Prišla som k Lucii na návštevu. Privítala ma slovami, že sa ospravedlňuje za hrozný neporiadok v byte, ale nestíha. Nič nové pod slnkom, vravím si, toto som už počula  u Anetky, u Adelky, u Renátky, u Silvie, tuším len Marcelku toto netrápi, čo neznamená, že ona je tá puntičkársky najporiadnejšia. Zvykám si, že ženy majú prosto hrozný pocit zo seba a nutkanie ospravedlňovať sa za veci, ktoré sú v našich životoch popri malých deťoch predsa úplne normálne. A ja vždy „musím“ na zvoľnenie a zlepšenie pocitu kamošiek prehodiť vetu, akože nič to, veď aj ja mám doma neporiadok. A mám? Samozrejme. Niekedy menší, inokedy väčší. Ale už ma unavuje to naše večné porovnávanie sa, sebaodsudzovanie a naskakovanie myšlienky, že ja som tá najnemožnejšia. Ak nie až takto silno, tak aspoň – ja som tá nedokonalá, kým ona všetko hravo zvláda. A to nejde len o vyleštenosť bytu. „Tvoja je mladšia a už hovorí ,r‘ a moja ešte nie.“ – „Ty sa jej tak krásne venuješ. Ja to tak neviem.“ – „Ja kričím po deťoch a v našom dome bývajú také pokojné matky!“ – „Never tomu“, vravím Pati, „len nie si u nej, keď jačí.“ – „Prepáč, Danka, radšej ti neponúknem tie koláče, sú také hrozné, už mi obschli.“ Inokedy:  „Nič nemám napečené, som taká mochla!“  
A pritom je u mnohých príjemná vôňa a krásny tvorivý neporiadok, veď u jednej deti stále čosi maľujú, u druhej sa skladá lego, u ďalšej sa strihá a vyrábajú sa hračky, inde jazdia detské vlaky, autobusy, jedna kamoška s deťmi vyvára, vypeká, pri čom sa, samozrejme, práši múka a tečie olej po celom byte. Deti to vnímajú úplne ináč. Sú rady, že sa čosi deje. Žijú zo zážitkov. Prijímajú nás ako svoje mamy. Veď sme ich jediné, iné nemajú ani nedostanú. Najkrajšie to cítim v oblasti svojej postavy. Môj malý si nikdy nevšimol, že som pribrala, stále rovnako nežne mi objíma nohy a bozkáva ich. Ak nám Ježiš dal za príklad malé deti, potom má i On k nám tento istý postoj, nie? A na jeho postoji predsa záleží. Nie na našich pocitoch nehodnosti, alebo?

Daniela

Nedávno som si kupovala Miriam v jednej kresťanskej predajni. Zobrala som si hneď dva kusy, lebo jeden som chcela darovať známemu. Keď som išla platiť, oslovila ma pani (pomerne mladá žena) za pokladňou: „A je to dobré čítanie?“ Trochu som sa zadivila a pohotovo povedala: „Áno, samozrejme.“ „A to je len pre takých mladších časopis?“ pokračovala v rozhovore. Stručne som sa jej snažila priblížiť, čo je to za časopis a pre koho je určený, a ubezpečila som ju, že ona by vekom úplne zapadala medzi čitateľky. :-) A že nech si ho určite niekedy prečíta. Buď som stále vyzerala prekvapene, alebo sa ona sama zahanbila, lebo akoby na ospravedlnenie nakoniec povedala: „Viete, keď popri čítaní Svätého písma už človeku nezostáva veľa času na iné čítanie...“
Hm, to je síce pekné, ale zamrzelo ma, že predavačka vlastne ani nevie, čo v predajni ponúkajú. A že keby sa niekto pýtal, nevedela by ani poradiť. A zdalo sa mi aj trochu smiešne, že zákazník robí reklamu predajcovi. :-)

Elenka

K č.4/V./2009:

Prečítal som si niektoré príspevky v novom čísle časopisu a páči sa mi, že sú praktické.  Máme dvoch synov a článok o vzťahoch medzi starším a mladším súrodencom nám veľa napovedal.

Marián

Odkaz na článok Naša nová babička uverejnený v čísle 4/V./2009: tesne pred Vianocami pri našich dverách zazvonil babičkin najmladší syn, ktorého sme raz u nej stretli. Prišiel nám celý rozrušený oznámiť, že mama má pohreb... Správkyňa domu ju našla podchladenú ležať na dlážke v byte, privolala sanitku, odviezli ju do nemocnice, kde o pár dní zomrela. Vážim si, že nás vyhľadal. Babička mu teda o nás rozprávala. Ešte spomenul, že musí vypratať celý nájomný byt, vraj to tam vyzerá príšerne. Veď my vieme. Nič som mu nevyčítala, že aj vďaka jej deťom, jemu... Poďakovala som sa, že nás informoval, a nechala ho odísť. Nejdem súdiť. Marianna