sa materskej a kolotoča okolo domácnosti. Tretia je v práci podráždená až tak, že sa jej kolegovia vyhýbajú a vlastne ani nevie, prečo pracuje, lebo práca ju nenapĺňa. Štvrtú práca aj baví, ba trávi v nej kopu času, ale akosi sa jej domov nechce ísť, lebo ju tam čakajú len štyri steny. Piata je nezamestnaná a kolotoč sa začína točiť odznova.

Každá máme nadelené niečo iné a každá fungujeme v úplne iných podmienkach, ktoré sa nedajú porovnávať alebo prekopírovať do podmienok iných. Narodíme sa, vyrastáme, dospievame a žijeme v prostredí, ktoré nám odmalička vtláča zažité predstavy a zvyky. Formuje nás prostredie, rodina, spoločnosť, ktorú si nevyberáme. Každá máme talent na niečo iné – kameňom úrazu je pasca porovnávania. Myslím, že čím skôr sa žena prestane porovnávať s ostatnými, tým skôr sa prestane trápiť zbytočnými  problémami. Ani jedna z nás nemá kópiu seba samej. A ani jedna z nás nebude nikdy taká, ako by si želala. Prestať sa porovnávať – prvý malý krôčik.

Je veľmi ťažké priznať si, že nezvládame to, čo by sme chceli. (Byť skvelou ženou, priateľkou alebo manželkou a maminou. Alebo ešte aj kuchárkou. Oduševnenou kresťankou, ktorá svojím životom odráža ten Ježišov...) My ženy, ktoré si myslíme, že musíme byť dokonalé, perfektné, výkonné, starostlivé, stíhať prácu, rodinu, kariéru, poprípade aj štúdium popri práci, priateľov, domácnosť, deti, seba... čo ešte? Nezabudli sme na svoju dušu? Že nestíhame všetko to, čo sme si predsavzali, naplánovali, čo by sme chceli, prípadne, čo od nás očakávajú iní, že jednoducho či už vplyvom hormónov, alebo aj bez nich máme neopodstatnené chvíľky, ktorým nikto na tomto svete nerozumie a niekedy ani my samy. Že naše srdcia a duše sú neprávom vystavené pocitom viny. Je to strašne ťažké.

Znížiť latku náročnosti a očakávaní od seba samej druhý malý krôčik.

Tento boj je pre ženskú dušu veľmi ťažký. My zodpovedné slovenské ženy, ktoré sme od narodenia vedené k poslušnosti (lebo vzbura v akejkoľvek podobe sa môže aj trestať), k nekonečnej starostlivosti o ostatných (a na seba zabúdame), k poslušnosti a automatickému pritakávaniu (nech nás aj roztrhne od hnevu, ak s niečím nesúhlasíme, ale prikývneme). Vieme ešte, že ak hľadáme prameň, z ktorého tečie uzdravujúca voda pre našu dušu, musíme ísť proti prúdu? Často sa mne samej stane, že musím dlho kráčať, kým na to prídem... Muži nás nezachránia. Akokoľvek nás milujú a sme ich vílami, nemajú čarovný prútik, ktorým by pochopili do hĺbky naše srdcia. Nenaplnia nás pokojom a svätou bázňou. Môžeme sa o to snažiť, môžeme im všetko zložiť k nohám, ale po čase zistíme, že nie sú takí silní, nie sú záchrancami. Muž nie je Stvoriteľom ženského srdca. Nedrží nás na dlani a neobjíma oslobodzujúcou láskou. Objíme vaše telo, môžete sa mu schovať do náručia, ale aj muž je len človek. On to musí prijať a vy musíte hľadať ďalej. Musíte ísť a kráčať ďalej. A keď sa spolu stretnete na mieste, ktoré patrí len vám a Ježišovi, nájdite to odhodlanie, nebojte sa a skočte. Skočte mu do náručia, nech vás objíme a vylieči Ježiš.

Odovzdať sa Ježišovi, úplne a dokonale. Oslobodzujúco, bez výčitiek a pocitu viny. Tretí najdôležitejší krok. Alebo beh na dlhú trať. Každodenný...

Andrea Vaňová